Na plagáte 14. ročníka stojí rovnica, ktorá vyzerá ako poznámka z projektovej dokumentácie: 4. stena = empatia.
Štvrtá stena je v divadelnom slovníku tá pomyselná plocha medzi javiskom a hľadiskom, ktorá dovoľuje divákovi pozerať sa a nebyť videný. Divadlo ju stáročia buduje preto, aby ju mohlo v správnej chvíli zbúrať. Je to jediná stena na svete, ktorá slúži svojmu účelu až vtedy, keď padne.
Presne tak funguje empatia. Nie je to mäkká hodnota ani dekorácia na fasáde spoločnosti. Je to konštrukčný prvok — a v roku 2026 nosný.
Prečo už nestačí opravovať
Ročník 2026 prichádza v čase, ktorý sociológovia a kultúrni teoretici označujú termínom polykríza: obdobie, v ktorom sa simultánne prelínajú krízy klimatické, geopolitické a identitárne. Nejde o sled samostatných problémov, ktoré by sa dali riešiť po jednom. Ide o statiku celej budovy.
Z toho vyplýva nepohodlné zistenie, ktoré tvorí východisko tohtoročnej dramaturgie: bezpečný priestor a reprezentácia menšiny sú základy, nie stavba. Trinásť rokov sme ich kládli a bolo to nevyhnutné. Otázka roku 2026 však znie inak — čo na nich postavíme, kým je ešte čas stavať.
Vyspravovať praskliny v starých stenách už nestačí. Empatia nie je pamiatka, ktorú by bolo možné obnoviť do pôvodného stavu. Je to stavba, ktorú treba navrhnúť odznova.
Od politiky identity k politike telesnosti
Politika identity odpovedala na otázku „kto som a aké mám právo“. Bola nutná a vybojovala veľa. No v čase polykrízy sa otázka posúva. Už nejde len o to, kto smie existovať, ale za akých podmienok je vôbec možné žiť v tele — vystavenom trhu, algoritmu, klíme, zákonu a pohľadu, ktorý si ho privlastňuje skôr, než ho stihne uvidieť.
Ambíciou 14. ročníka je preto posun k politike telesnosti a radikálnej predstavivosti. Telo nie je ilustráciou témy. Je argumentom, ktorý sa nedá vyvrátiť slovami. A predstavivosť nie je únik — je to jediný nástroj, ktorým sa dá navrhnúť niečo, čo ešte neexistuje.
Program preto netvorí zoznam hosťujúcich diel, ale konštrukciu. Dramaturgickú architektúru, ktorá stojí na troch nosných prvkoch.
Tri nosné prvky
Pamäť
Ako nástroj traumy i liečenia. Queer minulosť nie je len záznam krívd — je to archív odvahy, ktorý si treba privlastniť, kým ho niekto nezavrie. Práve preto sa v programe objavuje gesto privlastnenia si cudzieho, často umlčaného hlasu, aby cezeň zaznela vlastná pravda. A rovnako príbeh syna a matky, ktorí vystúpia z kruhu násilia a mlčania — a zistia, že emancipácia má cenu, ktorú platia obaja.
Budúcnosť
Ako priestor pre špekulatívnu fikciu a nádej. Otázka sa presúva od boja za práva v prítomnosti k tomu, či vôbec existuje budúcnosť, do ktorej sa dá vojsť spoločne. Nejde o optimizmus. Ide o schopnosť predstaviť si pokračovanie — a prerušiť nekonečné čakanie na prijatie tým, že namiesto neho ponúkneme radikálnu blízkosť.
Telo
Ako primárne bojisko o slobodu. Telo v klube, kde sa v rytme techna mažú hranice medzi skutočnosťou a projekciou. Telo v aplikácii, redukované na vizuálnu spotrebu, ktoré si napriek tomu nárokuje dôstojnosť. Telo, ktoré odmieta rolu obete a namiesto obhajoby buduje novú mytológiu.
Geografia, ktorá nie je náhodná
Oblúk ročníka siaha od Slovenska a Českej republiky cez Bosnu a Hercegovinu až po Nemecko a Nórsko. Sú to kultúrne priestory s hlboko odlišnou historickou skúsenosťou s inakosťou — od povojnovej traumy cez postsocialistickú neistotu po severskú prosperitu.
Spája ich to isté úsilie: redefinovať spoločenské normy zvnútra, umením, nie manifestom. A jedno praktické poznanie — že sloboda nie je stav, ale údržba.
±0,000 · scéna
V architektonických výkresoch označuje kóta ±0,000 vzťažnú úroveň, od ktorej sa meria celá stavba. Všetko ostatné je nad ňou alebo pod ňou. Na plagáte tohtoročného festivalu je touto úrovňou scéna.
Je to presné. Divadlo nie je nadstavbou spoločenskej diskusie ani jej ozdobným podlažím. Je to rovina, na ktorej sa meria, čo si spoločnosť dovolí uvidieť. Ak sa niečo dá odohrať pred ľuďmi v jednej sále, dá sa to aj vysloviť na ulici. A naopak — čo zmizne z javiska, mizne aj zo slovníka.
Čo staviame
Nestaviame múry. Staviame priestor, do ktorého sa dá vojsť — a ktorý má dvere na oboch stranách. Festival preto netvoria len inscenácie, ale aj diskusie, ktoré otvárajú dialóg namiesto konfrontácie, a rezidencie, ktoré chránia slobodu v tvorbe.
Umenie je jedným z mála jazykov, ktorý dokáže prekonať polarizáciu, lebo nežiada súhlas — žiada pozornosť. Ponúka skúsenosť: možnosť vidieť svet očami niekoho iného a vrátiť sa k sebe s väčším porozumením.
14. ročník Drama Queer · od 18. októbra 2026 · Bratislava
