Autorka: Ambrosia Bajtek / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2022.
Nie všetky deti sa v rozprávkach vedia nájsť. Hoci poznáme stovky príbehov o princoch a princeznách, máloktoré z nich opisujú detstvo či dospievanie a problémy ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. Rozprávka na pokračovanie s názvom Mločina bude predsudky búrať – opisuje život v rybníku, ktorý sa síce riadi jasnými pravidlami, ale čoskoro sa to zmení. Napísala ju transrodová autorka Ambrosia Bajtek. Prečítajte si šiestu časť, prvých päť sme publikovali v predchádzajúcich číslach.
Severan
Nad hlavou mu doznieval blúdivý výkrik orla a neprítomne sa zahľadel do neznáma. Dlho potláčaný pocit opustenosti ho nemilosrdne prevalcoval. Vybavil sa mu roztrhnutý náhrdelník a synov výraz plný utrpenia a nenávisti. Skutky bolia a ich ťažoba ani rokmi nepoľavila. Zrak mu zatienili horúce slzy a rokmi opotrebované oči sa vyfarbili do šarlátovo červenej. Neskutočne mu chýbal a v tejto chvíli by ho mal najradšej pri sebe, silno ho objal a pobúchal po pleciach ako kedysi. „Krv veru nie je voda,“ starý mlok sa po chvíli znova stratil v hmle svojich výčitiek a bolestivého spomínania.
* * *
Po minulom Eugenovom rozpačitom úteku sa začal o neho ešte viac zaujímať a hľadať príležitosti, ako ho znova stretnúť. Náhodou zistil, že Eugen rád pláva v mŕtvom ramene pri Foku, a začal tam chodievať tiež. Dlhé júlové noci sa prehupli do skoro sa stmievajúceho septembra a po Eugenovi doteraz ani stopa.
Nevídane teplá noc Hriva automaticky zviedla do vody. „Odtiaľto sa pozorujú hviezdy najlepšie a voda je ešte stále veľmi príjemná. Milujem takýto september, aký je tu, na Foku,“ spokojne poznamenal. Pomaly sa prevracal pod listami kosatca, až doplával do tichšieho úseku mŕtveho ramena. Vraj sa tu potulujú obrovské, huňaté ondatry, a preto sa sem neodváži nik z mločiny, nik okrem neho. Naľavo od seba začul tlmený žblnkot vody a chvíľu nato sa pred ním vynorila belasá štica vlasov. Nebola to ondatra, ale mlok, ten ho však ešte nezaregistroval. Belasý chumáč sa vynáral a ponáral, lenivo brázdiac hladinu vody. Ako sa tak k nemu Hrivo z boku približoval, okamžite spoznal profil vytúženej tváre a srdce sa mu rozburcovalo, až sa musel krotiť, aby od vytrženia neprebudil spiace osadenstvo mŕtveho ramena. „Konečne!“
Odkedy odišiel z Kysúc, Eugen bol prvý, kto úprimne vzbudil jeho záujem. „Konečne sa zas vidíme, ale prečo predo mnou zakaždým utekáš?“ smutne poznamenal Hrivo. Eugen sa zarazil od prekvapenia. Mozog mu kázal vzdialiť sa čo najrýchlejšie, ale niečo ho nútilo zostať. Vyzeral ako hmyz v zamrznutom časopriestore skamenenej živice.
Hrivov hlas zasiahol citlivé miesto v jeho vnútri, o ktorého existencii doteraz ani on sám netušil. Severan sa pomaly približoval, až zastavil celkom blízko. Jeho dych zahrial studené líca Eugenovej tváre. „Zaplávaš si aj so mnou?“ Eugen sa okamžite spamätal, už sa chystal odraziť situáciu a bez slova odplávať, ale Hrivo rýchlo dodal nástojčivosťou malého chlapca: „Nechoď! Zatúlal som sa sem z Foku, ale v tejto tme… Sám asi netrafím na breh. Pomôžeš mi späť?“ Nevinne zaklamal, čo Eugena prinútilo ostať.
„Dobre, poď za mnou, ale nelep sa tak na mňa,“ odvrkol Eugen. „Jasné, veď ma!“ dodal Hrivo a spokojne sa pousmial, no ani sa nestihol začať radovať a už boli na brehu.
„Už sme tu? Tak rýchlo?“ Ponosoval sa, na čo ho Eugen odbil s tým, že od začiatku boli k brehu takto blízko a už musí ísť, lebo je mu zima. Frflal a už ho ani nebolo, zmizol v tme bez toho, že by sa čo len obzrel. Hrivo ostal stáť ako ovalený.
Nerátal s takýmto bleskurýchlym koncom sľubne sa vyvíjajúceho večera. Čím viac času strávil v blízkosti Eugena, tým viac nadobúdal pocit, že Nádaš je cítiť domovom, a nie je to len teplé miestečko na juhu, kam sa utiahol pred sebou, svojím otcom a všetkým, čo za sebou zanechal na Kysuciach. Rozpačité správanie alebo inokedy úsečné útržky slov tohto mloka, ktoré skrývajú hanblivejšiu a citlivejšiu časť – časť, ktorú Eugen skrýva aj sám pred sebou.
Túžil z nej dostať viac a viac, chcel z Eugena všetko. Mimovoľne mu prebehla hlavou otázka, ako asi otec zbalil jeho mamu a získal si jej srdce, ale okamžite sa začal cítiť trápne, nahnevane a smutne. Bol znechutený, že v takejto chvíli, keď mu krv pulzuje ako vriaci prameň, mu napadne akurát otec a v otázkach lásky chce radu práve od neho. Hlavne po tom, čo sa stalo…
