Autorka: Zuzana Jakúbková / Ilustrácia: Viktoria Szabová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2025.
Keď som pred ôsmimi rokmi odchádzala z premietania Wonder Woman, superhrdinského počinu z režisérskej taktovky Patty Jenkins, ktorá si v 2003 odniesla viacero ocenení za snímku Monster, kráčala som z kina v nemom úžase. Nadprirodzene silná a rýchla amazonská bojovníčka Diana vyzbrojená len lasom pravdy preletela cez bojiská prvej svetovej vojny, aby pomohla ukončiť najkrvavejší konflikt svojej doby, zastavila boha vojnových stretov a zároveň stihla zbaliť Chrisa Pinea. Je niečo, čo ženy nedokážu? Cítia sa takto muži po každom Batmanovi? To by vysvetľovalo, prečo ich za posledných 30 rokov vyšlo desať (áno, rátam aj Lego Batmana).
Ten istý pocit ma premkol v deväťdesiatych, keď som v televízii zachytila kúsok všadeprítomnej Xeny: Princeznej bojovníčky. Tam ma čakala Lucy Lawless a jej nezadržateľná radosť z akčnej úlohy ženy, ktorá môže mávať mečom, hovoriť drsné hlášky, ale zároveň cestovať do vzdialených krajín a pomáhať meniť svet k lepšiemu. Wow! Ženy môžu byť protagonistkami.
A to sme stále v období, keď iné televízne hrdinky riešia, či im Robert Downey Jr. opätuje ich city, alebo sa nepohádajú so svojimi čarodejnými sestrami, prípadne či budú mať čo napísať do svojho stĺpčeka o vzťahoch. Popri tom niekdajšia vodkyňa armády navštevuje dediny svojej zvláštnej verzie starovekého Grécka a zachraňuje ich pred krvilačnými útočníkmi a magickými netvormi.
Pozrime sa do minulosti. Rok 1951, Lucille Ball otvára vrátka ženským komičkám s kultovým sitkomom o ženských povinnostiach v manželstve I Love Lucy. O niečo neskôr v 70. rokoch zatrasie statusom quo The Mary Tyler Moore Show o tridsiatničke, ktorá po rozchode hľadá šťastie vo svojom profesionálnom živote. Za to Lucy Lawless v roku 1995 dvere rovno vykopne z pántov, hodí dovnútra šakram a zakričí svoj pokrik: „Aiaiaiaiai!“ Táto polyglotka samostatnosti – niekdajšia pirátka, vojenská diktátorka a slobodná matka – si celých šesť sezón robila, čo chcela, alebo čo považovala za morálne správne.
Víťazov má každý rád a radi im aj odpúšťame
Novozélandský majsterštyk Xena patril svojho času medzi top desiatku televíznych seriálov v Spojených štátoch. Jej prevažne akčný obsah s humorom založeným na fyzickej komédii jej zabezpečil úspech v 108 krajinách po celom svete. Ďaleko tak prekročila úspech prvého seriálu Xenaversu, ktorým bol Herkules s Kevinom Sorbom v titulnej úlohe. Nehovoriac o poslednej skladačke tohto triptychu – Mladom Herkulovi, ktorého stvárnil samotný Ken a budúci miláčik Hollywoodu Ryan Gosling. Skutočný úspech Xeny bol ale v rovine kultúrnej.
Kým starý aj mladý Herkules zobrazovali privilegovaného poloboha, ktorého jedinou výraznou osobnostnou črtou bola rebélia proti svojmu bohatému otcovi, Xena bola samostatná jednotka obdarená silnými hlasivkami a ešte silnejšími názormi. Princezná v jej názve je prejavom obavy tvorcov, či si taká netradičná žena nájde svoje publikum. Samotná hlavná hrdinka nepochádza z vyššej vrstvy, k úspechu sa vždy pričiní vlastnými schopnosťami či šikovnosťou a bohovia s ňou komunikujú nie preto, že by bola ich rodinou, ale kvôli tomu, že sa jej boja.
Stávka na slabšieho vyšla a akokoľvek sa Xena vymykala rámcu „správnej dámy“, posledné dve série obsadili striebornú priečku sledovanosti seriálov v Amerike. Možno to všetci brali ako výstrelok z južnej pologule. Možno sa feminizmus nepočíta, keď je zasadený do antického sveta plného mytologických bytostí vykreslených pravekými počítačovými efektmi. A možno sebestačná ženská hrdinka nebolí až tak, keď každú druhú minútu robí vysoký výkop alebo hádže drsnú hlášku.
Alebo sme len práve prišli na to, že zaujímavá akčná hrdinka dokáže lákať divákov rovnako, ak nie viac ako muž – hrdina.
Nič nenechali na náhodu
Vynechať sa nedá ani Xenina parťáčka Gabriella, obyčajná sedliačka so snom stať sa bardkou. V seriáli má rolu objasňovateľky často až za vlasy pritiahnutých zápletiek a zároveň aj sama vytvára ďalšie problémy pre Xenu. Herkules mal tiež svojho kamoša Iolaa, ktorého bolo stále treba zachraňovať z epizódnych šlamastík. Model hrdina – poskok je v seriáloch značne zabehnutý, no ako všetko v tejto verzii fantasy Grécka, aj tu sa tvorcovia rozhodli ísť nečakaným smerom.
Seriál ukazuje v každej jednej zo svojich 134 epizód lásku k televíznemu remeslu. Či už je to práca s popkultúrnymi referenciami, akými sú muzikál, časové slučky, upíry, dokument s priznanými kamerami alebo strata pamäti, stavanie na historických podkladoch, ako napríklad marcové ídy, britská Boudica a Beowulf. Opomenúť netreba ani vysoké nasadenie kaskadérov a fyzickej komédie. Seriál nie je výsledkom improvizácie a prekrížených prstov, ale vedomej snahy priniesť niečo hodnotné v primeranom jazyku televízneho média.
V takom prípade sa na slovné vyznania lásky medzi Xenou a Gabriellou, asi päť rôznych bozkov (áno, občas boli v telách niekoho iného, snívali, alebo to boli ich vzdialené potomkyne či museli nevyhnutne preniesť vodu života z úst do úst nežným bozkom), spoločnú výchovu ich potomkov či celoživotnú oddanosť, ktorú prejavovali jedna druhej, dá naozaj ťažko pozerať inak, ako na najbližšie povolené priklonenie sa k vyobrazeniu kvír vzťahu, aké sa dalo v 90. rokoch dosiahnuť.
Príznakom podtextu je určitá utajenosť. Xena si síce robí, čo chce, ale o svojej identite mlčí ako partizán – alebo ako kvír človek vo svete, ktorý mu nie je naklonený.
Počas šiestich sezón jej vzťah s Gabriellou rastie a do ich platonického priateľstva vstupuje čoraz intenzívnejšia plejáda štipľavých poznámok, žiarlivostných pohľadov a narodeninových darčekov, za ktorými cestovala Xena k samotnej poetke Sapfó. A ani veta: „Ak by som mala posledných 30 sekúnd života, chcela by som ich stráviť pohľadom do tvojich očí“ – nie je práve niečo, čo len tak prehodím v kuchynke po víkende.
Stojí za zmienku, že aj Ellen Degeneres má tvrdý, polopatistický coming out vo svojom vlastnom sitkome až v roku 1997 a seriál o gej právnikovi Will & Grace vyjde o rok neskôr. Prvá kinohitová filmová snímka o kvír romanci príde až v 2005 so Skrotenou horou a jej tragickým príbehom lásky medzi dvoma kovbojmi. Ak by sme chceli zopakovať úspech Xeny a vidieť dve hrdinky akčného seriálu, ako k sebe nájdu cestu naprieč životom, čakali by sme až do animovanej Legendy Korry z roku 2014.
Svet televíznych seriálov mal pred troma dekádami viac „takých normálnych homofóbov“ než skutočných, plnohodnotných a trojrozmerných kvír ľudí. Je to práve pomalý a trpezlivý proces vykreslenia vzťahu medzi dvoma ženami v Xene, ktorý pomohol ukázať LGBTI+ divákom, že aj pre nich je miesto na televíznych obrazovkách.
