Autor: Michal Dudoň / FOTO: Magazín QYS
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2025.
Jej veľkým darom bolo ochraňovať tých, čo to potrebovali, čo boli znevýhodnení v spoločnosti. Vedela sa ich zastať, poradiť im a svojimi možnosťami za nich bojovať. Tak si bude navždy pamätať spisovateľku, scenáristku a režisérku Evu Borušovičovú režisér Róbert Šveda.
Borušovičová zomrela začiatkom júna vo veku 55 rokov, mala rakovinu kože. Slovensko ju začalo spoznávať, keď v internetovom časopise inZine vydávala poviedky. Pod menom Maxim E. Matkin (čo oficiálne nikdy nepotvrdila) vydávala románové texty na pokračovanie. Stala sa aj sama vydavateľkou, písala pre viaceré médiá a jej tvorba ovplyvnila nielen kultúrnu obec či knižný svet, ale aj širokú verejnosť.
„Eva bola odvážny človek. Aj keď nestála na tribúnach, ale skôr pod nimi, v jej článkoch a vo všetkom, čo publikovala, sa stále snažila stáť na strane spravodlivosti. Ona bojovala za slobodu a spravodlivosť, za právo byť človekom v bežnom živote,“ hovorí o Borušovičovej Šveda.
Odvtedy ju milujem
Spoznali sa ako kolegovia na Vysokej škole múzických umení (VŠMU), keď ho pár rokov po skončení doktorantúry zavolali učiť. Tam ich vzťah prerástol z kolegiálneho na priateľský.
„Stal som sa potichu a pomaly rodinným priateľom, a tak som vyše desať rokov videl vyrastať všetky jej deti. Stáli sme spoločne pri riešení mnohých životných rozhodnutí. Eva bola moja power woman, ktorá ma v mnohom posmeľovala. V mojom živote sa takto objavujú silné ženy, s ktorými zdieľam svoj intímny svet. Priateľstvá so ženami sú pre mňa existenčnou otázkou, keďže si ich neskutočne vážim. A Eva sa stala jednou a veľmi dôležitou z nich,“ vysvetľuje Šveda.
S Borušovičovou sa na prijímačkách do ročníka na réžiu VŠMU spoznal aj Vladimír Adásek. „Odvtedy ju milujem,“ spomína. Dokonca ho aj nafotila v jej starom byte v ženskom oblečení, čo bol jej nápad. Už v prvom ročníku ho zoznámila s Patríciou Jariabkovou a televíznym svetom STVR (vtedy STV). Práve tam Adásek s Borušovičovou a Vladimírom Struhárom vytvorili ich spoločnú trilógiu 100 percentne čistá láska, školský gej film.
Aj Šveda spomína na viacero príhod. Napríklad na ich spoločné varenie kapustnice, čo bola jej obľúbená téma a venovala jej aj pár svojich textov. „U nás na škole ju každý rok pripravuje bakalársky ročník. Pred dvoma rokmi to akurát vyšlo na jej ročník. Vždy je to hlavne o tom, kto sa chopí varenia skôr – či pedagóg alebo študenti,“ vysvetľuje.
Borušovičová chcela od tejto povinnosti svojich študentov uchrániť a ako mama kapustnicu pripraviť. Keďže u nej kapustnicu pripravoval na Štedrý večer niekto iný ako ona, brala to aj ako možnosť priučiť sa receptu profesora Párnického, ktorý si v sebe nosí aj Šveda.
„Eva chcela ponechať všetko tak, ako chcel profesor, dokonca aj dať do nej morčacie mäso, ktoré tam profesor pridával, aby bola diétnejšia. Čo so všetkými klobásami a údeným mäsom bola ozaj len fikcia. Bol to skvelý deň a večer, pri ktorom ešte Evička riešila to, že prvýkrát mala malú autonehodu, keďže pri dcérinej škole do niekoho ťukla. Ono vidieť Evu doma, ako zvláda manažovať všetky paralelné svety, ktoré sa tam ako v marvelovskom filme otvárali, bolo úžasné,“ hovorí s tým, že nakoniec bolo skvelé potom vidieť, ako je hrdá na kapustnicu, ktorú spolu uvarili, a ešte šťastnejšia, keď jej ju schválila celá rodina.
Eva bola hrdinom
Ako tvorkyňa bola podľa Švedu veľmi citlivá. Myslí si, že jej filmovú tvorbu preťal dobový neúspech a vtedajší tlak audiovizuálnej obce pri hľadaní toho „konečného filmu, na ktorý budeme hrdí“.
Tento tlak bol u slovenských tvorcov a tvorkýň práve koncom a začiatkom milénia, keď podľa Švedu nevedeli vnímať rôznorodosť tvorby. „Tlak prichádzal v slepom ošiali mať či už festivalové alebo divácke úspechy. Vtedy boli mnohí k viacerým filmom nekompromisní a nevážili sme si úsilie ľudí, ktorí sa pokúsili nejaké filmy robiť. Stratený duch Koliby akoby každému vravel, že filmy sa robia ľahko. Ale už to nebola pravda. Preto sa Eva istým spôsobom vrátila k slovu, ktoré vyštudovala pred réžiou. A to ovládala dokonale,“ pokračoval.
Má takmer všetky jej knihy a bol jej veľký fanúšik. Dokonca si kvôli nej predplatil denník SME, pre ktorý písala.
Adáska zasa naučila písať scenáre. „Neučila ma to, no mala ten dar opeliť ako včielka usilovná, šikovná,“ spomína.
Borušovičová sa nepriamo vo svojich poviedkach, esejach či článkoch zamýšľala nad človekom, jeho poslaním, tým čo robí jeho život zmysluplným či skutočným. A tak sa popritom nepriamo zamýšľala nad tým, čo trápi aj Švedu.
Kto sú naše vzory, kto sú naši hrdinovia, akú cestu životom nasledujeme. „Všetko, čo som s ňou prežíval, mi pomáhalo rovnako ako jej odpovedať si na pre tvorcu naratívneho diela dôležitú otázku – kto je tvoj hrdina? A keď sa pozrieme na to spektrum ľudí, ktoré ona prepájala, tak mi neostáva len priznať, že Eva bola takým hrdinom. Odvážnym, so srdcom aj rozumom, milovaniahodným. Hrdinom pre všetkých. Hrdinom pre mňa,“ dodal.
