Autor: David Benedek / Foto: IMDB.com
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2025.
Dva filmy, ktoré sú pre mňa veľmi dôležité a zohrali veľkú rolu pri objavovaní mojej orientácie a následnom coming oute, sú Beautiful Thing (réžia: Hettie MacDonald, 1996) a Get Real (réžia: Simon Shore, 1998). Boli to pre mňa prvé filmy, čo sa venovali gej tínedžerom, ktorí sa snažili zapadnúť do sveta, v ktorom homosexualita nie je akceptovaná. Preto musia svoju identitu tajiť a nachádzať okolo seba ľudí a priestory, ktoré sa pre nich stávajú bezpečným priestorom. Tieto filmy mi v čase dospievania ukázali, že nie som sám a témy, ktoré v sebe dennodenne riešim, sú aj v mysliach iných mladých osôb.
Kvír kinematografia 90. rokov sa väčšinou sústredila na temné a smutné aspekty, ktoré zachytávali skôr utrpenie LGBTI+ ľudí. Napriek tomu sa z tejto dekády zrodilo niekoľko snímok, ktoré sa stali kvír klasikami.
Inovatívnym prístupom k tematike kvír identity a LGBTI+ témam sa vyznačuje filmové hnutie New Queer Cinema. Tieto filmy často kombinovali experimentálne dejové linky s osobnými príbehmi a nebáli sa otvárať témy, ktoré boli v danom období tabu. Medzi nimi boli sexualita, identita a politická angažovanosť. Medzi kľúčových režisérov patria Gregg Araki, Todd Haynes a Gus Van Sant, ktorí prostredníctvom svojich diel prispeli k viditeľnosti kvír kultúry a vyzvali divákov k prehodnoteniu zaužívaných predstav o rodine, láske a spoločnosti.
Jeden z najdôležitejších filmov zo spomínaného filmového hnutia je Paris Is Burning (réžia:Jennie Livingston, 1990). Ikonický dokumentárny film sa zaoberá teplou kultúrou v New Yorku 80. rokov, so zameraním na drag ball kultúru a životy afroamerických a latinskoamerických kvír ľudí. Film pomohol zviditeľniť marginalizované skupiny v LGBTI+ komunite, najmä trans ženy. Zaoberá sa otázkami identity, rodovej normativity, rasy a sociálnej triedy. Ukazuje, ako sa tieto faktory prelínajú v životoch kvír jednotlivcov a ako ovplyvňujú ich možnosti a skúsenosti. V čase, keď bol film nakrútený, bola kvír kultúra často stigmatizovaná a marginalizovaná. Film sa stal kultovou klasikou a inšpiroval mnohých umelcov, aktivistov a kvír osoby po celom svete. Jeho odkazy na krásu, boj a túžbu po prijatí sa stali univerzálnymi témami, ktoré rezonujú aj v súčasnosti.
Podobné témy sa zobrazovali aj v iných filmoch z hnutia New Queer Cinema. Film Poison (réžia: Todd Haynes, 1991)prostredníctvom svojich tém a postáv kritizuje heteronormatívnu spoločnosť a negatíva voči kvír ľuďom. Film The Living End (réžia: Gregg Araki, 1992)zobrazuje strach, frustráciu a beznádej počas HIV/AIDS pandémie a pomáhal zvýšiť povedomie o tejto kríze. Film My Own Private Idaho (réžia: Gus Van Sant, 1991)skúma komplexný vzťah medzi hlavnými postavami, Mikeom a Scottom, a zobrazuje ich emocionálne a fyzické puto. Film ponúka citlivý pohľad na lásku a priateľstvo v kontexte, ktorý nie je vždy akceptovaný spoločnosťou.
V deväťdesiatych rokoch vznikli dva dôležité filmy, venujúce sa umeniu dragu. Mnohí ľudia v tejto dobe vnímali drag queens veľmi negatívne a často sa od nich dištancovala aj samotná kvír komunita. Film The Adventures of Priscilla, Queen of the Desert (réžia: Stephan Elliott, 1994) bol jedným z prvých, ktorý sa otvorene zaoberal témami transrodovosti a dragu. Príbeh sa zameriava na priateľstvo, toleranciu a akceptáciu, pričom ukazuje, ako sa postavy vyrovnávajú s predsudkami a diskrimináciou, čo sú témy, ktoré kvír komunita rieši do dnešného dňa. Film je známy svojou bohatou estetikou, farebnými kostýmami a hudobnými číslami. Všetky tieto prvky zdôrazňujú jeho posolstvo o oslave individuality.
Filmu To Wong Foo, Thanks for Everything! Julie Newmar (réžia: Beeban Kidron, 1995) sa dostalo komerčnej pozornosti vďaka trom úspešným hercom v hlavnej úlohe. Wesley Snipes, Patrick Swayze a John Leguizamo boli v 90. rokoch miláčikovia publika, hlavne ženskej časti, a práve preto bolo ich obsadenie nielen veľmi kontroverzné, ale zároveň pre LGBTI+ komunitu pozitívne.
V tejto dekáde vznikali kvír filmy, ktoré sa okamžite stali úspechom v očiach filmových kritikov. Ide o filmy, ktoré sa venujú smutným témam prežívania LGBTI+ osôb, no treba myslieť, že v 90. rokoch bolo utrpenie queer osoby najviac spracovávanou témou. Film Philadelphia (réžia: Jonathan Demme, 1993) bol jedným z prvých, ktorý sa zaoberal témou HIV/AIDS pandémie a jej dopadmi na životy osôb z komunity. V čase vydania filmu bola téma stále stigmatizovaná a práve preto prispel k zvýšeniu povedomia o tejto chorobe. V hlavnej úlohe sa objavil populárny herec Tom Hanks, ktorý za svoju rolu získal Oscara za najlepšieho herca, čo poukázalo na dôležitosť týchto tém vo filmovom priemysle.
Film Bent (réžia: Sean Mathias, 1997) sa zaoberá témami homofóbie a diskriminácie v kontexte holokaustu. Príbeh je zasadený do 30. rokov 20. storočia a sleduje osud homosexuálneho muža, ktorý sa snaží prežiť v dobe, keď je jeho orientácia považovaná za zločin. Toto dielo pripomenulo diváctvu, že homosexuáli boli jedným z cieľov nacistického režimu, čo je niekedy prehliadaná časť histórie.
Obľúbencom kritikov, ale aj publika kultových filmov je Happy Together (réžia: Wong Kar-wai, 1997). Wong Kar-wai je známy svojím unikátnym vizuálnym štýlom, ktorý kombinuje bohaté farby, neobvyklé uhly kamery a dynamické strihy, čo dopomohlo pri témach toxického vzťahu, zlomeného srdca a živote po láske. Happy Together je jedným z najvýznamnejších filmov, ktoré sa zaoberajú homosexuálnymi vzťahmi v ázijskej kinematografii.
Filmy s lesbickými či transrodovými postavami boli v tejto dobe zriedkavejšie, no tých niekoľko, ktoré sa natočili, sa považujú za kvír klasiky dodnes. Komédia But I’m a Cheerleader (réžia: Jamie Babbit, 1999) je známa svojím jedinečným humorom, satirou a odvážnym prístupom k téme sexuality. Hlavná postava Megan, ktorú hrá Natasha Lyonne, je roztlieskavačka, ktorej rodičia začnú mať podozrenie, že je lesba. V snahe „vyliečiť“ jej sexualitu ju posielajú do konverzného tábora. Táto téma je bežne zobrazovaná omnoho temnejšie, no práve komediálne spracovanie tohto filmu dopomohlo k zvýrazneniu absurdity konverzných táborov.
The Watermelon Woman (réžia: Cheryl Dunye, 1990)sa zapísal do histórie tým, že bol prvým celovečerným filmom režírovaným čiernou lesbickou režisérkou. Hlavnou postavou je Cheryl, mladá Afroameričanka, ktorá sa snaží nájsť svoju identitu v prostredí, ktoré je často nepriateľské voči jej rase a sexualite. Film sa nebojí konfrontovať ťažké témy, ako sú rasizmus a homofóbia, a pritom zachováva ľahkosť a humor.
Najznámejší trans film z tohto obdobia je určite Boys Don’t Cry (réžia: Kimberly Peirce, 1999). V dobe vydania bol považovaný za prelomový a veľmi dôležitý, no v súčasnosti sa mnohí trans ľudia naň pozerajú inak. Film je založený na skutočnom príbehu Brandon Teena, trans muža, ktorý bol zavraždený. Niektorí trans aktivisti a kritici tvrdia, že film zobrazuje trans identitu spôsobom, ktorý môže byť zjednodušený alebo skreslený, a neberie do úvahy komplexnosť a rozmanitosť trans skúseností. Hlavnú postavu trans muža si zahrala Hillary Swank, čo je problematické samo osebe, pretože dnes už čoraz častejšie zaznievajú hlasy, že transrodové postavy by mali hrať transrodoví herci.
