Autorka: Slávka Holubjakova / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2026
S mýtmi o bisexualite sa stretávame už od počiatkov tohto slova a stále pretrvávajú. Dokonca ešte v minulom storočí sme sa stále mohli stretnúť s psychoanalytikmi, ktorí tvrdili, že pri bisexualite ide len o potláčanie „skutočnej homosexuality“. Bisexuálny svet je stále stigmatizovaný, no tiež dokáže byť hrdý a hlučný.
Každoročne sa stretávame na PRIDE pochodoch ako na oslave, ale aj proteste kvír ľudí za svoje práva, ktoré vznikli práve vďaka bikone. Pochody rozšírené do celého sveta, ale aj samotný názvov Pride vymyslela aktivistka za práva LGBTI+ ľudí, ktorá, okrem iného, ozvučovala a zviditeľňovala bi+ svet a jeho históriu.
V roku 2025 vydavateľstvo Literárna bašta vydalo v slovenskom preklade Nikoly Tomaščíkovej knihu BI: Neviditeľný svet bisexuality. Autorka Julia Shaw sa v nej ponára do bisexuálneho alebo polysexuálneho sveta a rozoberá v nej jeho rôzne aspekty od histórie odlíšenia ľudí s inou ako heterosexuálnou orientáciou, nedávne aj súčasné problémy kvír ľudí až po to, čo vlastne môže znamenať identifikovať sa bisexuálne. Prináša množstvo štúdií, ktoré bisexualitu obracajú z nových uhlov, z ktorých môže obohatiť naše myslenie o sexualite vôbec.
Autorka sa sama identifikuje ako bisexuálka, čo ponúka autentický a neraz aj zasvätený pohľad na problematiku. História bisexuality ešte nie je do značnej miery preskúmaná, ale tiež ju nie je možné obsiahnuť v jednom článku. Julia Shaw poukazuje na to, že heteronormatívny svet stále počíta s heterosexualitou ako s východiskovou orientáciou a všetko iné sú odchýlky, ktoré je potrebné logicky vysvetliť.
Bifóbia naprieč svetom
Podľa prieskumu z roku 2021 (LGBTI+ Pride global survey) sa naprieč 27 zohľadnených krajín zhruba štyri percentá ľudí hlási k bisexualite a jedno percento k pansexualite alebo omnisexualite. Ľudí s takýmto sebaurčením je teda hneď po heterosexuálnych osobách najviac.
Napriek tomu sa pojem bisexualita pri zohľadňovaní rovnakých práv pre všetkých často vytráca. Mohlo by to naznačovať otváranie sa západného sveta k tzv. ars erotike. To znamená menej vedeckého kategorizovania a viac senzuálnej a pôžitkovej skúsenosti. No z nerozpoznávania sexuálne zmiešaných vzťahov, či už politicky, alebo spoločensky, Shaw vyvodzuje zistenie, že ide o prehliadanie skutočnosti, že bi ľudia existujú a sú právoplatnou menšinou.
Aj v 21. storočí sa stále stretávame s bifóbiou, a to nielen z heterosexuálneho sveta, ale aj od homosexuálnych ľudí. Väčšinou ide o naratívy, že bisexuálni ľudia sú tí, ktorí si môžu vybrať, a vďaka tomu sa prispôsobiť tlaku väčšinového sveta – čiže lepšie zapadnúť. Stále sa používajú aj stereotypné poznámky, akí sú vraj bi ľudia promiskuitní alebo že v skutočnosti nie sú bi, ale len nepriznávajú svoju homosexualitu.
Bi neviditeľnosť môže ľahko narastať aj kvôli tomu, že ju mnohí kategorizujú ako obraz binárneho sveta rozdeleného na mužov a ženy. To však nie je pravda. Z definície ide o orientáciu naprieč rodovým spektrom.
Primárna sexualita
Bisexualitu ako termín zaviedol v roku 1859 anatóm Robert Bentley Todd. Potreboval slovo, ktorým by označil stav, keď sa telo človeka vyznačuje mužskými aj ženskými telesnými znakmi. Dnes by sme takúto osobu označili ako intersex.
Ako sexuálna orientácia sa pojem začal používať až po pamflete Karla Marie Kertbenymyho z roku 1869, ktorý rozdelil ľudí na heterosexuálov a homosexuálov, teda ľudí priťahovaných rovnakým a iným pohlavím. Prvý raz ho však oficiálne použil až Richard von Krafft-Ebing v knihe Psychopathia Sexualis, kde podrobne opisoval to, čo považoval za sexuálne poruchy mužov vo väzniciach.
Napriek tomu sa slovo bisexualita naďalej používalo na označenie androgýnnych ľudí (osoby vyznačujúce sa mužskými aj ženskými telesnými znakmi) alebo ako termín súvisiaci s rodovou identitou. Niektorí vedci, ako napríklad Wilhelm Stekel, bisexuálnu orientáciu vnímali ako východiskové štádium jednoduchších či primitívnejších organizmov, akceptovali ju pri deťoch a dospievajúcich, očakávali však, že dospelá a kognitívne rozvinutá osoba sa jej vzdá a dôsledkom svojho vývinu sa stane heterosexuálnou.
Ďalší, ako známy psychoanalytik Sigmund Freud, zas verili, že každý je bisexuálny, pretože sa rodí aj s mužskou, aj so ženskou časťou mozgu. Iní psychoanalytici, ako napríklad Edmund Bergler, v rokoch 1956 stále popierali existenciu tejto orientácie s odôvodnením, že každý, kto sa takto identifikuje, len popiera svoju homosexualitu.
Keď sa do výskumu zapojil aj americký sexuológ a biológ Alfred Kinsey, oprostil sa od vtedajšej morálky a spoločenských konvencií a namiesto toho sa sústredil na presnosť. Vo svojom bádaní chcel čo najvernejšie zmapovať a pomenovať správanie, či už ľudí, alebo zvierat. Do svojho výskumu zahrnul približne 18-tisíc účastníkov a účastníčok, s ktorými boli vedené osobné rozhovory. V nich zaznamenával ich sexuálne správanie na škále od 0 po 6, kde 0 znamenala výhradne heterosexuálne správanie a 6 výhradne homosexuálne správanie, pričom žiadne správanie morálne nehodnotil a všetko považoval za jednoducho prirodzené a normálne.
Keď výskum ukončil, bisexualitu dokonca označil za primárnu sexualitu – až z nej sa podľa neho odvodila monosexualita. Jeho škálu pre určenie sexuality nájdeme aj dnes, aj keď možno v trochu pozmenených formách, na mnohých online fórach a blogoch.
Nové slová nestačia
Kinseyho škála je síce jednoduchá, ľahko pochopiteľná a dostupná, no nie vždy dokáže zachytiť komplexnosť sexuálnej orientácie. Upozornil na to Fritz Klein. Ten priniesol v 60. rokoch, známych ako obdobie kultúrnej revolúcie aj politického uvoľnenia, tzv. Kleinovu mriežku, na ktorej obšírnejšie skúma minulé a prítomné správanie a príťažlivosť. Nevynechal ani vlastné sebaurčenie dotyčnej osoby.
Kleinova mriežka slúžila psychológom pri pacientoch a pacientkach neistých svojou sexualitou, ktorá im pomáhala rozoznať ich preferencie a vďaka knihe Bisexuálna voľba, ktorú Klein napísal, zistili, že nie sú sami a bisexualita je skutočnou orientáciou, ktorá sa u ľudí nachádza.
Z pozorovania vyplýva, ako v roku 2009 uvádza aj známy americký výskumník zaoberajúci sa rodovými a kvír identitami David Halperin, že ide o „večne prekonávaný pojem“. Sám dodáva: „Iným riešením alebo neriešením by bolo považovať večnú krízu definíciu bisexuality za užitočnú pre upozornenie na ešte väčšiu krízu v súčasnej definícii sexuality, vidieť ju ako svedectvo sveta, v ktorom nemôžeme prinútiť naše sexuálne koncepty robiť všetku deskriptívnu a analytickú prácu, ktorú od nich potrebujeme.“
K dejinám bisexuality neodmysliteľne patrí meno Brendy Howard. Táto žena identifikujúca sa ako bisexuálka bola aktivistkou za práva sexuálnych menšín, ale protestovala aj proti vojne vo Vietname či v rámci feministických hnutí. Nazýva sa aj Matkou Prideu.
Brenda Howard organizovala protestné pochody v 70. rokoch, ktoré súviseli so stonewallskými nepokojmi. Prvý pochod sa nazýval Christopher Street Liberation Day March alebo v slovenčine Pochod za oslobodenie Christopherovej ulice. Neskôr dostal – Howardovej zásluhou – názov Pride a vďaka jej nápadu, aby tento pochod trval viac ako jeden deň, sa dodnes stretávame s Pride pochodmi, čo trvajú týždeň, a to naprieč celým svetom.
Brenda Howard bola tiež súčasťou Frontu za oslobodenie gejov (Gay Liberation Front) a Aliancie gej aktivistov a aktivistiek (Gay Activist Alliance), ktorej aj niekoľko rokov predsedala. Tiež bola jedna z mála, ktorá sa v 70. rokoch venovala právam a povedomiu o bisexuálnych ľuďoch. Pomohla založiť New York Area Bisexual Network, ktorý asistoval rozrastajúcej sa bisexuálnej komunite, a bola súčasťou aktivistickej bisexuálnej politickej skupiny BiPAC/Bialogue. Založila aj prvé národnú skupinu pre bisexuálnych anonymných alkoholikov a alkoholičky (Alcoholic Anonymous chapter for bisexuals).
Rátajte aj s nami!
Keď v 80. a 90. rokoch prepukla epidémia AIDS, bi ľudia (hlavne muži) boli označovaní ako prenášači vírusu medzi „zvráteným homosexuálnym svetom“ a „čistým heterosexuálnym svetom“. Epidémia, ktorá nepostihovala len kvír ľudí, zanechala práve v ich histórii hlbokú traumu. Stigmatizácia a kritika neheterosexuálneho správania situáciu neuľahčovala – ľudia sa nemohli dostať k primeranej a dôstojnej zdravotníckej starostlivosti.
AIDS sa zároveň začal synonymicky označovať ako „choroba homosexuálov“. Bisexuálni ľudia sa tak kvôli tomu často ani len nedostali k informáciám o sexuálnom zdraví a prevencii pred ochorením. Hnutia za zrovnoprávnenie homosexuálov pritom veľakrát kládli dôraz na akúsi lojálnosť a vymedzovali sa voči bisexuálnym ľuďom.
Boli však aj organizácie, ktoré s bisexuálmi a bisexuálkami rátali. V 80. rokoch vznikla Bay Area Bisexual Network, sieť, ktorá medzi bi osobami šírila povedomie o nákaze. Aj iné organizácie naštartovala práve táto epidémia, ale aj neustále prehliadanie bi+ komunity ako súčasť LGBTI+ menšiny. V roku 1983 vznikla v USA ženská podporná skupina BiVocals, neskôr skupiny Boston Bisexual Woman´s Network, Boston Bisexual Men´s Network a East Coast Bisexual Network.
V Európe vznikla ako jedna z prvých bisexuálnych organizácií v Spojenom kráľovstve London Bisexual Network, ktorá hostí aj podujatie BiCon. V roku 1992 bola založená aj organizácia BiNe v Nemecku. V našom slovenskom okolí nenájdeme veľa organizácií zameraných primárne na bisexuálne či nemonosexuálne osoby.
Najbližšie sa takéto organizácie nachádzajú v Rakúsku. Ako hlavná kontaktná a sieťová organizácia tam vystupuje visiBi*lity Austria, potom ďalšie ako Das Gugg vo Viedni, ktorá organizuje aj rôzne podujatia, a tiež Bi+ Equal, ktorá je zasa zameraná na výskum a aktivizmus aj v celoeurópskom kontexte. U nás na Slovensku nájdeme organizácie, ktorých predmetom sú aj polysexuálne osoby, nie sú však ich jediným zameraním, no zaoberajú sa skôr kvír témou ako celkom. Máme tu Iniciatívu Inakosť, HABIO (Sociálno-kultúrne združenie študentov a mladých ľudí. Homosexuálne a Bisexuálne Orientovaných), portál Queerslovakia.sk či združenie Saplinq.
Julia Shaw vo svojej knihe ponúka vo veľkom množstve štúdie, ktoré poukazujú na polysexualitu v objektívnejšom svetle a ukazujú, že predmet bisexuality je skúmaný, len možno neraz nie verejne a zvučne prezentovaný. Prichádza s ideou, že bisexualita je originálny, pôvodný stav, z ktorého sa odvíja naša sexualita.
Pre britský denník The Guardian hovorí Julia Shaw o predpoklade, v ktorom existuje heterosexualita ako norma, pretože takýto typ vzťahu prináša potomstvo: „Ale pri čítaní literatúry o správaní zvierat a ich sexuálnych interakciách som zistila, že je tu množstvo výskumov, ktoré hovoria, že sme dezinterpretovali živočíšne správanie po veľmi dlhý čas.“
„Nechali sme sa uniesť naším zmyslom pre decentnosť a vkorenenou heterosexualitou namiesto toho, aby sme pozorovali a opisovali to, čo zvieratá skutočne robia. Výskum ukázal, že vo zvieracej ríši nájdeme množstvo sexu naprieč pohlaviami. Vysvetlenie je jednoduché: ak zvieratá majú aspoň občas sex s opačným pohlavím a sú plodné, potom nezáleží na tom, ak majú tiež sex s rovnakými pohlaviami,“ dodáva Shaw.
V aktuálnej politickej situácii na Slovensku, ale aj vo svete je náročné komunikovať o kvír právach a potrebách ako celku, nieto ešte o jednotlivých podmenšinových skupinách. Neznamená to však, že je to zbytočné – je to, naopak, o to viac žiaduce. Možno však môžeme začať práve v našom najužšom okolí vnímaním a rešpektovaním bi+ osôb (zastrešujúci pojem pre ľudí, ktorých priťahuje viac než jeden rod) a ich unikátnej skúsenosti.
