Autor: Matej Uhlár / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2022.
Nikomu by sme nemali diktovať, ako prežíva svoju frustráciu, hnev, žiaľ. A to hlavne v situácii, keď nám vraždia kamarátov, vraví Niko Nagy, ktoré sa zapojilo do organizácie protestov po vraždách pred Teplárňou. Pracuje v Amnesty International a vo voľnom čase pôsobí v spolku LIGHT* a v inTYMYte.
Aké pocity rezonujú v queer komunite po útoku na Zámockej ulici v Bratislave?
Prvé dni po incidente boli veľmi náročné. Nevravím to len preto, že som osobne poznalo Matúša a mám priateľské vzťahy s ľuďmi, ktorí sa priatelili s oboma mladými ľuďmi, ktorí boli zavraždení (Juraj nebol muž, bol nebinárny). Veľa ľudí z môjho okolia sa začalo báť, takže sme sa hlavne snažili navzájom na seba dávať pozor, podporovať sa, pomáhať si.
Čiže komunita sa stmelila?
Je pravda, že vnímam väčšiu chuť spolupracovať v jednotlivých kolektívoch. Zväčša hlavne u mladých ľudí vo veku okolo 20 rokov. Vzniklo viacero protestov a niektoré iniciatívy, ako napríklad Nebudeme ticho, LIGHT* a Povstanie pokračuje, sa pri ich organizácii spojili, vznikli aj nové iniciatívy ako Ide nám o život. Organizovali sme tiež kurz sebaobrany či premietanie filmov. No na druhej strane musím samo za seba povedať, že aj v tomto procese som videlo, koľko v sebe majú ľudia queernegativity. Aj v rámci našej komunity som sa totiž stretlo s tým, že ľudia sa navzájom obviňovali napríklad za to, že niekto na protestoch nadával či plakal, alebo povedal do médií niečo, čo sa druhým nepáčilo. Namiesto toho, aby sme vynaložili všetku energiu na boj za svoje práva, ňou mrháme na vzájomné obviňovanie sa. Treba si však uvedomiť, že každý z nás cíti bolesť a smútok a každý sa s týmito pocitmi vyrovnáva inak. Pre všetkých je to obrovské emocionálne vypätie, hlavne v situácii, keď nám vraždia kamarátov. Nikto nie je na takéto situácie pripravený, tobôž nie v demokratickej krajine, za ktorú sa Slovensko vyhlasuje. Preto nikto nemá ani najmenšie právo nikomu diktovať, ako by mal prejavovať svoj žiaľ, frustráciu, bezmocnosť a nesúhlas.
Je pravda, že pre mnohých je nevhodnou formou propagácie a protestu aj Dúhový pochod…
Ja si myslím, že kritika PRIDE-u nie je oprávnená. Pramení z toho, že ľudia majú potrebu diktovať, čo si kto môže obliecť, ako sa má prezentovať. A o tom predsa PRIDE je – PRIDE začal ako vzbura a na jeho čele od začiatku boli transrodoví ľudia, černošky, drag queens, najviac marginalizovaní ľudia z komunity. PRIDE má byť protestom, deklarujeme ním, že máme právo na vyjadrenie svojej identity aj na súkromný a rodinný život. Ja som veľmi rado, že v situácii na Slovensku, keď politici chcú zakázať tranzície, keď na nás ľudia neustále útočia a dokonca nás vraždia, môžu ľudia aspoň na PRIDE byť sami sebou.
Z čoho pramení rastúca queernegativita na Slovensku?
Je to výsledok snahy niekoľkých organizácií ľudí, ktorí sú spojení v takzvanom antigenderovom hnutí. Dnes už je dokázané, že táto iniciatíva je financovaná veľmi bohatými ľuďmi z rôznych krajín. Majú prepojenie na politikov a na iných vplyvných ľudí. Týmto spôsobom vnášajú neustále svoje presvedčenie a negativizmus do spoločnosti. Ja chcem však veriť tomu, že ak sa oslabí moc ľudí, ktorí aktívne rozdúchavajú nenávisť v rámci svojej propagandy, spoločnosť prestane queer ľudí aktívne nenávidieť.
Vedia queernegatívni ľudia nejakým spôsobom potlačiť svoje presvedčenie a vychádzať s príslušníkmi LGBT+ komunity?
Jednou z vecí, ktoré spoločnosť rada robí, je, že rozdeľuje ľudí z LGBTI+ komunity na dobrých a zlých. Dokonalým príkladom toho sú napríklad ich obľúbení herci z televíznej obrazovky. Tým túto skutočnosť dokážu tolerovať a obhajujú to tým, že sú tí dobrí gejovia alebo lesby – no skrátka svetlé výnimky. Tento princíp funguje aj v mnohých rodinách. Ľudia môžu mať radi člena svojej rodiny, ktorý je queer, a napriek tomu volia radikálnych politikov, ktorí chcú queer ľuďom odopierať práva. Podľa mňa Slovensko nie je krajinou, ktorá by si pevne stála za svojimi hodnotami. Síce deklarujeme hodnoty, ale následne ich nenasledujeme vo všetkých sférach života. Potom v spoločnosti môžeme vidieť ďalší paradox. Ľudia na významných postoch si uvedomujú, že priznanie, že patria medzi LGBT+ ľudí, by mohlo ohroziť ich status, preto navonok podporujú queernegatívne návrhy zákonov. Spomínam si na jeden krásny príklad z Maďarska, kde mal jeden vyslovene krajne pravicový politik v jednom kuse nenávistné prejavy proti queer ľuďom. A potom sa zistilo, že chodil na LGBTI+ swingers párty do Belgicka. Následne o sebe vyhlásil, že to bol iba posadnutý diablom, ale už je vyliečený. Takýchto ľudí máme aj v našej krajine veľmi veľa. Väčšinou ide o privilegovaných ľudí, ktorí si môžu dovoliť napríklad každý víkend odletieť do nejakého bezpečného priestoru na párty, a zvyšok týždňa sa tváriť a robiť veci tak, aby neohrozili svoj nadobudnutý post. Treba si však uvedomiť, že nie každý má možnosť si len tak odletieť niekam, kde sa cíti bezpečne. Po vražde v Teplárni viacerí ľudia opustili Slovensko. Je pravdou, že teraz sa možno o našej komunite hovorí trošku viac, že my z komunity o sebe hovoríme viac, no na druhej strane mám pocit, že sa zároveň omnoho viac skrývame. Ja sa takisto so svojou priateľkou na ulici nedržím za ruky. Keď sa večer lúčime s priateľmi, pripomíname si, aby sme si dali dolu odznaky, dúhové stužky… Žijeme vo väčšom strachu. Je pochopiteľné, že mnohí to nezvládli, a preto odišli. Ale nie každý má možnosť zbaliť sa a odísť a ja za seba si myslím, že pre mňa to nie je riešenie.
Myslíte si, že podobné útoky by sa mohli na Slovensku opakovať?
Samozrejme, že áno. Niektorí ľudia napríklad v médiách polemizujú o tom, čo všetko by sa malo, čo všetko sa zmení. A potom tu máme politikov, ktorí hovoria o tom, že zavraždení mladí ľudia si možno za útok mohli sami. K tomu, čo sa stalo, v skutočnosti ľudia pri moci nezaujali rezolútny postoj. Neprijalo sa ani jedno opatrenie, aby sa takéto veci už viacej neopakovali. Tak trochu mi to pripomína moju účasť na diskusiách či prednáškach. V pozvánke sa často deklaruje, že daná akcia je otvorená absolútne pre všetkých, no a potom dajú vyplniť dotazník, kde by som si ja, ako nebinárna osoba, malo vybrať medzi ženským alebo mužským pohlavím. To je, ako keby mi niekto nepriamo naznačil, buďte tu, keď teda chcete a musíte, ale držte ústa a krok.
Je vôbec nejaké reálne východisko pre queer ľudí na Slovensku?
Ja vidím východisko v spájaní sa. Spájajme sa, vytvárajme silné komunity, ktorých hlavnou prioritou bude staranie sa jeden o druhého. Buďme súčasťou hnutia. Spoločne si musíme budovať siete, kde si budeme navzájom radiť, ako oklamať systém, ktorý nás chce istým spôsobom vymazať. Aj z histórie vidíme, že sme sa nikdy nenechali úplne zatlačiť do kúta. Ani vtedy, keď nás zatvárali do koncentračných táborov, ani vtedy, keď nám odmietali dávať lieky proti HIV. A verím, že tak tomu bude aj teraz. Už dnes vnímam a cítim, že sa spoločne spájame, aby sme spoločne načerpali silu na lepší zajtrajšok.
