Autorstvo: Sofia Vetterová, Bianka Jančeková / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2026
Hlavným cieľom nášho magazínu je okrem prinášania aktuálnych tém zo sveta a zo slovenskej kvír komunity aj vytváranie priestoru pre začínajúce autorstvo. Okrem tematických článkov môžu prispieť aj svojou umeleckou tvorbou, či už ilustráciami, alebo v tomto prípade prózou a poéziou. V predchádzajúcich číslach sme takto uverejnili rozprávku na pokračovanie od Ambrosie Bajtek či básne od Michaly Patrície Kelovej a Slávky Holubjakovej.
Naším dlhodobým predsavzatím je vytvoriť z magazínu bezpečný, priateľský, ale aj konštruktívny priestor, v ktorom mladé kvír autorstvo môže uverejňovať svoje texty a zároveň spoznať svet slovenskej literatúry, od procesu výberu a editovania až k zoznamovaniu sa s aktívnymi autorstvami.
Aj keď redakcia primárne autorstvo oslovuje sama, je otvorená novým talentom. Svoje texty môžete zasielať počas otvorených výziev oznámených na našich sociálnych sieťach alebo priamo v magazíne.
V tomto čísle prinášame básne od Sofie Vetterovej a Bianky Janečkovej, obe začínajúce, dosiaľ nevydané autorky. Ich melancholické, ale energické básne sa prevažne dotýkajú lásky, no objavujú sa v nich aj existencialistické motívy a témy mentálneho zdravia, ktoré sú v súčasnej slovenskej literatúre populárnym subjektom.
Výber textov mala na starosti Sabrina Katonoff.
Sofia Vetterová
Sofia sa posledné roky kolíše medzi riadkami svojho života. Má pocit, že poézia sa jej skôr deje, nemá na výber a musí ju len spísať. Často sa ponára do seba, ale venuje sa aj spoločenskej kritike. Organizuje poetické podujatia ako Kruh milovníkov poézie, kde mladé autorstvo dostáva priestor predniesť vlastnú tvorbu. Je taktiež súčasťou ochotníckeho divadla Paradox a píše články pre magazín QYS.
Tma
Možno som zabudla ako maľovať
Píšem ďalšie verše
Ale nespomínam si ako dýchať
Básnim o topení sa
Pritom hľadám svetlo
Zatváram sa v noci
Nevidím na farby
Snažím sa rozotierať akryl po roztrhnutom plátne
Narážam len na staré rany, do ktorých znovu padám
Štetce hádžem do dier minulosti
A ony mi ako klince padajú na hlavu
Trhám preplakané strany denníka
Pálim všetky kapitoly
zaľúbené lístočky
a handry s neznesiteľnou vôňou
z ktorej si chcem vytrhať vlasy
Nahá sa váľam v popole
Čiastočky konca sa lepia po celej pokožke
A ja ležím
V holej skutočnosti bez myšlienok
Čakám, kým vzplaniem
Na moje spasenie
Na tú katarziu
Na oheň
Svetlo
Seba
Kávové chúťky
Noc
Ticho sa rozlieha po izbe
Osoba, ktorá sa tvarí, že vie, čo robí
Pije dvojité espresso s dvomi lyžičkami cukru o 3 ráno
Elektrizujúci prúd šíriaci sa v bruchu
znemožňuje jej končatinám konať
Nevie sa odtrhnúť
Stále má chuť na sladké
V mysli len beží
SLADKÉ, SLADKÉ, SLADKÉ
droga, ktorej podlieha
neschopná klásť odpor, alebo nechce?
Nespí, nevie spať, nechce
Čaká na konečné uspokojenie
Ale ona len
CHCE, CHCE, CHCE HNEĎ TERAZ
Chce cítiť cukor z kávy na jazyku
vychutnávať si ho pomaly
Tú teplú vôňu, dotyk a vlhkosť
paru na svojom krku
Celá sa ním pooblievať
Každý centimeter kože namočiť
Chce ten dotyk všade
Úplne všade
Vychádza slnko
Šálka už prázdna
Je čas ísť spať
Ale ja mám ešte chuť na jednu kávu
Topenie sa
Som plavec v mori
Ostré vlny mi vrážajú do tváre
A soľ štípe v očiach
Cievy sa zužujú
Spodné prúdy obmývajú telo
Zradné pohyby ťahajú ma ku dnu
Ťažká hlava sa topí
Ako kameň na hladine
Nikdy predurčený zotrvať na povrchu
Opitá bludmi
Vo víroch myšlienok
Potápajúca sa do hlbín
Chcem nájsť pravdu v tme
V hlbinách, ktoré mi nedajú v noci spať
Preskúmať zatuchnuté zákutia
Objaviť staré vraky
Miesto, kde som prvýkrát zanikla
Možno až tam nájdem cestu k svetlu
Bianka Jančeková
Bianka Jančeková Bianka sa venuje poézii už niekoľko rokov. Táto záľuba ju postretla skôr náhodou, kvôli emóciám, ktoré nemali kam ísť, a tak sa pre ňu z písania stala forma sebaregulácie. Najlepšie sa jej tvorí a premýšľa v úplnom tichu a v prírode, ku ktorej má blízko, a prírodné motívy vo svojej tvorbe aj zvykne používať. Svoju poéziu niekoľkokrát prednášala na poetických podujatiach.
◦◦◦
jesenná fádnosť naplnila brnianske ulice
no tie ma denne stretajú v pocite
akoby znovu zakvitám
sú to mesiace a možno večnosť od eufórie tohto pocitu
ktorý je pominuteľný ako jesenná márnivosť, ale nadnáša
ako letný vzplan citov
takto povznesená dýcham nové mesto
bez veľkých decibelov v ušiach
počúvam zvuky opadaného lístia
lebo neznáme uličky ma pomaly tíšia
vracajú k sebe a rušia hlasy v mojej hlave
no ja neviem, aké je to byť bez nich, keď tam boli stále
neverím veršom, čo idú spod mojej ceruzky
zmazateľné, no obsahujú akýsi kus nádeje
veď som vždy na papier liala utrápený atrament
a možno ma aj ten opäť zaleje
metropola moravy, do oranžova odetá
dívam sa na ňu očami poeta
berie mi moju odvekú melanchóliu
dáva iskru, ktorú sa učím brať ako štandard
a nie ako anomáliu
niečo mi šepká pritom, ako ma hojí
je ťažké sa večne trápiť
ale aj učiť sa po tom všetkom žiť v pokoji.
◦◦◦
žijem protichodné svety
okraje môjho zošita na literatúru videlo viac neznámych,
ako moja fyzikárka
počas svojej kariéry
a ja sa pýtam prečo
prečo z premiér mám potrebu robiť derniéry
som koncert bez hluku
kvetináč postrádajúci kvet
som obraz bez zvuku
dúha padajúca na čierny svet
som tenista na snehu
som lyžiar na blate
pravdepodobne vás aj podržím, keď padáte
no o dosť pravdepodobnejšie aj tak skočím s vami
som mladík v domove dôchodcov
som umierajúci pri sile
som parašutista bez padáka
som tvrdšia ako plechy jej strieborného bavoráka
a predsa jemnejšia ako popol, čo padá z jej cigarety
žijem protichodné svety
nezmysel s dokonalým zmyslom
kde čas je bezrozmerná konštanta
v tej bájnej plnosti nenaplnených snov
túlam sa medzi riadkami svojich slov
tu spoznávam všetky svoje neznáme
púšťam von svojich čertov, veď s tými sa už poznáme.
◦◦◦
si pre mňa letná záhrada, v ktorej sa nezdržím
so všetkým pekným, čo si zaslúžim
no neviem vrátiť späť
taká, kde chýba lavička na rozhovor a pozeranie do
duší
skrývajúca oheň, no ten z nej nesrší
niečo ako keď nájdeš poslednú cigaretu v krabičke, ale
zapaľovač nájsť nevieš
som len návštevník, čo sleduje tvoje kvety uprene
v bielych rukaviciach sa ťa dotýka
no i tak ti nechtiac trhá lupene
a tak veľmi rád by sa tváril, že sa ho nič z tohto netýka
napriek tomu vo mne ostáva
všetko, čo priniesol tvoj dych pod hviezdami
moja duša už iné spoznáva
no posilnená tvojho citu ozvenami
rýchly flirt pod augustovým nebom
dilema, akým sa budeme uberať smerom
komunikácia len z jednej strany
ktorá sa nedá skryť pod dokonalými kučerami
a tak sa ma dotklo vlastne všetko na tejto krátkej ceste
strácam a hľadám sa v novom meste
s vedomím, že niekto vie mať čisto rád
aj niekoho, kto sa dosiaľ túlal sám.
