Autor: Michal Dudoň / FOTO: Archív Vladimír Adásek
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2025.
Prvý gej film, bláznivé deväťdesiatky či coming out. Pri točení filmu som nenarážal na žiadne predsudky, hovorí Adásek.
Počas 90. rokov rád provokoval, nosil martensy, krátke vlasy a filtroval ľudí okolo seba. Vladimír Adásek, ktorý v roku 2000 debutoval filmom Hana a jej bratia a žije už 14 rokov v Nemecku, robil film hlavne za seba a otvorene. „Hovoril môj príbeh. No na rovinu poviem, že som nepremýšľal nad tým, ako môj film pomôže tisíckam LGBTI+ ľuďom či v boji proti demagógii,“ hovorí v rozhovore pre QYS.
Doba podľa neho nebola prajnejšia. „No ak nejaký gej vyšiel s farbou von, verejnosť nevedela, ako reagovať. Iste, diali sa extrémy: bitky, urážky, no tie útoky neboli plánované ako teraz: že niekto účelovo zruší podporu LGBTI+ organizáciám a projektom, alebo že k tomu verejne vyzýva. Vôbec to nebolo také koordinované ako teraz,“ vysvetľuje.
Stále si pamätá, ako pracoval na relácii Haló, tu Vikina!, ktorú vysielala vtedajšia STV každú nedeľu ráno. Hlavnou hrdinkou bolo malé dievčatko, ktoré hral herec Rudo Kratochvíl. Mal vtedy po tridsiatke a fúzy. Na obrazovke STV vydržala relácia rok, napokon televízia reláciu zrušila na základe rodičovských listov.
„Je pre mňa však neuveriteľné, že vydržala tak dlho. Išlo o odvážny počin, neviem, či by to vôbec teraz prešlo,“ zamýšľa sa.
Aké boli 90. roky pre kvír ľudí na Slovensku?
Bláznivé. Žili sme v dobe Vladimíra Mečiara, mafiánov, a zároveň sa gej ľudia nebáli byť na verejnosti takými, akými sú, a boli odvážni. Sám si spomínam na moju prvú a poslednú facku v živote, ktorú som dostal za to, že som gej. V podstate to bolo aj kvôli tomu, že som bol drzý.
Čo sa stalo?
Sedel som v kaviarni U Anjelov v centre Bratislavy. Bola prázdna, dal som si kávu a čašník robil niečo vzadu za barom. Prišiel mafián, čo bolo vtedy bežné, keďže mafiáni – výpalníci chodili do podnikov aspoň raz za mesiac, aby stiahli peniaze od majiteľov.
Mal som oblečenú bielu košeľu a čierne nohavice. Pôsobil som zrejme ako čašník, lebo prišiel za mnou s otázkou, kde mám majiteľa. „No zabudni, ja nemám majiteľa,“ povedal som mu. Mal som 20 rokov. Strelil mi takú facku, že som preletel asi cez dva stoly.
To znie celkom divoko.
Aj to naozaj také bolo. No raz za dva-tri mesiace na začiatku Karlovky v Starom kine bývala veľká diskotéka, začínala sa o ôsmej a skončila sa až ráno, keď svitalo. Chodili tam kvír ľudia z celého Slovenska, bolo to zaujímavé. Okrem párty tam bývala aj travesty šou.
Trochu sa odhalím. Vtedajšie travesty šou boli biedne, trochu ma to teda vyprovokovalo. Bol som, a aj stále som, obdivovateľom Madonny. Tak som spravil dve vystúpenia: na piesne Keep It Together a Open Your Heart. V oboch Madonna tancuje na stoličkách. V Open Your Heart si strhne čiernu parochňu a má pod ňou blond krátke vlasy.
Keď som performoval, mal som prilepenú krátku, čiernu parochňu, ktorá mi spadla sama. Bola hrozná, veľmi mi vadila, do toho som ešte tancoval a spieval na playback. Pri ďalšej skladbe som si ju hneď strhol.
Bol som skôr taká Annie Lennox zo skupiny Eurythmics. Tak sa mi vtedy triasli kolená, že som dal len tieto dve piesne. No bolo to pre mňa skôr ako provokácia, drag ma vôbec nelákal. Často som provokoval, no v inom zmysle.
V akom?
Nosil som vyholenú hlavu, vysoké martensy po kolená a bomberu, za každého počasia. V tom čase sa mi stalo, že za mnou šli po ulici šestnásťroční skinheadi. Kričali po mne, že som buzerant. Otočil som sa na nich a skričal som: „No a? Ja som gej skinhead!“
Boli v takom šoku, že mi nedali ani nakladačku.
Madonna, ktorú ste spomínali, je považovaná za gej ikonu, rovnako neskôr aj Lady Gaga či iné speváčky a herečky. Mali sme na Slovensku či v Česku niekoho, koho možno považovať za gej ikonu?
Bolo ich veľa. Už počas travesty šou sa všetci prezliekali za speváčky Helenu Vondráčkovú alebo Ilonu Csákovú. Ďalšou ikonou bola aj Lucie Bílá. Boli veľké hviezdy.
Bola vtedy doba prajnejšia oproti tomu, ako je teraz, keď politici a političky verejne diskriminujú kvír organizácie a ľudí?
Nebola prajnejšia. No ak nejaký gej vyšiel s farbou von, verejnosť nevedela, ako reagovať. Iste, diali sa extrémy: bitky, urážky, no tie útoky neboli plánované ako teraz: že niekto účelovo zruší podporu LGBTI+ organizáciám a projektom, alebo že k tomu verejne vyzýva. Vôbec to nebolo také koordinované ako teraz.
Zároveň si stále pamätám, ako som pracoval na relácii Haló, tu Vikina!, ktorú vysielala vtedajšia STV každú nedeľu ráno. Hlavnou hrdinkou bolo malé dievčatko, ktoré hral herec Rudo Kratochvíl. Mal vtedy po tridsiatke a fúzy. Na obrazovke STV to vydržalo rok, napokon televízia reláciu zrušila na základe rodičovských listov.
Je pre mňa však neuveriteľné, že vydržala tak dlho. Išlo o odvážny počin, neviem, či by to vôbec teraz prešlo.
Vy ste študovali na VŠMU. Aké to bolo?
Otvorenejšie a bez výkyvov hystérie. Prihlásil som sa na VŠMU na herectvo. V prvom kole na prijímačkách ma vyhodili.
O pár dní neskôr sa konali prijímačky na bábkoherectvo. Prihlásil som sa, tam ma bez problémov prijali. Môj starší spolužiak z vyššieho ročníka bol režisér Peter Bebjak, ktorý potom prešiel na herectvo.
V treťom ročníku som si uvedomil, že bábkoherectvo nie je pre mňa. Prihlásil som sa na réžiu. Došlo však k absurdnej situácii: komisia sa rozdelila na dve polovice. Na prijímačky som prišiel s gej filmom, to už o mne na škole všetci dávno vedeli.
No napokon som sa na réžiu dostal. Štúdium bolo bez problémov, od bábkariny nikto moju sexualitu neriešil.
V súčasnosti majú kvír ľudia rôzne spolky, kde sa môžu stretávať. Mali ste niečo také aj vy?
V Bratislave fungovala psychologička, ktorá pomáhala kvír ľuďom na ceste k prijatiu. Mená si už ale nepamätám.
Teraz žijeme v dobe, keď máme rôzne filmy, seriály s kvír tematikou: stačí si ich pustiť cez internet či na streamovacích platformách. Aké boli vtedy možnosti vidieť LGBTI+ umenie?
Čo sa týka filmov, tak napríklad vo filmových kluboch. Vo verejných kinách si ani nespomínam, že by premietali filmy s LGBTI+ tematikou.
Kto vás vtedy inšpiroval?
Predtým ako som sa prihlásil na réžiu, som si chcel všetko naštudovať. Chodil som do Charlie centra, kde boli tematické dni a premietali tam filmy rôznych režisérov. Začal som talianskym režisérom a scenáristom Luchinom Viscontim, ktorý ma bavil po výtvarnej stránke. Ďalej ma bavil jeho krajan Pier Paolo Pasolini, ktorého filmy boli až na hranici porna, no páčila sa mi jeho odvaha či uvažovanie.
Na kolená som spadol z jeho filmu Teoréma. Doteraz si nosím pocity z filmu so sebou. Po výtvarnej či filozofickej stránke bol výborný.
Aby som si to aj odľahčil, pozeral som filmy od španielskeho režiséra Pedra Almodóvara či Woodyho Allena. Išlo viac o ich komediálnu tvorbu.
Ako vznikal film Hana a jej bratia?
Ťažko. Keď som bol na gymnázium, začal som si písať denník. Plánoval som z neho vytvoriť knihu, no nikam sa nevyvíjala. Išlo však o podklady pre film Hana a jej bratia. Po bakalárovi som napísal scenár.
Našetril som si 400-tisíc korún na byt, keďže som chcel vždy vlastné bývanie. No potom som si povedal: Čo budem šetriť, keď mám po dvadsiatke? Idem natočiť film! Navyše som slušne zarábal v televízii.
Zároveň som sa uchádzal o fondy, ktoré podporovali kinematografiu na Slovensku, a dvakrát som dostal dotáciu od Pro Slovakia. K tomu sa prilepil Continental film, čo bol distribútor.
Narážali ste aj na nejaké prekážky?
Paradoxne nie, ani na predsudky. Dokonca mi česká televízia sľúbila finančnú pomoc, no potom ju odriekli. Kvôli postprodukcii českej televízie som skončil vo veľkých dlhoch. No v televízii boli úplne otvorení aj veľmi nápomocní. Čechom bolo jedno, kto je aký človek.
Aká bola spätná väzba?
Podľa kritikov bol film zlý, pretože bol zle urobený. Čakali od neho viac. No netýkalo sa to toho, že išlo o homosexuálny film.
Film mal v kinách malú návštevnosť. No potom sa mi stal menší paradox. V Thajsku film videlo cez internet 500-tisíc ľudí. Nedostal som z toho ani cent, aj keď som splácal dlhy.
Čo vám film dal?
Dobrodružstvo. Spoznal som množstvo ľudí. Natáčal som dva týždne u našich doma, mamu som musel poslať na dovolenku do Chorvátska, lebo by asi nezvládla sledovať, čo s domom robím. Pomenil som nábytok, premaľoval som steny.
Všetko sme to museli prerobiť naspäť, kým sa vrátila. Keď prišla z dovolenky, všimla si obraz, ktorý bol nakrivo. „Preboha, toto je čo?“ povedala a vyrovnala ho.
Otec zostal doma a pomáhal mi, varil pre celý štáb, chodil nakupovať. Točili sme aj v noci na záhrade a sused sa ho raz spýtal, prečo sa u nás stále svieti. Otec povedal, že mu žena odišla na dovolenku, tak sa bojí.
Je to super, no pritom coming out pred mojimi rodičmi bol veľmi tragický.
Čo sa stalo?
Dostal som od svojho vtedajšieho priateľa, ktorý ma podviedol, ospravedlňujúci list na moju trvalú adresu k rodičom. Stalo sa to tesne po prijímačkách na bábkarinu. Môj otec mal rovnaké meno ako ja. Otvoril teda list mysliac si, že je preňho.
Dorábali sme vtedy dom a po prečítaní listu mi nakázal, aby som dorobil schody. Neskôr prišla mama z práce, povedal som jej, čo sa stalo, a čakal som podporu, no nervovo sa zrútila. Otvorila si fľašu vodky, sadla si do pivnice. Obliekla si modré šaty, ktoré som použil vo filme Hana a jej bratia. Mala ich na sebe Patrícia po manželskej kríze. Bolo to o to viac autentickejšie.
Mame trvalo dlhšie, než rozdýchala moju orientáciu, ako otcovi. Ten sa rýchlo spamätal, približne za rok. Mame to trvalo tri roky. Dokonca šla ku psychologičke a povedala, že má takýto „problém“, a či mi psychologička nevie pomôcť, zmeniť ma.
Psychologička jej povedala, že je to úplne normálne a že mi nevie pomôcť, ale že vie pomôcť jej. Odvtedy sa zmenila, podporuje ma a je za práva gej ľudí, rovnako ako bol aj otec.
To muselo byť pre vás náročné. Ako ste to vnímali?
Bolo to ťažké. Otec mi vtedy povedal, že nepôjdem na žiadnu bábkarinu, nebudem žiadny umelec a budem chodiť murovať. No aj tak som si šiel vlastnou cestou. Kým si to v sebe vyriešili, nerobili mi zle. No videl som, ako sa mama trápila.
Ako vás ovplyvnila doba, v ktorej ste žili?
Nikdy som sa nepozeral na to, ako ma vnímali ľudia. Žil som si svoj život, mal som vlastný okruh ľudí, ostatných som selektoval.
No chápem, že boli ľudia, ktorí mali väčší problém ako ja. Možno žili v malej dedine a nestretávali sa so svetom, nechodili do väčších miest a nemali nikoho, komu by sa mohli otvoriť. Rozumiem, že sa z nich neskôr stali utiahnutí, zatrpknutí, ublížení ľudia. Je to smutné.
Cítili ste pri natáčaní filmu nejakú zodpovednosť? Predsa len, Hana a jej bratia je na Slovensku prvý gej film.
Ani nie. Film som robil hlavne za seba a otvorene. Hovoril môj príbeh. No na rovinu poviem, že som nepremýšľal nad tým, ako môj film pomôže tisíckam LGBTI+ ľuďom či v boji proti demagógii. Vôbec mi to nenapadlo, nerozmýšľal som nad tým.
No nebol to prvý homosexuálny film. Prvý bol môj bakalársky film na réžii. Volal sa Stopercentne čistá láska a robil som na ňom s Evou Borušovičovou, Vladimírom Struhárom. Bol to trojpoviedkový film. Téma sa týkala hľadania rôznych podôb lásky.
To bol prvý, verejný, homosexuálny film, ktorý premietali aj vo filmových kluboch.
Stále vám však patrí prvenstvo. Ako sa na film Hana a jej bratia pozeráte po rokoch? Spravili by ste niečo inak?
Všetko! Ale tak som to vnímal už vtedy, keď som ho dokončil. Film bol doslova šitý na kolene. Scenáristicky a výtvarne bol v poriadku, no realizácia bola v tej dobe za päť korún.
Ako režisér som bol úplné dieťa.
V slovenských komerčných projektoch sú často zobrazovaní gejovia ako tí femínni, ktorí majú záujem o módu a sú hysterickí. Myslíte, že sa nejako posúva zobrazovanie kvír ľudí vo filmoch a seriáloch?
Môže to pasovať do daného filmu alebo seriálu, no otázkou je, prečo to robia niektorí režiséri len takto. V nemeckom Normibergu, kde teraz žijem, vidím všetky podoby homosexuality. Od maskulínnych gejov v ženských šatách až po tých femínnych.
V Nemecku však reagujú ľudia úplne inak, ako na Slovensku. Tí, čo sú proti, tak LGBTI+ ľudí prehliadajú alebo sa tvária, že nikoho nevidia.
Nedávno som videl chlapa, ktorý mal fúzy, bradu, mal aj maskulínnu postavu. Na sebe mal domácu zásteru, zvláštne topánky a pančuchy, no bol úplne uvoľnený. Za ruku držal svojho synovca, ktorý mohol mať štyri roky. Reakcie okolia boli divné.
Vtom mu chlapček hovorí: „Vieš čo, ujo? Možnože by si sa mal trošku krajšie obliekať, lebo ľudia na teba pozerajú, pretože si staromódne oblečený.“
A to ma chytilo za srdce. Chlapec ho totiž vnímal úplne čisto a v pohode, na rozdiel od okolia.
Vy ste sa rozhodli zo Slovenska do Norimbergu odísť ešte pred rokmi. Prečo?
Prvou vecou bol televízny svet, ďalej za môj odchod mohol koniec vzťahu, z ktorého som bol nervovo zrútený. Povedal som si, že musím začať odznova. V Nemecku som mal sestru, tak som odišiel.
Bolesť po katastrofickom vzťahu trvala tri-štyri roky. Keď som prišiel do Norimbergu, temnota v mojom povedomí začala blednúť, čo som na Slovensku necítil. Odchod mi veľmi pomohol.
V televíznom svete som vyhorel. Nebavilo ma točiť talkšou, Vyvolených či iné reality šou alebo relácie v televíziách, ako sú Joj, STV a Markíza. Práca ma nikam neposúvala. Zároveň ma nebavilo chodiť na televízne párty, kde som trávil čas s našimi „pseudocelebritami“.
Boli tam ľudia, ktorých som mal rád, no to boli ľudia zo štábu. Nešlo o hercov, herečky, riaditeľov. Bol to pre mňa úplne umelý svet. Mal som vždy rád ľudí z ulice, ktorí sú svoji, autentickí a reálni. Nie z televíznych obrazoviek.
Čomu sa venujete v Nemecku?
Moja sestra má firmu na sadrokartónové steny. Pracoval som u nej 13 rokov, potom ma práca prestala baviť, robil som totiž to isté dookola. Teraz robím v klimatizačnej firme. Mám dobrý plat, prenajatý, vysnívaný byt, z ktorého mám výhľad na Norimberg, neďaleko bytu mám malú záhradu. To je môj život.
Nechýba vám réžia a film?
Réžia ani nie, no skôr písanie.
Vrátili by ste sa ešte na Slovensko?
Nikdy v živote. Vždy, keď vystúpim z vlaku alebo autobusu v Bratislave, stále mám guču v hrdle z minulých rokov. Pripomína mi to rozchod, vyhorenie. No vidím, že ľudia sa zmenili. Vnímam mladých ľudí, ktorí sú iní.
No stále mám nepríjemný pocit na hrudi z mojej minulosti.
Predpokladali by ste v minulosti, že situácia kvír ľudí u nás dospeje do takej, aká je dnes?
Som v šoku, vrátili sme sa do komunizmu. Je to hrôza, pritom posledné voľby boli pol na pol. Vládne koalícia, ktorá vyhrala o pár percent. Rozčuľuje ma to. V 90. rokoch som bol proti Mečiarovi a vnímal som ho ako obrovskú katastrofu.
No teraz je to ešte horšie. Vtedy vládli jednoduchší ľudia, no teraz uvažujú politici viac rafinovane, strategicky. Toho sa bojím, aj vzhľadom na svetovú politiku. Čakal som, že pandémia koronavírusu nás všetkých zjednotí, no viac nás rozdelila. Povedal by som, že ide v zlom zmysle slova o anarchiu.
Tu v Nemecku, keď vyhrá voľby niekto aj s vysokým náskokom, rešpektuje v parlamente ostatných. Dochádza k hádkam, no je to úplne iná komunikácia. No tiež ma desí, ako silnie vplyv komunistických a fašistických strán.
Ešte by som rád povedal, že máme umelú inteligenciu, ktorú vnímam ako najväčší objav ľudstva. No je to naše dieťa, ktoré čerpá informácie len z toho, čo sme sa my sami naučili. Sú aj ľudia, ktorí dokážu umelú inteligenciu zneužiť. Čo príde v budúcnosti? Ak sa naučí niečo zlé, zničí nás.
Možno potrebujeme padnúť na zem, aby sme sa mohli pozviechať.
Čo by ste odkázali kvír tvorcom na Slovensku?
Nech zostanú svoji. Zároveň im prajem dobrú konkurenciu medzi sebou, pretože aj také prostredie treba.
