Autorka textu: Ambrosia Bajtek / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2021
Nie všetky deti sa v rozprávkach vedia nájsť. Hoci poznáme stovky príbehov o princoch a princeznách, máloktoré z nich opisujú detstvo či dospievanie a problémy ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. Rozprávka na pokračovanie s názvom Mločina bude predsudky búrať – opisuje život v rybníku, ktorý sa síce riadi jasnými pravidlami, ale čoskoro sa to zmení. Napísala ju transrodová autorka Ambrosia Bajtek. Prečítajte si druhú časť, tú prvú sme vydali v letnom čísle.
Jeden deň, jeden sen
Nie, takto to nemá byť. Nemôžem byť mločej. Takto hanebne označovali mlokov, ktorým sa páčili iní mloci. Nemôžem byť jedným z tých čudákov, vyvrheľov mločiny, čo utiahnutí v tmavej barine zazerajú po mladých mlokoch, outsider odsúdený na nepochopenie a posmešky.
Už len slovo mločej nesie v sebe pachuť hanby, ktorou označujú tých, ktorí nezapadli medzi ostatných, nezúčastnili sa mločieho tanca alebo ktorých nachytali pri pytačkách s mlokom rovnakého pohlavia.
Nie, ja nechcem žiť takýto život!
Eugen sa bál čo i len pripustiť, že by to mohla byť pravda. Bál sa, že ho odsúdia, tak ako tých, ktorí bez slova zmizli z dohľadu a v rodine po nich ostala neprehliadnuteľná prázdnota.
Vždy rovnaký scenár. Reči medzi susedmi, zahanbená rodina sa na istý čas stiahla do úzadia a potom pokračovala, akoby nič.
Nie, ja nie som taký. Toto sa mi nemôže stať. Prečo, prečo práve ja? Prečo som ho vôbec musel stretnúť? Nedokázal prestať myslieť na Hriva. Keď zatvoril oči, zjavil sa mu Hrivov trochu arogantný úsmev. Stále sa mu pred očami vynárala spomienka na jeho širokú, obnaženú hruď, z toho prekliateho júlového štvrtka, keď sa slnil pri Nádaši. Prečo som tadiaľ len musel chodiť? Môj život bol dovtedy viac-menej v poriadku, no teraz… Už nič nebude ako predtým.
Myslite si o mne čo len chcete
„Ako sa tu môže takto nehanebne niesť a vyparádene tancovať s iným mlokom, celý nahodený v mločom fraku namiesto toho, aby sa otáčal za niektorou mločicou?“ „Pozri, ako majú oči iba pre seba. Keby to starý mlok vedel, určite by ho utratil už vo vajíčku.“ „To nemá v sebe kúsok úcty?! Nestačí, že je… taký aký je, ešte si sem privedie aj sebe podobného!“ „Ako ho sem vôbec mohli vpustiť?“ „Svätá Salamandra, prečo pred očami našich detí? Čo ak je to nákazlivé a aj moji synovia raz takto skončia?!“
Evelína nebola jediná s takýmito poznámkami, no ako jediná si ich mrmlala popod nos dostatočne nahlas, aby na seba upriamila pozornosť ostatných mlokov. A aby to začul aj Eugen. Ten mal síce nasadenú masku sebaistého úsmevu a pevného pohľadu, ale telom mu prechádzala triaška a strach sa mu rozlieval do najvzdialenejších článkov dlhých prstov. Hrivo to vycítil a pritiahol si Eugena bližšie k telu. Ešte viac vypol hruď, aby svojou impozantnou postavou poslúžil Eugenovi ako živý štít. Aby mu ako žiarivý maják na rozbúrenom mori dodal odvahu a podporu. A vtedy mu to došlo. Aký je hlúpy, keď namiesto toho, aby žiaril šťastím, že má po svojom boku mloka, akým je Hrivo – ktorý doň vlial odvahu vyjsť z ulity a zapálil v jeho sklenom srdci život –, sa obáva toho, čo si o ňom budú ostatní šepkať.
Prečo by mal svoje krehké šťastie zakladať na názoroch cudzích mlokov?
Na opačnom konci sály zápasila s nervozitou aj salamandra Sala. Nervózne hľadela do zeme a stratená v triaške si niečo hundrala popod nos. Nemala šancu splynúť s davom, jej výška ju okamžite prezradila. Toto na sebe nenávidela. Ak by sa postavila vedľa Eugena, boli by si zarovno, za čo sa jej nezriedka ušla poznámka, aká je dlhaňa, inak sa jej telo v ničom neodlišovalo od tela ostatných salamandier. Krivky a bodky mala na tých správnych miestach, jemnú, hoci strnulú tvár prebúdzali belasé oči a na hlave žiariaca hriva farby rozpáleného Slnka.
