Autor: Marek Hudec / Fotografie: Drama Queer / Michaela Škvrňáková, Massimo Brani
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2023.
Smutné, sexi, rebelantské aj čarovné. Takzvané malé čierne večerné šaty sú štandardom formálneho oblečenia žien na spoločenských podujatiach a môžu v nás vyvolávať rôzne pocity.
„Ťažko si predstaviť iný kus oblečenia, ktorý sa vníma ako rýdzo ženský. Odkedy Coco Chanel predviedla ich súčasnú variáciu v 20. rokoch minulého storočia, získali mnoho kultúrnych asociácií podobne ako čierna farba,“ vysvetľujú britsko-české performerstvo Becka McFadden, prečo si ich vybrali ako hlavnú tému svojho zaujímavého divadelného diela Black Dress.
Prostredníctvom niekoľkých čiernych šiat v predstavení, ktoré je performatívnou prednáškou, zdôrazňujú spôsoby, akým nám odevy môžu diktovať, ale aj búrať rodové predsudky a stereotypy. Tohto typu oblečenia majú Becka v šatníku najviac a zároveň dokázali nájsť mnoho odkazov na čierne šaty v umeleckom svete, napríklad v hudbe alebo v príbehoch, ktoré na pódiu aj spomínajú.
Black Dress čoskoro uvidíte v Bratislave na festivale Drama Queer a nedávno dielo nominovali aj na prestížnu českú divadelnú Cenu Thálie. „Po esteticko-tanečnej stránke je presne vybalansované, demonštruje baletné aj contemporary prvky na technicky virtuóznej úrovni,“ píše sa v laudáciu.
Prehliadanie transrodovej identity je trend
Okrem toho, že poukazujú na stereotypy, Becka v inscenácii citlivo hovoria aj o svojej ceste k prijatiu nebinárnej rodovej identity. „Často sa cítime frustrované alebo nepochopené. Máme rady prehnanú vizáž, napríklad trblietavé nechty, a často nám vraveli, že pôsobíme tak žensky, že nemôžeme byť nebinárnou osobou. Vypočuli sme si to viac než raz – osobitne v akademických kruhoch. Vraj spôsob, ako sa obliekame, môže byť problémom, keď chceme pôsobiť seriózne,“ vravia.
„Zvykneme sa cítiť nepohodlne v šatách, ktoré neodrážajú náš vnútorný pocit v daný deň. Sme známe tým, že sa často prezliekame alebo že si impulzívne kupujeme oblečenie, keď sme vonku a nemôžeme sa vrátiť domov, aby sme sa prezliekli.“ V prednáške spomínajú známu českú transrodovú osobnosť surrealistického maliarstva Toyen. Hoci malo Toyen fluidný rodový prejav a žilo skôr, než sa začala používať súčasná terminológia na kvír a transrodové identity, akademická obec a široká verejnosť jej prisudzuje ženský rod.
„Musíme byť opatrní v používaní rodových zámen pri historických osobnostiach ako Toyen. Nepáčilo sa nám, ako česká Národná galéria použila v celej výstave ženský rod, pretože ako prevažne žensky sa prezentujúca nebinárna osoba (takzvaná AFAB) sa tiež často stretávame so zneviditeľňovaním a snahou o ignorovanie našej identity – a áno, občas práve ľuďmi z kultúry.“
Becka ďalej dodávajú, že keď sa galéria rozhodla ignorovať skutočný prístup Toyen k rodovej identite, odradila iných kvír ľudí, aby sa s nimi dokázali identifikovať. Prehliadanie kvír a transrodových identít je podľa nej trend, ale odkazujúc na knihu Filipa Titlbacha Byli jsme tu vždycky, je to podľa nej len následok historického zneviditeľňovania, ktoré slúžilo rôznym záujmom.
„Spôsoby zneviditeľňovania môžu byť rôzne, napríklad istý typ gaslightingu. Zažili sme ho pri coming-outoch alebo keď si niekto pozrel naše dielo. Niektorí neregistrujú, že sa týka nebinárnej identity alebo ho označujú ako ženské alebo feministické, vtedy rozmýšľame, či sme správne komunikovali, čo sme zamýšľali. Hoci náš teší, keď nás pozývajú alebo zaraďujú do feministických projektov a vidíme veľa prepojení medzi nimi a Black Dress, v jadre sa vystúpenie venuje tomu, že sa neidentifikujeme ako žena, respektíve poukazujeme na to, že nie je len jeden spôsob, ako sa dá ženou identifikovať.“
Kvôli brexitu sme si museli vybrať domov
Becka nesú bremeno celého vystúpenia na pódiu osamote. Ako performerka ho prežívajú rôzne, Black Dress často priťahuje kvír obecenstvo a čím lepšie mu vie porozumieť, tým je zážitok aj pre nich zábavnejší a interaktívnejší. Ťažšie sa im vystupuje pred tichým publikom, no vnímajú, že aj to je spôsob, ako si dielo vychutnať.
„Hoci je obsah vystúpenia hlboko osobný, rozmýšľame o ňom veľmi dlho a dokázali sme ho hlbšie pochopiť medzi rokmi 2018 a 2020. Máme preto od témy dostatočný odstup a vieme ju využiť s odstupom a pocitom bezpečia. Pomohlo nám aj to, že sme ho odskúšali cez mnohé partnerstvá a rezidencie. Cítime sa preto na javisku bezpečne a sústredene nezávisle od energie z publika.“
S nápadom tému spracovať ako performatívnu prednášku prišiel Beckin spolupracovník Daniel Somerville, ktorý sa venuje okrem umenia aj vzdelávaniu. K dielu pritom pristupovali viac ako k performancii, scenár vytvorili až potom, čo si prerozprávali príbehy viacerých šiat. Becka sa v tom čase inšpirovali aj kvír teoretickými prácami, obsahom na sociálnych sieťach, knihou Pleasure Activism od adrienne maree brown či prácou amerického spisovateľstva a performatívneho umelectva Alok Vaid-Menon.
Hoci Becka žili desať rokov v Londýne, dnes pôsobia hlavne v Prahe. „Londýn zostane súčasťou nás a našej práce, ale pred zhruba piatimi rokmi sme si museli vybrať naše pôsobisko predtým, než by sme stratili európske občianstvo, vďaka, brexit. Vybrali sme si Prahu, a hoci sme skeptické ku konceptu domova, ak je domovom miesto, kde sa cítime najpríjemnejšie, Praha je k nemu najbližšie.“
