Autorka: Sabrina Katonoff / Ilustrácia: Roque Glass
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2023.
Pokračovanie textu z čísla QYS Jar 2023. Vo finálnej časti zistíme, prečo musí naša hlavná hrdinka trpieť, prečo je to tak dobre a prečo je hriechom nechať si vytrhnúť zub. Prejdeme si históriu zubných kazov a ich liečenia, prečítame si o byrokracii, názoroch politických úradov a neštátnych inštitúcií a začítame sa do médií, ktoré stoja na rôznych názorových stranách zubnej otázky. Želám príjemné čítanie tejto absurdity bez hlavy a s niekoľkými pätami!
Stále oblečená do svojho chic outfitu, ktorý si vybrala iba pre Peťa, padla do tísicky hladkých jazykov, ktoré jej upokojujúco olizovali nohy a uspávali ju svojím mľaskotom. V ruke držala bielu tubu s nálepkou, v ktorej kedysi prebývala ilegalita, no teraz bola iba ilegálne prázdna, takže sa musela obrátiť na tretí šuflík odspodu a tam už našla čosi, čo jej túto neznesiteľnú bolesť otupilo. Zaspávala do Veselého medzivojnových tisícdevätsto-hitler-dačo tónov a súhlasila, že vskutku, aj ona rada pije vodku, je optimistka a bodaj by ženou nebola, vraj je bez nich život báječný.
V spánku svoje ruky ani nohy neovládala, akurát tak suché päty, ktoré si obtierala o seba v snahe zbaviť sa tvrdej kože. Obchytkávali všetko vôkol, od jej rastúcich pŕs po nočnú lampu, najviac ich však zaujala textúra bulvárneho magazínu, ktorý si z rozkoše kúpila, pretože síce žurnalistiku freudovsky nenávidí, no nič ju nenadchýna viac ako pády ľudí, ku ktorým každý vzhliada – mimoriadne ju teší, keď sa ľudia sklamú vo svojich hrdinoch a ich sny sa rútia pred ich očami, vzdušné zámky pľasnú na zem ako balóny po obzvlášť antiklimatickej párty.
Z magazínu na ňu kankánom vyskočili plešatí muži v oblekoch, ich očká žiarili vo svetle tisícov fotoaparátov, ako sa vyzývavo obtierali o chlpaté húsenice v rukách reportérov. Z úst im vypadávali bublinky v arabskej kurzíve, ktorej absolútne nerozumela, ale niečo jej hovorilo, že témou je ona či skôr jej hnisavý zub. Ten najplešatejší z radu schmatol žurnalistovi líčka a riadne ho vybozkával na pery za jeho otázku, ktorá mu nádherne nahrávala, načo sa pustil do monológu o potrebe správnej zubnej hygieny a o zubnom registri, pretože spoločnosť sa vymyká kontrole, prekračuje všetky hranice, roberspierrovsky nás ženie na hranicu z gilotín, zrazu si každý chce trhať zuby a to vám ako kandidát na tento všedôležitý, na mieste vymyslený úrad sľubujem, že sa nikdy nestane.
Pre tých, ktorí sa v téme magazínu strácajú, editor na druhej strane vytlačil vysvetlenie v okrovej oválnej tabuľke, pod fotkou vážne sa tváriacich doktorsky odetých mužov.
(vo frakture) „Ministerstvo zubov bolo vytvorené v januári niektorého roka končiaceho na číslicu päť. Jeho účelom bolo skrz tajných agentov odetých po zubársky (biely plášť, modré tričko, kvalitné nohavice a gumáky, poznámka redaktora) sledovať ľudí, ktorí preukazovali deviácie od väčšinovej spoločnosti tým, že mali zuby pochybnej kvality, ktoré nielen verejne ukazovali, ale ich existenciu priznávali skrz tzv. povzdychy, taktiež známe ako bolestné úškrny či krik, poprípade skrz úsmevy v rôznych farbách, zväčša od bielej a slonovinovej po žltú až čiernu.“
Text pokračoval: „Vznikol na podnet úradu pre dentálnu bezpečnosť, ktorý sa stotožnil s petíciou mimovládnej organizácie Aliancia za zubnosť, ktorá tvrdo presadzovala dentálnu hygienu a tvrdé potláčanie každej zubnej deviácie, ktorá má byť po všetkej tvrdej správnosti a tvrdej spravodlivosti trestaná najvyšším možným tvrdým trestom, teda verejným zahanbovaním a ukazovaním prstom, aj keď ide o (tvrdú) neslušnosť.“ (Na poslednú bodku niekto nakreslil srdiečko, ktoré však vyzeralo ako korpulentný zadok.)
Ukazováky ju varovne bodali z lesklého papieru magazínu do jej červenej, topiacej sa tváre, kvapky skvapalnenej pokožky padali na fotky urazených zubárov, ktorí sa jeden po druhom vyštverali na jej podlahu pokrytú sterilným linoleom. Jeden z nich mal kefkové fúzy, druhý ako tuba od pasty, tretí nemal žiadne, ale aby sa nezahanbil, držal si pod nimi chlpatý prst.
Prvý prehovoril (vo frakture): „Vieš, vlastníctvo zubov podlieha dôkladnému úradnému vyšetreniu.“
„Veru,“ pritakal Druhý, „každý zub potrebuje svoje vlastné sériové číslo, čip a kód, bez ktorého sa nikam nepohneš.“
„Nebolo to tak vždy,“ zamrmlal popod chlpatý prst Tretí, „ale časy sa menia, evolúcia sa hýbe dopredu, revolúcie nepočkajú na oneskorencov, proste musíš sa postaviť do radu a ísť, ísť, ísť, kým nenarazíš do steny.“
„Alebo do múru.“
„Prípadne do ohrady.“
„Jedinou výnimkou sú, pravdaže, homosexuálne ženy, ktoré majú byrokratickú výnimku, ale v poslednom sčítaní obyvateľstva sa nikto k tejto komunite neprihlásil, dane teda prepadli maďarským utečencom,“ doplnil Druhý pred Prvým, ktorý sa zatiaľ prehrabával vo vreckách, čosi hľadajúc.
„Veľká, preveľká škoda,“ zašepkal jej do ucha Tretí, prštek strkajúc do ušného bubienka. „V živote sme homosexuálnu ženu nevideli, ale predpokladáme, že by bola rovnako deviantná ako barbari, ktorí si neumývajú zuby.“
„Alebo ich nedajbože trhajú!“ zhíkol Prvý. Vo vreckách nenašiel, čo hľadal, začal sa teda prehrabávať v topánkach.
„Trhanie zubov je mimoriadne vážny priestupok,“ začal monológovať Tretí, pri každom T jej vložil jazyk do ucha, čím ju rozosmieval. „Aliancia za zubnosť opakovane pripomína, že ide o smrteľný hriech. Vieš, že žiaden pápež si nenechal vytrhnúť zub? My, hrdí úradníci predstavujúci náš štát, kráčame v ich šľapajach a odmietame umelo ukončiť existenciu zubov!“
„Tak!“ zrúkli všetci traja naraz.
Prvý našiel, čo hľadal, v topánkach, na odhalené brucho jej prišpendlíkoval strojom písaný dokument v jazyku, ktorý pripomínal slovenčinu, keby to Štúr vzdal v polovici. Červeným atramentom na prste zvýraznil najdôležitejšie časti a až keď si bol istý, že neurobil vážny priestupok tým, že sa dopustil úradníckej chyby, ponúkol jej svoj prst namočený tentoraz modrým atramentom na vyplnenie.
„Sem poprosím vaše meno. Sem chlapčenské. A sem meno, ktoré by ste mali, keby ste sa narodili s diagnózou intersex. Sem meno matky, sem otca, sem druhej matky. Ak máte viac ako dve matky, podpis tu a tu. Alergie sem. Dane sa odrátavajú automaticky.“
„Dane zo zubov sú základným príjmom štátu,“ vysvetlil jej s pýchou Druhý.
„Teda, dane z opravy zubov. Iba deviantné zuby zdaňujeme,“ doplnil ho jeden z nich.
Formulár bol však vopred vyplnený, niekde správne (vedel všetky jej alergie), inde chyby (jej meno bolo štyrikrát nesprávne napísané a dátum narodenia mala iný ako na občianskom preukaze, ale zase rovnaký ako v registri trestov), na niektoré otázky ani nevedela odpoveď. („Keby ste boli tarotová karta, akú budúcnosť by ste mi predpovedali?“ a „Aký má vaša matka vzťah ku Kissingerovej realpolitik teórii?“)
Nestihla sa však ani posťažovať. Keď zdvihla zrak od papiera, Prvý, Druhý ani Tretí pred ňou už nestáli. Nahradila ich katedra z kvalitného dreva, no bez používateľa, stolička prázdna, tabuľa za ňou však popísaná dátumami a podčiarknutými menami, ktoré boli pravdepodobne dôležité (inak by predsa neboli podčiarknuté).
Medzi nimi zachytila grécky a latinsky znejúce mená, pri každom z nich zopár slov o ich vplyve na dentálnu medicínu. Každý z nich mal svoju zubnú filozofiu, vrátane nechuti ukončovať existenciu chorých zubov, ktoré považovali za rovnako živé tvory ako oči či ten otravný kúsok mŕtvej kože, ktorý odstáva na prste medzi jeho koncom a nechtom. Zaujímavejšie však boli anglické mená, ktoré vraj vniesli do dentálneho sveta kapitalizmus a zubárom radili, aby si vedľa ordinácie otvárali obchod so sladkosťami, poprípade s kladivami.
Kým sa dočítala do konca, za katedrou už niekto sedel. Nespoznala ho, ale keby bola pri zmysloch, hneď by jej bolo jasné, že ide o amalgamáciu jej Peťa a profesora biológie zo strednej školy, čo v nej spôsobovalo zmiešané pocity nadržanosti a stresu zo snahy zapôsobiť. Kľúčmi poklepal po dreve katedry, aby upútal jej pozornosť, ona mu však už visela na perách.
„Svetli, toto bola fakt sranda, ale nemyslíš, že už je načase sa zobudiť?“
Bola prekvapená, ako rýchlo získala odvahu odpovedať. „Nie. Vieš, ja by som radšej snila. Je to oveľa lepšie ako trápiť sa, čo si dať na večeru.“
„Budeš banovať.“
„Nepoužívaj ťažké slová, bolí ma z nich hlava.“
Amalgamácia pokrčila plecami a v tichosti odišla spoza katedry. Svetlana ostala sama, vôkol snová tma. Z očí jej (mimovoľne) vyhŕkli slzy.
