Autorka: Sofia Vetterová / FOTO: Jakub Kováč, Zuzana Balenčin
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2026
Debut Enfant Terrible si kupuje jednosmerný lístok predstavuje výrazný debut Kristiána Lazarčíka, ktorý vo svojej tvorbe citlivo, no zároveň nekompromisne otvára témy identity, vzťahov a generačnej úzkosti. Autor na seba upozornil už úspechmi v súťaži Poviedka a publikovaním textov aj v magazíne QYS. Jeho písanie sa vyznačuje sviežosťou, autentickosťou a schopnosťou zachytiť vnútorné napätie postáv balansujúcich medzi krehkosťou a obranným cynizmom.
Prečo ste sa rozhodli pre názov Enfant terrible si kupuje jednosmerný lístok a ako ste sa k nemu dostali?
Je to celkom vtipný príbeh. Vymýšľanie názvu trvalo počas celého obdobia, kým som knižku písal a vôbec zisťoval, či nakoniec vznikne. Stále som ho menil, často sa mi prestal páčiť, pretože som mal pocit, že nie je dostatočne výstižný pre celú zbierku. Až raz mi pri upratovaní napadlo slovné spojenie enfant terrible, čo v preklade z francúzštiny znamená „hrozné dieťa“. V popkultúre sa používa aj na označenie obávaných či kontroverzných osobností – režisérov alebo tvorcov – a zároveň vystihuje aj postavy v mojej knihe.
Úplne to sedelo na všetky charaktery, ktoré sa tam objavujú – sú jednoducho svojím spôsobom „hrozné“. Nechceme ich vidieť na spoločenských udalostiach, pretože sa nevedia správať, vždy povedia všetko na „plnú hubu“, a tento názov ich perfektne vystihoval. Moja editorka Marta Součková, ktorá so mnou veľmi úzko spolupracovala na vývoji knižky, mi navrhla, aby sme k tomu ešte niečo pridali. Na inšpiráciu som si otvoril ČSFD a zoznam najobľúbenejších filmov, kde mi hneď padol zrak na Titanic. Napadlo mi Enfant terrible si kupuje lístok na Titanic, čo skvelo naznačuje, že ide o cestu k jasnej tragédii. Nakoniec sme to upravili na „jednosmerný lístok“.
Čo pre vás znamená byť v dnešnej dobe enfant terrible?
V našom spoločenskom kontexte na Slovensku si myslím, že sú to kvír ľudia. Napriek tomu, že žijeme v roku 2026 a mali by sme byť už dávno niekde inde, sú práve kvír osoby pre mnohých bigotne založených ľudí nepohodlné a možno aj obávané.
Ako vnímate kvír reprezentáciu na našej domácej literárnej scéne?
Dlho som mal pocit, že je to biedne, ale odkedy som začal spolupracovať s QYS alebo aj s Marekom Hudecom, vidím, aká iniciatíva sa vyvíja, aby sa publikovali kvír knihy či zbierky. Do niektorých som prispel aj ja. Možno toho zatiaľ nemáme veľa, ale hýbe sa to dobrým smerom, čo ma teší. Zároveň si myslím, že autenticita príbehov je veľmi silná a v niektorých vydaniach je spektrum naozaj široké. Stále tu však napríklad nemáme vydanú knihu od transrodovej autorky či autora.
Váš debut je sled ôsmich poviedok. Prečo ste sa rozhodli pre túto formu namiesto jedného súvislého príbehu? Kde sa vaše príbehy stretávajú s osobnou skúsenosťou a fikciou?
Na začiatku bol návrh, že by to bola novela, ale chcel som si vyskúšať skôr kratšie príbehy. Zaujímavé je, že dokážu fungovať samostatne, no zároveň ich možno čítať aj ako jeden súvislý text s postavou, ktorá sa obmieňa. Osobného je tam veľa – na jednej strane ide stále o fikciu, no na druhej strane vychádzam z vlastných skúseností. Najosobnejšia je pre mňa Zrazenina, ale aj Self-help. Neskôr sa to posúva do čistejšej fikcie, napríklad v poviedke Čumil, kde vystupuje starší muž. Písanie Zrazeniny bolo pre mňa určitým spôsobom terapeutické – nechcel som byť úplne realistický, preto som sa priklonil k umeleckejšiemu vyjadreniu.
V poviedkach Ulita a Schovávačka sa zaoberáte perspektívou mladistvých, ktorí dospievajú. Aké bolo vaše vyrastanie ako kvír osoba?
Do jedenástich rokov som vyrastal na dedine, potom sme sa presťahovali do Piešťan, kde som chodil do školy. Paradoxne bolo prežívanie na mestskej škole pre mňa horšie. Zažil som šikanu zo strany starších spolužiakov kvôli svojej sexuálnej orientácii. Naopak, na dedine, kde som mal priateľov, som v nich našiel oporu.
Od malička som vedel, že to tak mám, a aj rodičia ma tak prijímali. Rád som sa hrával s bábikami a odmietal som autíčka. Neskôr prišlo obdobie prijímania samého seba. Uvedomil som si, že hoci sa môžem cítiť prirodzene taký, aký som, okolie to nemusí akceptovať. Napríklad starší spolužiaci to vnímali ako niečo nenormálne. Vtedy som pochopil, ako to tu funguje. Až na strednej škole sa to upokojilo – prestal som zažívať zosmiešňovanie či strach a opäť prišlo obdobie sebaprijatia.
Názov Self-help môže pôsobiť ironicky – je pre vás skôr kritikou „návodov na šťastie“, alebo ponúka aj nádej?
Mám zvláštny vzťah k motivačnej literatúre. V období, keď som zažíval šikanu, som hľadal spôsoby, ako si pomôcť, a narazil som na New Age literatúru, ktorá bola vtedy populárna. Postupne som si uvedomil, aké toxické môžu byť myšlienky, ktoré tvrdia, že človek by sa nikdy nemal cítiť smutne. Mne to vôbec nepomáhalo. Keď som písal Self-help, už som mal túto fázu uzavretú a chcel som ju do textu zakomponovať.
V knihe sa objavuje silný motív toxických vzťahov. Vnímate toxicitu vo vzťahoch ako univerzálnu skúsenosť, alebo má v kvír kontexte špecifické črty?
Myslím si, že ide o veľmi univerzálnu skúsenosť. Špecifickosť prichádza skôr z toho, že ide o kvír vzťah. Univerzálnosť sa prejavuje napríklad v zľahčovaní problému – bez ohľadu na to, či ide o ženu v heterosexuálnom vzťahu alebo kvír osobu. V kvír kontexte sa k tomu pridáva stigmatizácia či zosmiešňovanie. Napríklad otázky typu: „Ako je možné, že je muž s mužom v toxickom vzťahu?“ alebo pri heterosexuálnych mužoch: „To ťa doma bije žena?“ Problém je, že sa to často neberie vážne.
Kedy si podľa vás človek začne uvedomovať, že sa nachádza v toxickom vzťahu?
Mne osobne to trvalo dlho. Súvisí to aj s tým, v akom prostredí človek vyrastá a aké má vzory. Ak zažíva rôzne nepríjemnosti už skôr, hranice sa môžu posunúť. Keď som bol vo vzťahu, bolo to ešte ťažšie, pretože som toho človeka mal rád, a tak som dovolil, aby veci zachádzali do extrémov.
Dá sa podľa vás z takejto situácie vymaniť bez vonkajšej pomoci?
Je to otázne. Možno áno, ale vyžaduje si to veľkú dávku sebazaprenia. Neviem si predstaviť, ako dlho by mi to trvalo bez podpory rodičov. Nezvykol som sa zdôverovať, no keď som sa otvoril a oni mi nastavili zrkadlo, uvedomil som si, že to nie je v poriadku. Postupne som prestal potrebovať validáciu od partnera a pochopil som, že môže prísť niekto iný. Nestálo mi to za ďalšiu dávku negativity.
Posledná poviedka nesie názov Čumil a rozpráva príbeh z perspektívy staršieho muža. Čo vás viedlo k tejto zmene?
Mám pocit, že postavy v poviedkach postupne dospievajú – od detstva cez vysokú školu až po neskoršie obdobie života. Chcel som v závere ukázať inú perspektívu. S týmto scenárom som sa stretával veľmi často, až ma to začalo iritovať, a tak vznikol Čumil. Vadila mi nízka miera sebareflexie u niektorých mužov – aj keď vedľa vás stojí krásny človek, nebudete na neho slizko zazerať. Hlavná postava Peter je síce „nechuťák“, no dal som mu možnosť vymaniť sa zo svojho cyklu. Na konci sa oslobodí od toxicity aj komplexov.
Ostatné postavy nesú nezvyčajné mená ako Trnka, Suka či Vespula Vulgaris. Prečo?
Postavy nemajú skutočné mená a počas príbehu ich hľadajú. Nálepky, ktoré dostávajú od spoločnosti alebo od seba samých, im určujú identitu, ktorú musia prijať. Až neskôr sa snažia nájsť svoje pravé meno.
Čo si podľa vás môže z knihy odniesť mladý (nielen kvír) čitateľ?
Možno pocit stotožnenia sa s postavami a pochopenie, že v tom, čo prežíva, nie je sám. Pre mňa malo takéto čítanie vždy terapeutický účinok.
