Autor: Elena Martinčoková / Foto: Mikuláš Žačok
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2025.
Budem sa ešte niekedy smiať, alebo už len plakať? Túto otázku som si kládla, keď mi môj syn Duško v roku 1998 povedal, že je gej. Vtedy som si myslela, že budem už len plakať. Ale len vo chvíľach, keď budem sama, aby ma nikto nepočul, aby nikto nevedel o mojom žiali.
Prečo môj syn? Čo sme my rodičia urobili zle? Uvedomila som si, že už nič nebude také, ako predtým. Mýlila som sa. Skoro nič sa nezmenilo.
Deň po synovom coming oute si doteraz pamätám úplne jasne. Môj manžel povedal nášmu synovi, že keď si nájde frajera, budeme radi, ak nám ho príde predstaviť. Videla som, že pre Duška to veľa znamenalo, cítila som, ako z neho spadla ťažoba, ktorú tak dlho nosil vo svojom srdci.
Nedopustili sme, aby v tom bol sám
Deväťdesiate roky. Zvláštna doba pre ľudí s inou sexuálnou orientáciou. Čo sa ale týka nenávisti, nešírila sa vtedy v takej miere, ako to teraz takmer na dennej báze vidíme od predstaviteľov vlády, v parlamente a na weboch rôznych pochybných médií.
Iné to bolo s informáciami o sexualite, bolo ich veľmi málo. Nenašla som žiadne zdroje, kde by som sa vedela – tak ako teraz – dočítať napríklad o homosexualite. Keď som hľadala knižky vo vedeckej knižnici, našla som tam akurát tak učebnice pre študentov medicíny a psychológie. Neboli dostupné žiadne časopisy alebo denníky ani žiadne filmy.
Keď bol Duškov coming out za nami, začala som uvažovať nad naším rodičovským coming outom v rodine, medzi našimi priateľmi aj kolegami. Syn trval na tom, že sa nechystá žiť v pretvárke. Najprv som sa mu to snažila vyhovoriť, pričom som povedala vetu, ktorú si tiež pamätám doteraz. A hanbím sa za ňu.
„Prečo chceš cudzích ľudí púšťať do svojej spálne?“
On mi na to povedal, že láska k jeho partnerovi nie je len o spálni, čo som ihneď pochopila. Preto sme sa s manželom rozhodli, že ani my nebudeme žiť v pretvárke. Išli sme na to postupne a zo začiatku aj s obavami, nie vždy sme sa stretli s pochopením a podporou. Postupne sme však nadobúdali čoraz väčšiu istotu a sebavedomie.
Najväčšou výzvou bol môj otec, inak hlboko veriaci človek a patriarchálny archetyp s prísnymi požiadavkami na správanie členov rodiny. Bol však aj vzdelaný, inteligentný a láskavý. Pripravil mi jedno z najväčších a najpríjemnejších prekvapení, keď z neho po dlhej odmlke zrazu vyšlo len konštatovanie, že niekto sa narodí ako pravák a niekto zas ako ľavák. Bolo to prijatie.
Spomínam si, ako mi jedna moja priateľka povedala, že ona by také bremeno na svojich rodičov nenaložila. Aj teraz po rokoch som presvedčená, že to bolo správne rozhodnutie, aj keď sme ním spôsobili našim rodičom starosť a strach o vnuka.
Slovensko je stále nepríjemný paradox
Rok 2016. Duško žije v Luxembursku, kde pracuje na Súdnom dvore Európskej únie. S manželom stojíme v obradnej sále, kde práve prebieha akt uzavretia manželstva. Pred sobášiacim stoja dvaja mladí muži, môj syn a jeho budúci manžel. Sála je zaplnená, sú tu rodičia synovho manžela, súrodenci s rodinami, kolegovia a kolegyne zo slovenskej aj českej sekcie právneho prekladu…
Obrad sledujem s pocitom nesmierneho šťastia. Náš syn práve legálne spojil svoju budúcnosť s niekým, koho miluje, dôveruje mu, s kým si chce vytvoriť spoločný domov. Miesto, kam sa bude so svojím manželom rád po práci vracať a kde budú plánovať a žiť svoj spoločný život. Zatiaľ čo na Slovensku sú ľudské práva, právo na rodinný život a rovnaké uznanie jedného z najsilnejších ľudských citov stále odopierané kvôli vykonštruovaným obavám a dôvodom. Predsudky, nedostatočná úroveň poznatkov, zle nastavený hodnotový rebríček v našej krajine spôsobujú mnohým bolesť a utrpenie.
Nepríjemným paradoxom dnešnej doby je, že už máme k dispozícii množstvo vedeckých poznatkov, ktoré sú voľne dostupné, a zároveň rovnako veľa dezinformácií založených na predsudkoch a stereotypoch, ktorých jedinou úlohou je zasievať strach a nenávisť. Dôsledkom toho je naša spoločnosť rozdrobená a polarizovaná. Najmä politici stále viac účelovo šíria nepravdy, len aby získali svoje politické body a niektorí cirkevní predstavitelia robia to isté, aby získali podporu od svojich veriacich.
Frustráciu z neriešených veľkých problémov, ktoré trápia ľudí, pripisujú tým, ktorí za to nenesú žiadnu zodpovednosť. Sú to, samozrejme, kvír ľudia.
Teraz cítim vďačnosť
Ten druhý svet je otvorený a pripravený uznať ľudské práva každému bez rozdielu. Právo na dôstojný a šťastný život pre každého jednotlivca sú samozrejmosťou. Nikto sa nepohoršuje, ak po ulici v objatí kráčajú dve ženy alebo dvaja muži. Nikto sa nepohoršuje pri pohľade na luxemburského premiéra, ktorý si v kostolnej lavici na video natáča svojho partnera, keď spieva v chrámovom zbore. A prečo by aj? Čo je na tom zlé, ak si dvaja milujúci ľudia prejavujú lásku?
Ani v Luxembursku, ani v ďalších krajinách, kde sú povolené manželstvá párov rovnakého pohlavia, kde sú povolené adopcie týmito pármi, kde ľudia s rodovou dysfóriou môžu prejsť procesom tranzície bez prekážok a zbytočných ponižovaní, sa nepotvrdil negatívny dopad na spoločnosť.
Nepotvrdilo sa, ako to tvrdia naši odporcovia zrovnoprávnenia ľudí s menšinovou sexuálnou orientáciou, žiadne ohrozenie zdravého vývoja detí. Práve naopak, v týchto krajinách sa významne zmiernilo alebo celkom eliminovalo napätie medzi majoritou a minoritou z pohľadu tejto témy. Zvýšila sa empatia, citlivosť a súdržnosť medzi ľuďmi, čo má, bez pochýb, pozitívny vplyv na život celej spoločnosti.
Bude to už takmer 30 rokov, odkedy mi syn povedal, že je gej.
Za ten čas som prešla od otázok, čo zlé som spravila počas výchovy, k poznaniu, že naša rodina bola obdarená tým najhodnotnejším darom, aký na svete existuje. Je to syn, vnuk a strýko s veľkým srdcom. Láskavý človek, ktorý sa vždy pozerá na každého s pochopením, nikoho neodsudzuje, je pripravený kedykoľvek pomôcť a má úžasnú schopnosť prepájať ľudí rozličných generácií. Svojím konaním mnohokrát ukázal, že vzájomné porozumenie a láskavosť dokážu pri prekonávaní predsudkov a nedôvery zázraky.
Mňa naučil, že pri utváraní názoru je dôležitá schopnosť spoznať daného človeka, vcítiť sa do jeho duše a nehodnotiť ľudí podľa nejakých vonkajších a nepodstatných prejavov. Ďakujem pánu Bohu za tento dar aj možnosť bližšie spoznávať ďalších skvelých kvír ľudí.
