Moderátor Rasťo Iliev: Verejný coming out bolo to najmenej, čo som mohol urobiť

Autor: Marek Hudec / FOTO: Marko Erd pre SME

Vraždy v Teplárni hlboko zasiahli celú komunitu. Mnohých inšpiroval ku coming outu, jedným z nich bol aj moderátor Rasťo Iliev. V minulosti pôsobil aj na Rádiu Slovensku, v regionálnej TV Bratislava a dnes v televízii TA3. Podobne ako jeho kolega Richard Dírer, v diskusnej relácii V politike konfrontoval niekoľkých politikov a političku počas diskusie, ktorá mala byť pôvodne o návrhu o partnerskom spolužití. O tom, že je gej, začal hovoriť hneď na začiatku relácie.

Ako si prežíval prvé správy o útoku pred Teplárňou? 

To bol veru jeden z tých okamihov, na ktoré človek nezabudne. K streľbe došlo v stredu večer, mal som práve pred reláciou V politike, ktorú vysielame na TA3 každú nedeľu. Obyčajne tak skoro ešte netuším, s kým budem o čom debatovať, pretože žijeme turbulentné časy a dejú sa veci. A navyše, stranícke centrály sa nevedia vmestiť do kože. Preto dolaďujeme detaily pár hodín pred červenou. Ten týždeň bol však iný. Na poslancov čakal vtedy návrh o partnerskom spolužití, dohodnutí boli už aj hostia, finišoval som so scenárom a potom to prišlo. Prvé správy zo Zámockej, i keď boli chaotické, ma totálne odzbrojili a nedokázal som sa na nič sústrediť. Ten ohavný čin ma usvedčil v tom, že bude nosnou témou relácie. 

Cítil si v ten večer strach?

Kamoš mi do neskorej noci priebežne posielal aktuálne informácie, a keď už bolo jasné, že šialenec vraždil ideologicky a zastrelil Juraja a Matúša, doľahol na mňa strašný pocit úzkosti a strachu, áno. Poriadne som nespal.

Kedy si sa potom rozhodol, že chceš konať a urobiť verejný coming out? Uvažoval si nad inými spôsobmi, ako podporiť queer ľudí na Slovensku po tom, čo sa stalo?

Nevedel som, ako to uchopiť, bolo mi však jasné, že chcem o téme v nedeľu hovoriť. Hneď na druhý deň po vražde som moderoval Správy, vysielali sme naživo tlačovú besedu Iniciatívy Inakosť a keď Roman so zlomeným hlasom povedal, že nemôžeme mlčať, lebo zlo sa rozpína, vtedy som to pochopil, že musím niečo urobiť. Navyše deň predtým bol svetový deň coming outu. Nedalo sa inak, urobil by som to opäť a verejný coming out bol to najmenej, čo som pre nás mohol urobiť. Spustilo to lavínu reakcií. Nie všetci pochopili, o čo mi išlo, ale väčšina áno. Utvrdzujú ma v tom, že to bolo správne rozhodnutie. Ako som povedal na októbrovom podujatí Ide nám o život, ľudia mi odvtedy poslali toľko lásky, že z nej budem čerpať minimálne do 14. februára.

Ktorá z reakcií ťa zasiahla najviac?

Odvtedy už prešiel mesiac a ľudia mi stále píšu, ako veľmi ich to nakoplo a motivovalo. Niektorí hneď po skončení relácie bežali za rodičmi a vyoutovali sa, no nie je to super? Aj kvôli nim to stálo za to. Som na vás všetkých extrémne hrdý, každý jeden z nich je hrdina. Je neuveriteľné, že sa vôbec musíme vyoutovávať sa a žiť v strachu pred tým, čo povie rodina, kamoši a šéf, ale to je realita a ešte asi dlho bude. Žijeme v spoločnosti, kde je 59 % ľudí presvedčených o tom, že si nezaslúžime mať rovnaké práva ako oni. Prečo? Ako by som ublížil pánovi Ondrejovi z Lietavskej Lúčky, keby som si mohol vziať svojho partnera? Ako by sa zhoršil život pani Helene v Humennom, keby som sa dozvedel o jeho zdravotnom stave? Nijak. Bodka. Ale keď je spoločnosť roky systematicky masírovaná tým, že sme monštrá, ktoré nepatria na ulicu, ale do ústavu, ako tvrdia niektorí politici a extrémisti, tak sa im niet čo čudovať. Zmena komunikácie musí prísť predovšetkým zhora. Pokrytcov však nájdeme aj v cirkvi. Na jednej strane zádušná omša za Juraja a Matúša, a hneď na to obežník, ktorý spochybňuje ich nevinnosť? Nonsens. Niektorí kňazi mi anonymne napísali, že s arcibiskupom Oroschom nesúhlasia. Fajn, tak to teraz povedzte nahlas. Boja sa. Na Slovensku sa ku katolíckej cirkvi hlásia viac ako 3 milióny ľudí. Čo si majú o nás myslieť, keď im niektorí kňazi, ako Jaroslav Klíč, masírujú mozgy v zmysle, že LGBTI+ ľudia by nemali mať práva, pretože to je proti božiemu poriadku? Povedal to počas omše v obci Hertník na východe Slovenska len 4 dni po vražde na Zámockej. Takéto vyjadrenia treba verejne odsúdiť. Takíto ľudia nemajú právo kázať o morálke, radšej nech sa pozrú do vlastných radov.

Vyoutoval si sa pred niekoľkými rokmi. Mal si aj nejaké negatívnejšie reakcie, prípadne zažil si ťažšie situácie, nepríjemné otázky?

Svoje prvé lásky som zažil ešte s dievčatami. Hviezdičky nad hlavami, držanie sa za ruky, búšenie srdca, nespavosť, hádzanie sa o zem, keď nemohla byť o hodinu dlhšie vonku, lebo už je tma, vodopády sĺz pri rozchodoch a tak ďalej. Až na strednej som definitívne pochopil, že som gej a že rodičia ušetria na svadbe. Ale tiež nie hneď. Hlava mi uletela do kozmu asi až v treťom ročníku. Vtedy začal nosiť slim džínsy! Vieš si to predstaviť?! Určite to robil naschvál! 🙂 Poznali sme sa už tri roky, no až vtedy začal nosiť tie džínsy. Bolo to strašne divné, lebo mi písal zvláštne esemesky o tom, že ma ľúbi, ale na druhý deň sa v škole tváril, akoby ich poslal omylom. Bolo to veľmi silné a bolestivé obdobie. Prerevané noci a úvahy o zoskoku z mosta. Nikdy takto neuvažuj! Radšej sa opi a choď spať! Som však za tú skúsenosť vďačný. Posilnila ma. Najjednoduchšie je poddať sa tomu, prepadnúť a depkovať. Jasné, že som čakal, že sa zjaví vo dverách a unesie ma aspoň na koniec dediny, kde budeme spolu žiť minimálne 7 rokov, ale život nie je Netflix. Každé sklamanie ťa musí nakopnúť a posilniť!

Vyrastal si v Námestove, Orava je oveľa konzervatívnejšia oproti zvyšku Slovenska. Kedy si si začal uvedomovať, že si iný, a čo ti pomohlo túto myšlienku prijať? Mal si kamarátov, alebo ti pomohla kultúra?

To bolo ešte v čase, keď v októbri začalo snežiť a prestalo v marci. Orava je nádherný kus zeme, žijú tam moji rodičia a brat s rodinou a snažím sa za nimi jazdiť čo najčastejšie, aj tak je to málo a musím na tom zamakať! Inakosť aj tam už ľudia vnímajú inak, ako keď som vyrastal. Ale áno, stále majú rezervy. Je to aj preto, lebo nemajú potuchy, kto všetko je medzi nimi LGBTI+. Keď zistia, že aj sused, predavačka v drogérii či učiteľ v škole, precitnú a možno si aj budú spytovať svedomie, čo urobili zle, že si to nevšimli, a ako môžu byť nápomocní. Prvá sa o mne dozvedela kamoška na strednej. Tá má držala nad vodou pri každej broskyňovej vodke, doteraz nerozumiem tejto preferencii. Ešteže sa chute menia. Potom mamina, to bolo náročnejšie, lebo si myslela, že si to namýšľam a chcem sa len podobať na jej brata, ktorý je gej a v tom čase bol veľmi úspešný. Mala o mňa strach, že sa mi preto v živote nebude dariť, brala to ako prekážku – a aha!

Tvoj strýko je teda gej. Rozprávali ste sa o tom, ako sa žilo jemu? Aj on je z Oravy?

Kúsok vedľa, z Kysúc. On vyrastal v ešte konzervatívnejšom prostredí, preto už v 15 rokoch odišiel študovať do Košíc. Krátko potom stretol svoju životnú lásku, usadil sa v Hamburgu, neskôr v Prahe, precestoval celý svet, prežil nádherný život. Vďaka nemu sme veľa zažili a cestovali aj my, rodičia zrazu videli, že aj gej môže byť v živote úspešný a dokáže žiť normálny život, hoci napríklad on sa nikdy nevyoutoval, ani pred rodičmi. Táto téma bola vždy tabu. Viaže sa k tomu však celkom milý príbeh. Keď sa strýko s partnerom presťahovali do Prahy, pozval na návštevu svojich rodičov a keď im ukazoval nový dom, vošli aj do spálne. Dedo sa ho pýtal: A ty spíš kde? No tu, odvetil mu strýko. Tu? Ty spíš so svojím šéfom? A bolo vymaľované, zároveň sa už k tejto téme nikdy nevrátili. Som jeho verná kópia, akurát mladšia o 20 rokov. Keď sme sa konečne stretli po 2 covidových rokoch, pokračovali sme tam, kde sme skončili. Ak som teraz ja pre niekoho hrdina, tak pre mňa je hrdina on a je neskonalé šťastie mať v rodine takúto oporu.

Ako si spomínaš na presťahovanie do Bratislavy a na teplé podniky z toho obdobia? Chodil si do Áčka, Béčka, Malého Áčka?

Bolo to v roku 2005. To už je dávno, nie? Trvalo mi, kým som sa rozhliadol. Bolo to skvelé obdobie, iné ako dnes, bez aplikácií. Ľudia sa normálne stretávali a rozprávali. Keď si chcel ísť na rande, nedalo sa inak, ako nabrať odvahu a osloviť týpka na ulici, v kaviarni alebo na diskotéke. Prvý podnik, kam som nesmelo vkročil, boli Anjeli (U Anjelov na Laurinskej). Kultový kaviarňo-bar so stovkami anjelov po stenách, kam chodili umelci, herci, politici a my. Bol takým predskokanom Teplárne. Žiadne orgie ani drogy, pán Orosch, len obyčajná láska a porozumenie. Také miesto v Bratislave po tej tragédii chýba a hoci Tepláreň môže byť dnes akékoľvek miesto, hocikde na Slovensku, je dôležité mať také malé útočisko len a len pre nás. Pre mňa také bolo aj malé Béčko, keď zatvorili Anjelov. Presne som vedel, koho tam stretnem bez toho, aby sme sa vopred dohodli. Kde inde by si si pokecal so Zuzkou Fialovou, ako na bare?