Autorka: Dominika Chrastová / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2021
Od vypuknutia pandémie vyšlo už osem čísel magazínu QYS vrátane toho, ktoré práve držíte v rukách. V každom sme vám okrem aktuálnych tém ponúkali aj povzbudenie a možnosti, ako opatrenia trpezlivo prečkať. Nikto by vám však nevyčítal, ak by ste na optimizmus nenašli energiu, pretože toto obdobie je naozaj únavné.
Novinári už takmer dva roky píšu o tom istom. Dokonca by sa mohli zaviesť stávky, čo bude na titulkách najbližšie. Preplnené nemocnice, nový variant, ďalšia atómová zbraň plantážnika, či interrupcie? Fráza „same shit, different day“ platí na Slovensku zrejme viac než kedykoľvek predtým.
Hoci nemáme veľký vplyv na to, čo sa deje v parlamente, hlavné slovo nám patrí v našom súkromí. I keď aj tu môžete namietať, že nie všetko závisí len od vás. Možno ste si našli ďalšiu prácu, lepší byt a očarujúcu polovičku, no nakoniec ste zistili, že s kolegami si nerozumiete, izby potrebujete väčšie a nový objav vás nepočúva. Ale aspoň ste sa niekam posunuli.
Chýba nám odvaha, alebo spolupatričnosť?
Už v druhej vlne začalo byť jasné, že čakanie je najhoršia stratégia, pretože koniec pandémie je v nedohľadne. Žiť treba, ako vždy, v prítomnosti. A je tu niečo, na čom by LGBTI+ komunita mohla zapracovať už teraz, nech ju to nebrzdí v budúcnosti, keď sa snáď diskusie o našich právach opäť dostanú do popredia.
Poukázal na to aj maďarský editor Boldizsár Nagy v rozhovore pre QYS. Chceme, aby nás spoločnosť bez problémov akceptovala, no v komunite sa nevieme akceptovať navzájom. Možno poznáte geja alebo lesbu, čo nedôveruje bisexuálnym osobám. Možno ste už stretli práve bisexuálnu osobu, ktorá má predsudky voči transrodovým ľuďom. Alebo ste nadobudli pocit, že gejovia a lesby snívajú o rovnakých právach, no navzájom sú si tieto skupiny ľahostajné.
Práve ľahostajnosť a neporozumenie LGBTI+ skupinu zvnútra rozdrobujú a spôsobujú, že niektorí ľudia sa k svojej „príslušnosti“ radšej ani nepriznajú. Slovenská komunita zároveň nepatrí medzi najaktívnejšie v boji za to, čo chce dosiahnuť. Chýba nám odvaha, alebo „len“ spolupatričnosť?
Áno, chýba nám aj to, že nás heterosexuálna cisrodová väčšina často nechce počúvať. No to je druhý krok, ku ktorému môžeme opäť pristúpiť, keď nám prestanú kolabovať nemocnice. Slovenská spoločnosť zatiaľ totiž neukázala, že by zvládala multitasking.
Stretneme sa pri majáku
Pred pandémiou sme premýšľali nad predsavzatiami do ďalšieho nepredvídateľného roka. Teraz je už viac-menej jasné, že pokiaľ sa koronavírusové trápenie zázračne neskončí, rok 2022 bude podobný ako uplynulé mesiace.
Nenechajme sa tým však odradiť a pracujme na sebe – komunitne aj jednotlivo. Nemusíme hneď dosiahnuť naše najväčšie sny a úspechy, sústreďme sa na maličkosti. Zbavme sa konečne všetkých šálok a košieľ, čo nám po niekom zostali, a zoberme na výlet (či prechádzku v rámci okresu) osobu, na ktorej nám teraz najviac záleží.
Keď sa lockdown číslo X alebo rovno celé trápenie napokon skončí, môžeme ísť napríklad do pekného mestečka kúsok za hranicami – Podersdorf am See, sadnúť si k tamojšiemu majáku a pogratulovať si, ako sme toto obdobie predsa len zvládli.
