Autor: Jaro Hochel / FOTO: Ikar, a. s.
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2025.
Všetci ho volali Fredy. Alfred Hirsch sa narodil 11. februára 1916 v Aachene v nemeckej židovskej rodine. Odmalička bol fyzicky zdatný a z domu odišiel už ako šestnásťročný pre zložité rodinné pomery. Začal sa venovať telovýchovnej práci s mládežou, postupne v Düsseldorfe, vo Frankfurte nad Mohanom a v Drážďanoch.
Keď začala byť situácia v Nemecku po nástupe Hitlera k moci neúnosná, našiel Fredy útočisko v Československu, striedavo v Prahe a Brne, zapojil sa do činnosti makabejského zväzu židovskej mládeže – v lete 1937 sa podieľal na organizovaní a priebehu III. celozväzového zletu makabejcov v Žiline, takže po ňom máme i „slovenskú stopu“. V Brne prežil aj pravdepodobne jedinú lásku svojho krátkeho života: jeho partnerom sa tu stal medik Jan Mautner.
Meno Fredy Hirsch nebolo u nás ani doteraz celkom neznáme.
V roku 2001 vyšla monografia Lucie Ondřichovej Příběh Fredyho Hirsche a v roku 2022 v českom preklade kniha nemeckého autora Dirka Kämpera Fredy Hirsch a děti holokaustu. V roku 2018 uviedlo Veľvyslanectvo Izraela na Slovensku v rámci festivalu KolNoa film režiséra Rubiho Gata Milý Fredy (Dear Fredy, 2017), dokument s animovanými prvkami.
Obe spomenuté knihy sú literatúrou faktu. Tento rok však vyšla nová od britskej autorky Wendy Holden, ktorá si zvolila úplne iný kľúč a vytvorila fiktívnu autobiografiu Fredyho Hirscha. Volá sa The Teacher of Auschwitz a pre vydavateľstvo Ikar ju do slovenčiny preložila Martina Fedorová pod názvom Učiteľ z Auschwitzu. Vyšla v polovici júna.
Deťom sa venoval, aj keď ho poslali do Auschwitzu
Fredyho dostihla rozpínavosť hitlerovského Nemecka, žiaľ, aj v Československu. V roku 1941 sa zrazu ocitol v Protektoráte Čechy a Morava a v decembri ho deportovali do terezínskeho geta. Spočiatku tam pôsobil ako vedúci ubytovacieho oddelenia, ale venoval sa predovšetkým deťom, ktoré viedol k disciplíne a dodržiavaniu zásad hygieny aj v náročných podmienkach. Organizoval pre ne vyučovanie a rôzne kultúrne podujatia, do ktorých ich aktívne zapájal.
Po vážnom disciplinárnom prehrešku Fredyho deportovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde aj napriek nesmierne ťažkým podmienkam pokračoval v práci s deťmi, ktorým sa aspoň v rámci obmedzených možností snažil urobiť pobyt v tábore o niečo znesiteľnejším. Vďaka jeho sebavedomiu a sile jeho osobnosti ho do istej miery rešpektovali dokonca aj niektorí príslušníci SS.
Fredy zahynul v Auschwitzi 8. marca 1944 za okolností, ktoré sa zrejme už nikdy nepodarí úplne spoľahlivo objasniť.
Spisovateľka sa pri písaní inšpirovala Talmudom
Spisovateľka Wendy Holden narazila na meno Fredy Hirsch náhodou, keď v roku 2017 pripravovala v Prahe knihu o svetoznámej hudobníčke Zuzane Růžičkovej, preživšej holokaustu.
„Jeho fotografiu mala na pracovnom stole spolu s fotografiami matky a otca a o všetkých troch hovorila ako o svetlách, ktoré ju vedú životom,“ píše Holden a vysvetľuje, že Hirsch nepriamo zachránil život Zuzaninej matke.
Spisovateľka si ako motto svojho rozprávania zvolila citát z Talmudu, jedného z najdôležitejších náboženských textov judaizmu: „Na človeka sa nezabudne, kým sa nezabudne na jeho meno.“
Autorka vie, ako zaujať pozornosť čitateľa. Hneď v prológu prezradí, že Fredy zahynie, čím prebúdza zvedavosť. Prvá časť knihy sa začína Fredyho príchodom do Auschwitzu v decembri 1941, no ďalej je venovaná Fredyho pôsobeniu v Terezíne a autorka tieto epizódy umne strieda s výjavmi z Fredyho detstva a mladosti, v ktorých citlivo a výstižne tematizuje aj Fredyho inakosť a jeho vnútorné prežívanie tejto situácie.
Pokiaľ ide o Fredyho prežívanie jeho orientácie, pri čítaní knihy prechádzame od zvýšenej citlivosti a neurčitých pocitov v detstve cez očarenie hrdinom strieborného plátna, zdesenie z neočakávaného „ľúbostného“ útoku kolegu z telovýchovného oddielu, nutnosť čeliť záujmu zaľúbených mladých žien či ich dohadzovaniu zo strany kamarátov a necitlivé narážky spolubývajúcich na domnelú pedofíliu až po nadviazanie romantického vzťahu s už spomínaným brnianskym medikom.
V príbehu sa objaví aj Slovák Rudolf Vrba
V druhej časti knihy nás autorka v chronologickom slede sprevádza Fredyho pôsobením v Auschwitzi, kde sa o jeho orientácii čiastočne vie, ale v podstate nikomu neprekáža. Autorka do príbehu pridáva mnoho fiktívnych postáv, aby sa stal pútavejším, čo je v takomto žánri legitímny postup.
Len v prípade Fredyho druhého partnera a milenca, česko-nemeckého novinára Kurta Nováka to Holden prehnala. Jeho dosadenie sa javí ako priveľký zásah do Fredyho osobnej integrity. No stretávame sa tu aj s viacerými reálnymi postavami: popri spomínanej Zuzane Růžičkovej aj s budúcimi výtvarníčkami Dinou Gottliebovou a Marianne Hermannovou či s vychovávateľkou Ottlou Kafkovou, sestrou Franza Kafku.
Autorka spomenie aj Slováka Rudolfa Vrbu. Ten sa spolu s Alfrédom Wetzlerom preslávil útekom z Auschwitzu a podaním správy o fungovaní a organizácii koncentračného tábora, ktorá sa považuje za jeden z najdôležitejších dokumentov 20. storočia. Z druhej strany barikády sa v knihe objavuje napríklad nemecký dozorca Viktor Pestek.
Ukážky z knihy Učiteľ z Auschwitzu
Raz večer, ešte v Aachene, sme s bratom cestovali domov zo skautingu a do našej električky neďaleko štvrte nočných klubov nastúpil pasažier s nezvyčajným výzorom. Zdalo sa, že je trochu podnapitý. Mal na sebe zamatový oblek slivkovej farby a nápadnú oranžovú kravatu. Fascinovaný som obdivoval jeho odvážny štýl, kým som si nevšimol, že má na očiach čiernu linku a uprene na mňa hľadí.
„Nepozeraj sa tam, Fredy,“ zasyčal Paul. „Vôbec si ho nevšímaj. A keby vystupoval na našej zastávke, prevezieme sa o jednu ďalej.“
Horel som od zvedavosti a napriek bratovmu varovaniu som nevedel odolať a aspoň občas som sa musel pozrieť smerom k tomu zázraku farby zrelých sliviek. Muž mal nonšalantne nasadený klobúk, veľmi kvalitné kožené topánky a ebenovú vychádzkovú paličku zakončenú striebornou ozdobou v tvare tigrej hlavy. Zjavne sa chystal vystúpiť mnoho zastávok pred tou našou, a kým to urobil, otočil sa ku mne – s úsmevom, pri ktorom sa mu urobili vrásky v púdri nanesenom okolo úst – a poslal mi vzdušný bozk.
***
Nezaujímalo ma však ani nič iné a už vôbec nie dievčatá, ktorými boli všetci moji pubertálni spolužiaci posadnutí. Hoci aj v mojom tele vyvádzali hormóny a všade mi začali rásť chlpy, väčšinou si ma doberali, že som odmeraný a… frigidný.
„Keď si s dievčatami, správaš sa príliš formálne. Si hrozný suchár, Fredy,“ karhal ma kamarát. „Musíš sa viac uvoľniť a nepôsobiť tak… nuž, toporne.“ Keď sa všetci prestali chichotať nad tým dvojzmyslom, ďalší priateľ ma obvinil, že sa správam ako „nadmerne zdvorilý chlap v strednom veku“, čo som bral ako kompliment. Ustavičné poučovanie im však nestačilo a čoskoro prešli k aktívnym pokusom dať ma dokopy s nejakým dievčaťom, keď sme šli do kina alebo do parku. Našťastie som sa z toho zakaždým nejako vyvliekol a utekal k svojim skautom.
***
Len pár dní po tomto zvláštnom stretnutí som sedel vo svojej izbe s Carlom, chlapcom s materským znamienkom na tvári, ktorý ma neskôr nasledoval a takisto sa presťahoval do Frankfurtu, kde sme plánovali preteky v atletike. Carl sa na mňa náhle a bez akéhokoľvek varovania vrhol, chytil ma rukou za rozkrok a strčil mi jazyk medzi pery. V šoku som ho prudko odstrčil. „Čo to robíš, Carl? Nechaj ma na pokoji!“
Okamžite vypadol, no adrenalín, ktorý sa mi vyplavil do krvi, spôsobil nečakanú reakciu v mojich nohaviciach, ktorú som musel bolestivo potlačiť. Vynoril sa mi verš z knihy Levitikus 20, 13: Kto by spal s mužom tak, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnosť, musia zomrieť, ich krv bude na nich. Spomenul som si, ako som tie slová počúval z úst hromžiaceho rabína v synagóge tak často, až sa mi vryli do mozgu. Hebrejské slovo pre ohavnosť je toʼevah a presne tak som sa vnímal, ako ohavná škvrna na tele prírody, lebo to, čo som cítil, mi pripadalo vskutku neprirodzené. No nech som sa akokoľvek usiloval, zakaždým, keď mi mysľou prebleskla spomienka na okamih, keď sa Carlove pery dotkli mojich úst, moje telo zareagovalo fyziologicky rovnako.
***
Všetko sa to zbehlo hrozne rýchlo. V akomsi neuveriteľnom paralelnom vesmíre sme zrazu boli s Jendom pár a ja som mal pocit, akoby ku mne zostúpilo samo nebo. Pochopil som, že kým som nestretol tohto muža, nikdy som skutočné šťastie nepoznal.
Najviac ma prekvapilo, že byť s ním bolo čosi celkom prirodzené, akoby to bolo niečo, na čo som čakal celý život. Jenda mi konečne pomohol prijať, kým naozaj som. Dodal mi sebavedomie a odvahu začať odznova a až po jeho boku som si uvedomil, aký osamelý som doteraz bol. Bol o štyri roky starší, mal strapaté vlasy a orlí nos, vždy sa usmieval a správal sa s uvoľnenosťou, ktorú som mu závidel. Mal veľmi dobré vzťahy so svojou rodinou a svoj spoločný čas sme delili medzi ich krásny dom na predmestí a byt jeho kamaráta.
***
Volal som sa Alfred Hirsch, no moji priatelia ma volali Fredy. Prosím, buďte takí láskaví a zapamätajte si moje meno. Nažive už nie je nik, kto by mohol dosvedčiť, ako a prečo vyhasol môj život.
Do posledného dychu som bojoval, aby som rozjasnil dni tých, ktorí nakoniec zomreli po mojom boku, a zachránil každého, kto mal šancu prežiť. Oni sú mojím skutočným dedičstvom.
Volal som sa Fredy Hirsch. Mal som dvadsaťosem rokov. Bol som učiteľ. Bol som rojko. Miloval som a smial som sa, plakal som a najmenej tisíckrát som sa dotkol smrti.
Volal som sa Fredy Hirsch. Milióny mien upadli do zabudnutia, a tak vás prosím, buďte takí láskaví a zapamätajte si to moje.
