Autorka textu: Ria Gehrerová / Foto: Flickr, Instagram
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2021
Text vznikol v spolupráci s Denníkom N.
Dva mesiace po tom, čo Jurij Gagarin ako prvý človek vzlietol do vesmíru, zo Sovietskeho zväzu utiekol známy baletný tanečník Rudolf Nurejev. Pre Sovietsky zväz to bol reputačný problém. Ruský balet bol totiž vo svete veľmi známy a rovnako ako vesmírne letectvo bol súčasťou propagandy.
Vďaka snahe predviesť vo svete výnimočnosť sovietskeho umenia sa Nurejev v roku 1961 dostal so svojím baletným súborom do Paríža. Nurejevovo vystúpenie vyvolalo senzáciu. Po úspechu v Paríži mal súbor pokračovať vystúpeniami v Londýne, no Nurejev tam už nedorazil. Na parížskom letisku mu oznámili, že pre neho v lietadle do Londýna nie je miesto a má sa vrátiť späť do Moskvy.
Sovietsky zväz mal na to dva dôvody. Bol rebelant, ktorý nedodržiaval pravidlá a v Paríži sa stretával s cudzincami, utekal strážcom a navštevoval gejbary. A takisto bol taký výnimočný tanečník, že svojím živelným vystúpením a výraznou osobnosťou príliš strhával pozornosť na seba, čím zatieňoval zvyšok svojho súboru.
Nurejev je jedným z najslávnejších baletných tanečníkov na svete. Vďaka talentu a drine sa vypracoval z chudobného Tatára, ktorého otec za tanec bil, až na šéfa parížskeho baletu. Ako máloktorý tanečník sa stal známou celebritou a súčasťou smotánky, objavoval sa na obálkach časopisov, bol pozývaný do najznámejších televíznych šou. Davy dievčat aj chlapcov za ním šaleli, posielali mu tisícky listov a niektorí tento ošiaľ prirovnávali k úspechu Beatles.
Je to 60 rokov odkedy výnimočný tanečník utiekol zo Sovietskeho zväzu.
Otec ho za tanec bil
Nurejev sa narodil rok pred začiatkom druhej svetovej vojny. Jeho mama ho porodila vo vlaku, keď dvanásť dní cestovala za svojím mužom vojakom po Transsibírskej magistrále. Po začiatku vojny bol jeho otec povolaný a Nurejev sa so svojimi troma sestrami a mamou presťahoval do mesta Ufa, kde žili u rodiny vo veľmi skromných podmienkach, v zime nemali teplo a jedli len nevyhnutné množstvo jedla.
„Ak by sme aj mali peniaze, nemali by sme si čo kúpiť,“ povedal Nurejev v jednom z televíznych rozhovorov. Keď ako šesťročný nastúpil do škôlky, mama mu obliekla obnosený kabát po sestre a deti sa mu v tatárčine posmievali, že majú v triede žobráka.
Nurejev vyrastal v tatárskej moslimskej rodine, ale jeho rodičia boli oddaní komunisti a vychovávali ho ako Rusa. On sa však k svojim koreňom hrdo hlásil a tvrdil, že tatárska krv tiekla vždy akosi rýchlejšie pripravená na bod varu.
Keď mal sedem rokov, jeho mama ho vzala do miestneho divadla na baletné vystúpenie. Odvtedy tancoval. Mama ho v balete podporovala, ale keď sa jeho otec vrátil z vojny, mal iný názor. „Bol zarytý odporca akéhokoľvek tanca,“ hovorí Nurejev v dokumente o jeho živote.
V noci teda utekal do folklórneho súboru a neskôr na hodiny k bývalej baletke, vtedy sedemdesiatročnej tanečníčke, ktorá v ňom objavila talent. Vždy keď sa vrátil domov a otec sa dozvedel, že tancoval, zbil ho, doma vraj nestrpí žiadnu trasorítku.
Jeho talent bol taký výnimočný, že ho učitelia v pätnástich poslali do Moskvy do Veľkého divadla a ako 17-ročnému sa mu splnil sen – dostal sa do Leningradskej baletnej akadémie. Tam ho učil Alexander Puškin, ktorý z neho urobil výnimočného tanečníka a sólistu.
V Lenigrade sa dostal do spoločnosti svojich rovesníkov, ktorí boli vzdelaní a zaujímalo ich umenie. Nurejev si dokonca vybavil výnimku, aby mohol na univerzite chodiť na hodiny ruského jazyka. S priateľmi sa stretávali v bytoch, kde sa dlho rozprávali a tancovali.
Rokenrolové piesne si nahrávali na röntgenové snímky a súťažili, kto dievča vyhodí tak vysoko, že na strope zanechá odtlačok opätkov. „Rudolf si to síce užíval, ale do takýchto výziev sa zvyčajne nezapájal, lebo sa veľmi bál, že by si mohol poraniť nohu,“ spomínala jeho priateľka v dokumente.
Útek z letiska
V roku 1961 dostal Nurejev šancu zažiariť aj na Západe. Sovietsky zväz sa totiž rozhodol, že svoje baletné umenie predvedie aj v Paríži a Londýne.
Vystúpenia boli úspešné, Paríž bol nadšený, ale Sovieti sa Nurejeva rozhodli stiahnuť. Na letisku ho nevpustili na palubu lietadla, kde už sedeli jeho priatelia z baletného súboru, pripravení vystúpiť v Londýne. Namiesto toho mu oznámili, že odletí do Moskvy.
„Povedali mi, že Chruščov ma chce vidieť tancovať v Kremli. Pýtal som sa, s kým, v akom kostýme, ale oni mi len povedali, že uvidím,“ spomína si Nurejev v dokumente. Presviedčali ho aj tým, že jeho mama ochorela a okamžite musí ísť za ňou. Nurejev však vedel, že je to len zámienka, aby sa vrátil do Sovietskeho zväzu. Bál sa, že sa už na Západ nikdy nedostane. Za rebelantstvo ho navyše mohli vylúčiť z elitných baletných súborov.
V Paríži sa počas večerného žúrovania dostal do prominentnej spoločnosti, vďaka čomu mohol na parížskom letisku požiadať o pomoc svoju priateľku Claru Saintovú, ktorá bola v tom čase snúbenicou syna francúzskeho ministra kultúry. Tá zalarmovala francúzsku políciu, ktorej sa podarilo dostať Nurejeva z dohľadu ruskej KGB a odviesť ho do bezpečia. Trištvrte hodiny ho samého v miestnosti nechali premýšľať o tom, či chce skutočne zostať vo Francúzsku. Nakoniec sa rozhodol požiadať o azyl. Nebolo to ľahké rozhodnutie, musel počítať s tým, že svoju mamu a tri sestry už zrejme nikdy neuvidí.
Odsúdili ho na sedem rokov
Jeho útek mnohých rozhneval. Na jeho prvé vystúpenie po úteku z letiska prišla skupinka Rusov, ktorí zrejme patrili ku komunistickej strane a na javisko mu hádzali dymové fľaše a črepiny skla. Jeho tanečná partnerka Ghislaine Thesmar to vystúpenie opísala ako strašidelné. Nurejev bol podľa nej na smrť vydesený, ale tancovať neprestal.
Konflikt medzi Východom a Západom neustále pulzoval. Dva mesiace po Nurejevovom úteku bol v Berlíne postavený berlínsky múr.
„Bol prvou veľkou umeleckou osobnosťou, ktorá emigrovala. Celý život sa musel obzerať cez rameno, lebo vedel, že sa o neho tajné služby zaujímajú,“ hovorí dramaturgička baletu Zuzana Mistríková, ktorá spolupracovala na tvorbe hry o živote Rudolfa Nurejeva v Štátnom divadle v Košiciach. Balet bude mať premiéru na jeseň.
Nurejeva v Rusku v neprítomnosti odsúdili na sedemročné väzenie, bol označený za zradcu. Nurejevov otec zostal presvedčeným komunistom, a preto synov útek vnímal ako zradu. Jeho mamu vyzvali, aby svojho syna zavrhla, no namiesto toho vyhodila svoju stranícku knižku.
Na Nurejevovo rozhodnutie doplatili aj jeho priatelia, časť z nich vyhodili zo školy alebo už nesmeli ďalej kariérne rásť. Jeho učiteľ Puškin musel chodiť na výsluchy do Moskvy. „Najviac však na to doplatila Nurejevova najstaršia sestra Rosa, ktorá začala trpieť paranojou a psychózami, myslím, že Rudolf sa z toho veľmi vinil,“ povedala pre BBC autorka tanečníkovej biografie Julie Kavanagh.
Nurejev politiku zo zahraničia nikdy priamo nekomentoval, aby neublížil svojej rodine. Opakovane sa však snažil získať povolenie, aby príbuzných mohol ísť navštíviť. To však dostal až po 28 rokoch na Západe.
Za ten čas sa ponoril do tanca, vďaka ktorému ako 23-ročný spoznal aj svojho partnera, dánskeho tanečníka Erika Bruhna. Obaja boli obrovskými hviezdami, idolmi žien a dievčat. Nurejev však bol presvedčený, že nemožno milovať aj človeka, aj umenie. Žil len pre tanec. Partnerstvo s Bruhnom bolo živelné, nevedeli byť spolu ani bez seba a Nurejev časom zatienil aj Bruhnov talent. Partneri zostali spolu, až kým Bruhn v 57 rokoch nezomrel na rakovinu pľúc.
Nepravdepodobná dvojica
Veľkým životným zlomom bolo pre Nurejeva stretnutie s primabalerínou Parížskej opery Margot Fonteynovou. Bola od neho o takmer 20 rokov staršia a zvažovala odchod do baletného dôchodku, no prekvapivo si s Nurejevom na javisku skvelo porozumeli.
Margot sa tanca s Nurejevom sčasti bála. Mladý živelný a atraktívny tanečník by ju mohol ľahko zatieniť. Navzdory jej obavám vytvorili zladené duo. „Stali sme sa jedným telom, jednou dušou, spoločne sme sa hýbali, dopĺňali sa pri každom pohybe ruky a hlavy, kultúrne a vekové rozdiely sa zmazali,“ povedal Nurejev.
Podľa Nurejevovej biografky Julie Kavanaghovej však ich vzťah v zákulisí nebol ideálny. Nurejev bol podľa nej veľmi výbušný, keď sa mu nepáčil kostým, tak ho roztrhal, Fonteynovej vulgárne nadával a pri tréningu ju udieral. Margot to tolerovala, vnímala to ako súčasť jeho temperamentu.
Nurejev bol perfekcionista – či už ako tanečník, alebo choreograf. Na jednej strane to z neho robilo skvelého umelca, no na druhej strane bol večne nespokojný, náladový a bolo ťažké s ním vychádzať. Na tréningoch býval agresívny, strkal a kopal svojich tanečníkov a tanečníčky, jedna z baletiek dokonca opísala, že na tréningu raz vytiahol nôž.
V Bielom dome
Publikum Nurejeva a Fonteynovú zbožňovalo. Boli na obálkach časopisov, Nurejeva po predstavení pred budovou čakali davy mladých žien, aby ho mohli vidieť zblízka alebo sa ho dotknúť, posielali mu tisíce listov, ktoré vyhadzoval vo veľkých vreciach, ulice vykladali kvetmi. Nurejev a Fonteyn sa stretli aj s kráľovnou Alžbetou II., a keď sa tanečník objavil v šou amerického moderátora Dicka Cavetta, dostal taký intenzívny potlesk, až Cavett zažartoval, že trval dlhšie, ako keď mal v šou Micka Jaggera.
Nurejev sa dostal do tých najvyšších celebritných kruhov a spriatelil sa s Jackie Kennedyovou. Jej sestra Lee priznala, že aj ona do neho bola „zbláznená“. Jackie ho dokonca súkromne pozvala aj do Bieleho domu.
Počas života mal vzťahy s mnohými ženami a mužmi. Thierry Fouquet z Nadácie Rudolfa Nurejeva, ktorý s ním pracoval v Parížskej opere, však pre BBC povedal, že Nurejev o sebe vždy hovoril ako o gejovi.
Do Bieleho domu sa Nurejev o pár rokov neskôr vrátil aj na oficiálnu audienciu. V roku 1978 tam vystúpil spolu s ďalším ruským tanečníkom baletu Michailom Baryšnikovom, ktorý zo Sovietskeho zväzu utiekol v roku 1974 počas ruského turné v Kanade. Tanečné vystúpenia Nurejeva a Baryšnikova boli odvysielané v televízii.
Sovietsky zväz nevedel, čo si s touto informáciou počať. Na jednej strane sa im nepáčilo, že Nurejev a Baryšnikov dali prednosť Západu. Na druhej strane to bola reklama pre skvelý ruský balet, ktorú si mohli Američania zapnúť priamo vo svojich obývačkách.
Nurejev bol výnimočný aj tým, že výrazne spopularizoval mužský tanec. „Klasická ruská škola bola postavená na tom, že primabaleríny boli v centre diania. A vysokí funkcionári sa im dvorili a venovali,“ hovorí Mistríková. Mužskí tanečníci vtedy slúžili len na to, aby baletky na javisku vynikli. „Nurejev bol ten, kto na javisko doniesol mužský sexepíl. Urobil veľmi veľa pre mužské tanečné umenie. Spravil z mužov viac ako doplnok javiska.“
Obrovský vplyv mal aj vďaka tomu, že v 70. a 80. rokoch bola jeho popularita na úrovni hollywoodskych hviezd. Sám si dokonca v niekoľkých filmoch zahral. „Taký marketing, aký pre tanec urobil Nurejev, ktorý vnikol do tých najvyšších kruhov, nie je nikto schopný zaplatiť. Vďaka nemu sa ľudia dozvedeli, že existuje aj nejaký tanečný umelecký svet,“ hovorí Mistríková. Nurejev v ľuďoch vyvolal masový záujem o balet, ktorý bol dovtedy len elitným umením pre vysokú spoločnosť.
V roku 2018 o ňom americký herec a režisér Ralph Fiennes nakrútil celovečerný film Biela vrana. Tak ho prezývali, pretože vždy vyčnieval z davu a odmietal sa podriadiť konvenciám.
Po 28 rokoch späť domov
V 80. rokoch sa v Amerike začalo šíriť ochorenie, na ktoré zomrelo množstvo mladých umelcov. O víruse HIV mnohí spočiatku odmietali hovoriť, pretože si mysleli, že ochorenie nie je skutočné a ide len o strašenie mladých gejov, ktorí sa konečne po rokoch skrývania tešili výraznému uvoľneniu. Navyše išlo o nové ochorenie, o ktorom nikto nemal dostatok informácií.
Nurejevovi HIV potvrdili v roku 1984. Tanečníčka Ghislaine Thesmar si spomína na to, ako sa raz Nurejev napichol na špendlík a trocha krvi mu kvaplo na ruku tanečníčky. Nurejev ju okamžite poslal umyť sa.
„Prvý raz sme o tom hovorili, keď sa dozvedel, že jeho milenec z Kanady zomrel na strašné nové ochorenie, a bál sa, že to mohol dostať,“ hovorí jeho niekdajší kolega z Parížskej opery Thierry Fouquet. V 80. rokoch na HIV neexistovala liečba, takže pre každého, u koho sa potvrdil, to znamenalo smrť.
Napriek ochoreniu prežil Nurejev posledné roky veľmi intenzívne. Od roku 1983 do 1989 bol dokonca riaditeľom parížskeho baletu.
Keď sa v Sovietskom zväze začal režim uvoľňovať, ruské úrady mu v roku 1989 konečne povolili navštíviť svoju rodinu. Smel to urobiť po 28 rokoch života na Západe. Nevítali ho ako svetoznámeho ruského umelca, ale ako bežného človeka. Tri dni musel cestovať do mesta Ufa, kde stále žila jeho rodina. Do Ruska ho pustili aj preto, lebo jeho mama bola chorá. Pol roka po jeho návšteve zomrela. V Ufe navštívil aj svoju prvú učiteľku tanca, ktorá mala vtedy bezmála 100 rokov.
Nurejevovo ochorenie sa koncom 80. rokov začalo zhoršovať. Zároveň s ním zomierala aj jeho najznámejšia tanečná partnerka a priateľka Margot Fonteyn. Mala rakovinu. Žila na druhej strane planéty – v Paname, kde sa starala o svojho muža, kontroverzného panamského právnika a diplomata, ktorý po postrelení potreboval celodennú starostlivosť.
Nurejev s ňou však nestratil kontakt a okrem priateľstva ju podporoval aj finančne. Hoci sa dlho špekulovalo, že spolu mali aj milenecký vzťah, Nurejev o nej hovoril skôr ako o svojej rodine.
Fonteyn zomrela v roku 1991 v Paname. Nurejevovi blízki si v dokumente spomínajú na to, že ho to úplne zlomilo. Uprostred noci volal svojim blízkym, plakal im do telefónu a pýtal sa, aký zmysel má žiť, keď je Margot mŕtva.
O necelé dva roky neskôr zomrel v Paríži aj Nurejev. Mal 54 rokov.
