V rámci série rozhovorov, v ktorých sa venujeme aktivizmu v 90. rokoch, sme sa porozprávali s Jozefom Gréčom. Od roku 1996 pôsobil v neformálnom spolku bratislavských LGBT študentov vydávajúcich občasník Gaj-dy, v roku 1997 sa podieľal na založení občianskeho združenia HaBiO, v ktorom sa angažoval 3 roky. V roku 2000 bol jedným z iniciátorov založenia Iniciatívy Inakosť – neformálnej platformy integrujúcej aktivity väčšiny neziskových organizácií slovenskej LGBT komunity.
Jozef Gréč (46) pochádza zo Žiliny. V súčasnosti sa živí ako softvérový vývojár. Už 20 rokov žije v Prahe. Vyrastal v období komunizmu a aktivizmu sa začal venovať až ako 21-ročný. Rozprávali sme sa o tom, ako vnímal svoju sexuálnu orientáciu v mladosti, aké to bolo za socializmu, ako sa dostal do bratislavskej komunity a čomu sa venoval v rámci teplého aktivizmu.
Vnímanie sexuálnej orientácie za socializmu
Vnímanie sexuálnej orientácie prebiehalo u Jozefa ako postupné prebúdzanie sa. „Človek si v 12 rokoch neuvedomuje, že to, čo cíti k nejakej osobe, súvisí so sexualitou.“ Svoju odlišnosť v porovnaní s ostatnými ľuďmi, si prvýkrát všimol v pionierskom tábore v poľskom Koszaline (1986). Vďaka tomu, že rodičia pracovali v Považských chemických závodoch, ktoré mali družbu s fabrikou v poľskom Tarnówe, mohli deti zamestnancov tráviť prázdniny pri Baltskom mori. Tam sa zapozeral do o dva roky staršieho poľského chlapca, ktorého chytil raz za ruku. „Povedal mi slovo, ktorému som nerozumel. Až keď som sa s ostatnými dal do reči, vysvitlo, že to asi bolo slovo buzerant. Po poľsky pedał.“ Vtedy to nevyústilo do šikany, ale pocítil chladné odmietnutie. Keď prišiel domov z tábora, zdôveril sa babičke, ktorá vedela po poľsky. „Povedala mi len, aby som to otcovi a mame nehovoril,“ opisuje jej reakciu.
Jozef si vtedy neuvedomoval, ako bola homosexualita za socializmu vnímaná, lebo sa tak ešte neidentifikoval. „Postupne som však vytušil, že okolie sa na niečo také pozerá ako na chorobu. Považoval som to za zvláštnosť, ktorú nesmiem dať najavo.“ Keď mal 15 a pol roka, prišla nežná revolúcia. Bol v druhom ročníku na gymnáziu a opäť sa zamiloval do spolužiaka. Zároveň narastalo odcudzenie s otcom. „Krátko po revolúcii dávali na ČST východomecký film Coming out (1989). Pamätám si moment, keď sme sedeli v obývačke a otec to naštvane prepol s poznámkou, že sa nebudeme pozerať na buzerantov,“ spomína Jozef. Vtedy všetko pochopil. Na škole ho nešikanovali, ale bol tam iný spolužiak, ktorý bol jemnejší a z neho si uťahovali. Vedel, že pokiaľ sa nebude nijakým spôsobom prejavovať, nikto to o ňom nezistí.
Prvý kontakt s komunitou
Po strednej škole si vybral štúdium na STU v Bratislave. „Veľmi mi pomohlo, že som odišiel zo Žiliny na internát.“ V hlavnom meste spoznal o rok staršieho študenta, ktorý bol otvorený gej. „Keď človek vidí niekoho, kto si s tým neláme hlavu, pomôže mu to.“ Položil mu niekoľko otázok a aj vďaka tomu si v 19-tich uvedomil: „Áno, asi som taký a treba s tým niečo urobiť.“ Váhal ešte dva roky, než sa mu do rúk dostal leták s číslom na linku dôvery. Študent psychológie Andrej Záthurecký na druhej strane linky ho povzbudil a priviedol na stretnutie neformálneho študentského spolku názvom Gaj-dy. „Prvýkrát som tak prišiel do kontaktu s podobne orientovanými rovesníkmi, ktorí vydávajú časopis, organizujú rôzne spoločenské a turistické akcie a podporujú sa navzájom.“ opisuje Jozef.
Na prvé stretnutie prišiel do priestoru kresťanského komunitného centra v Bratislave-Trnávke. To síce viedla kresťanská aktivistka Eliška, ktorá pristupovala k homosexualite ako liečiteľnej chorobe, založila inú linku dôvery (Linka Valentín) a dokonca opakovane vystupovala v televízii so svojim jediným „vyliečeným“ gejom. Skupina GAJ-DY, ktorá sa zrodila na kresťanskej konferencii v roku 1993, však fungovala nezávisle od nej aj vďaka psychológovi Silvestrovi Sawickom s diametrálne odlišným, pozitívnym, akceptujúcim prístupom. „Spočiatku som sa cítil nesmelo, ale na stretnutí sme si potykali, každý sme povedali, čo robíme, kto sme. Pre mňa ako ateistu bolo dôležité aj to, že kresťanské témy neboli na tejto skupine niečím povinným.“ spomína Jozef. Stretnutia boli raz za týždeň. Organizovali sa aj turistické výlety a diskusné večery zamerané na rôzne témy vrátane osobného prežívania sexuality, coming out v rodine či škole, problémy trápiace veriacich gejov a lesby a pod. Diskutovalo sa aj o HIV/AIDS. „Vďaka prevenčnému aktivistovi Jarovi Gyurikovi zo Slovenskej AIDS pomoci som sa prvýkrát stretol s niekým, kto je HIV pozitívny. Pochopil som, čo sú zásady bezpečného sexu a že sa ľudí s HIV netreba báť.“ uvádza Jozef.
Spolok okrem linky dôvery vydával časopis-občasník Gaj-dy. „Išlo o prvé periodikum vydávané doslova „na kolene“ pre slovenskú LGBT komunitu,“ dopĺňa Jozef. Časopis nemal oficiálnu distribúciu, ilegálne sa vytlačil u niekoho v práci a následne rozdával. V Čechách vtedy už 7 rokoch vychádzal magazín SOHO Revue na profesionálnej úrovni. V 90. rokoch to bol ďalší dôležitý zdroj informácií. Po krátkom čase však museli Gaj-dy kresťanské centrum opustiť a ich stretnutia sa organizovali veľmi improvizovane v rôznych náhradných priestoroch.
Coming out v rodine
V rodine vtedy o svojej orientácii ešte nehovoril. Babička, ktorá to vedela, medzitým zomrela a vzťah s otcom sa vyostroval. Nakoniec sa odvážil vyoutovať mame až v 24 rokoch krátko po otcovej náhlej smrti. Mama priznala, že to už určitú dobu tušila. Súviselo to najmä s odlišnou povahou a prežívaním Jozefa a jeho o rok mladšej sestry. „Obaja sme boli odmalička vnímaní ako vymenení. Sestra hrávala futbal a najmä ľadový hokej, v ktorom aj reprezentovala Slovensko. Ja som tieto aktivity vôbec nemiloval,“ spomína.
Aktivizmus a založenie občianskeho združenia HaBiO
Postupne sa Jozef začal angažovať čoraz viac a pomáhal pri premene neformálneho spolku na oficiálne občianske združenie, aby mohli získať vlastný priestor. „Občianske združenie HaBiO (homosexuálne a bisexuálne orientovaných študentov a mladých ľudí) vzniklo v novembri 1997. Bol som jedným zo zakladateľov spolu so Silvestrom Sawickym (riaditeľ), Andrejom Záthureckým, Michalom Dubovickým, Martinom Krajčíkom, Ivanom Tarapčíkom, Borisom Tonhauser a ďalšími aktivistami,“ spomína Jozef.
Gej filmový festival
Prvá veľká výzva, ktorej sa chopili, bol 3. ročník Gay Film Festivalu v marci 1999. Prišiel za nimi Štefan Vraštiak filmový historik, publicista a dramaturg zo Slovenského filmového ústavu (SFÚ), organizátor prvých dvoch ročníkov ako súkromnej akcie na chate v Tajove (1995 a 1996). Mal kapacitný problém a potreboval pomôcť. Festival sa pretransformoval na verejnú akciu pre široký okruh divákov na akademickej pôde Filmového klubu 901 v spolupráci so SFÚ. Malej podpory sa dočkali aj od ambasád. Ďalšie dva ročníky nasledovali v apríli 2000 a v novembri 2001. Išlo už o profesionálne akcie. „Oslovovali sme sponzorov, žiadali o granty, vystupovali v médiách, mali sme PR.“ Do dramaturgie sa zapojili sa aj filmový režisér Robo Švéda, výtvarníčka Anna Daučíková a filmový publicista Jaro Hochel. „Mnoho vecí bolo šitých na kolene, každý pomohol, ako vedel,“ hovorí Jozef, ktorý pomáhal v produkcii a neskôr aj v dramaturgii. „Otvorene premietať filmy s gej tematikou v krajine ako je Slovensko bolo v tom čase pre mňa niečo výnimočné ba priam neuveriteľné,“ opisuje. Pri realizácii tak veľkej akcie sa však ukázali aj slabiny vtedajších LGBT organizácií v profesionalizácii, pretože žiadnej sa nepodarilo udržať festival natrvalo. HaBiO realizovalo 3.a 4. ročník v rokoch 1999 a 2000 a v roku 2001 nakrátko prevzalo štafetu Hnutie Ganymedes. Jadro organizačného tímu sa síce nemenilo, no produkčné zázemie bolo veľmi amatérske. Krátka história festivalu skončila žiaľ 5.ročníkom. Jozef po odchode do Čiech spolupracoval s o.z. STUD Brno na dramaturgii 6 ročníkov festivalu Mezipatra (2006 až 2011) pričom organizačne pomáhal zaisťovať aj bratislavské ozveny českého festivalu v rokoch 2007 a 2008, ktoré sa vďaka dramaturgičkám Zite Hosszúovej a Monike Višniarovej podarilo rozvinúť do úplne nového Filmového festivalu Inakosti (FFI).
Ďalšie aktivity
Popri angažovaní sa na spoločnom výlete s českou turistickou skupinou Bílý psi sa zoznámil so svojím vtedajším priateľom Asenom z Prahy. V Čechách bol život pestrejší. „Uvedomil som si, že za hranicami je to celkom normálna vec. Majú kluby, diskotéky. To bol impulz, že môže také niečo existovať aj na Slovensku,“ spomína. V tomto období nebolo veľa miest v Bratislave, kde by sa gejovia a lesby mohli stretávať. O transrodových ľuďoch sa vtedy takmer nehovorilo. LGBT aktivisti sa stretávali napríklad v Grémium Café, v kaviarni U Anjelov, výnimočne v iných priestoroch, napr. krátko fungujúci bar Dunaj pub za budovou Filozofickej fakulty alebo Klub Spider vo dvore na Obchodnej ulici.
„Nadviazali sme kontakty so združením STUD Brno aj hnutím SOHO organizáciou zastrešujúcou všetky LGBT organizácie v Česku. Takto som sa spoznal aj s Jirkou Hromadou.“ SOHO už od svojho vzniku (1990) hneď po revolúcii spolupracovalo s prvým slovenským LGBT hnutím Ganymedes (viedli ho Marián Vojtek s jeho partnerom Ivan Požgaiom). Po rozpade ČSFR organizovali Ganymedes a SOHO striedavo spoločné akcie v pohraničí pri príležitosti výročia vzniku Československa, čo bola veľká príležitosť aj pre mladšie organizácie získať kontakty a spoluprácu. „Vďaka SOHO som sa dostal párkrát na ich akcie v Prahe a Brna vrátane uzatvorených zasadnutí ako valné zhromaždenie a mal som možnosť vidieť aktivizmus na skutočne profesionálnej úrovni.“
Keď HaBiO získalo podporu od prvých donorov NAFYM (Národná agentúra pre mobilitu mládeže administrujúca predvstupový program EU „Mládež pre Európu“) a NPOA (Nadácia pre podporu občianskych aktivít a predvstupový program EU Phare), umožnilo im to prenajať si vlastné priestory v Karlovej vsi. Založili vlastnú poradňu, ktorá fungovala dvakrát do týždňa, vybudovali archív a knižnicu, distribuovali letáky po internátoch, aby sa o nich dozvedeli ďalší ľudia. Pravidelne pripravovali mesačný program podujatí (diskusné a literárne večery, turistické výlety).
Spolupráca s viedenskou organizáciou HOSI Wien im umožnila akreditovať sa na treťom ročníku Regenboden Parade. „Dostali sme miesto v pochode aj reklamné tričká od rakúskych partnerov. Bol to vlastne môj úplne prvý Pride. V tej dobe išlo o niečo neuveriteľné,“ hovorí Jozef.
Nadväzovanie spolupráce
Tak prišiel ďalší impulz na pokračovanie v aktivizme – mezinárodné výmeny mládeže. Vďaka podpore NAFYMu sa približne 10-15 členov združenia spojilo s mladežníckymi organizáciami v Holandsku, Briránii, Francúzsku, Španielsku, Nemecku a Poľsku, a každá organizácia vrátane HaBia zorganizovali jednu akciu vo svojej krajine. Slovenská výmena sa konala v auguste 1999 v Bratislave, Kremnici a Banskej Štiavnici. Vďaka tomuto typu akcií do združenia pribudol výrazný aktivista Martin Krajčík, študent sociálnej práce ako aj aktivisti z Banskej Bystrice Ľuboš Vrbický, profesiou environmentálny aktivista a Dušan Veselovský, psychológ a amatérsky maliar.
HaBiO malo ambície expandovať do regiónov. Ľuboš s Dušanom založili pobočku HaBiO Banská Bystrica, ktorá sa výraznejšie venovala témam HIV/AIDS, psychologickej pomoci v regióne a turistickým akciám. Pobočka v spolupráci s environmentálnym združením Pospolitosť za trvalo udržateľný život organizovala 2 ročníky letného Gay tábora Záježová v auguste 1998 a v júli 1999. Jozef sa zúčastnil prvého ročníka i s priateľom Asenom. Koncom roka 1999 sa pobočka transformovala na samostatné regionálne združenie CKKISM (Centrum komunikácie, kooperácie a integrácie sexuálnych menšín) s vlastným klubom U Doriana Gaya v Banskej Bystrici, ktorý však fungoval len krátko asi 1 rok. Nové združenie sa v roku 2001 podieľalo aj na organizácii bystrických ozvien 5.ročníka Gay Film Festivalu v spolupráci s Hnutím Ganymedes.
Nadviazali spoluprácu s lesbickými organizáciami. V Banskej Bystrici s o.z. Altera, kde pôsobila psychologička Mariana Šípošová a bývalá evanjelická farárka a výrazná aktivistka Jana Kapustová. Profesia psychológ bola dosť častá medzi gejmi a lesbami.
Vydávanie časopisu Atribút
Spolupracovali aj s redaktorkou Hanou Fábry, zakladateľkou prvého lesbického združenia Museion. „Hana navrhla, aby sme začali vydávať časopis pre komunitu na profesionálnej úrovni,“ spomína Jozef. Vďaka podpore Veľvyslanectva Holandského kráľovstva (fond MATRA-KAP) a Nadácie otvorenej spoločnosti začal v roku 2000 vychádzať časopis Atribút, prvý ročník pod hlavičkou HABIO v spolupráci s Museionom. Neskôr len Museion a neformálna Iniciatíva Inakosť. Predával sa bežne v stánkoch a vychádzal tri roky. Potom z finančných a organizačných dôvodov zanikol.
Na Slovensku bolo pred vstupom do Európskej únie pomerne ťažké dostať seriózny sponzoring. Príspevky od štátu neprichádzali do úvahy.
Politická situácia a zákon o životných partnerstvách
V roku 2000 navyše vtedajší minister Ján Čarnogurský vyhlásil: „Homosexuálne partnerstvá iba cez moju mŕtvolu.“ „To bol dosť brutálny výraz a my sme sa začali proti tomu angažovať. Uvedomili sme si, že potrebujeme vytvoriť spoločnú iniciatívu, ktorá by zastrešovala všetky naše aktivity smerom k politikom. Už nestačilo robiť diskusné večery a filmový festival. Potrebovali sme niečo, čo by nás všetkých aktivistov spájalo dohromady, aby sme mohli komunikovať s politikmi, klásť požiadavky a prípadne vstupovať do možností príprav legislatívnej zmeny,“ sumarizuje Jozef.
V roku 1998 sa HaBiO sa stalo členom Rady mládeže Slovenska (RMS), a to pomohlo získať spoluprácu s Mladou demokratickou ľavicou a Sociálne demokratickou mládežou. Hnutie Ganymedes zasa malo kontakty na Stranu demokratickej ľavice a politikov SMK. Viacerí politici ale aj politológia, novinári, funkcionári RMS a zahraniční aktivisti odporúčali, aby si LGBT združenia vytvorili strešnú organizáciu. „To sa nám síce nepodarilo, ale v roku 2000 vznikla Iniciatíva Inakosť – spolužitie bez diskriminácie sexuálnych menšín (skratka IN-IN). Neformálne zoskupenie vtedy fungujúcich organizácii, ktorá pôsobila aktívne zhruba do roku 2004,“ približuje Jozef. Zakladajúcim členmi IN-IN bolo 7 organizácii: Ganymedes, Museion, HaBiO, Altera, CKKISM, Ganymedes Košice, H-plus a niekoľko desiatok aktivistov mimo organizácie. Výraznými hovorcami IN-IN boli Ivan Požgai, Anna Daučíková, Hana Fábry, Dušan Veselovský, Mariana Šípošová a Peter Králik. Jozef sa podieľal skôr na organizačnom zázemí IN-IN.
Hlavnou úlohou iniciatívy bolo zabezpečiť predloženie zákona o životnom partnerstve do parlamentu. Zorganizovali konferenciu, na ktorej odborníci z oblasti práva, medicíny, sociológie a psychológie predkladali argumenty a paragrafové znenie zákona. Spolupracovala s nimi napríklad právnička so zameraním na Ústavné právo Katarína Zavacká z Akadémie vied. Predložiť zákon do parlamentu sa podarilo v roku 2001. Poslanecký návrh predkladal poslanec Strany demokratickej ľavice Milan Ištván spolu Lászlom Nagyom z Maďarskej občianskej strany združenej v SMK. Hlasovanie prebehlo len v prvom čítaní. „Zdvihlo sa iba 15 rúk. Takže 15 poslancov v parlamente bolo ochotných o tom ďalej rokovať. Týmto sa naša legislatívna iniciatíva skončila,“ konštatuje Jozef.
Dúhový pochod
Okrem zákona sa však IN-IN snažila oslovovať aj verejnosť. „Jednou z akcií bol dúhový pochod centrom Bratislavy, v podstate prvý Pride.“ 13. augusta 2001 Požiadali mesto o povolenie pochodu, bez akýchkoľvek alegorických vozov, len s transparentmi a policajnou hliadkou. Pochod bol povolený. „Začali sme pred prezidentským palácom a išli sme Starým mestom cez Michalskú bránu a bratislavským korzom, Panskou ulicou. Tam sme sa zastavili pred vtedajším európskym zastupiteľstvom komisie. A potom sme pokračovali k národnému divadlu,“ opisuje udalosť Jozef.
Pochodu sa zúčastnilo zhruba 250 ľudí. Vpredu išli dve dievčatá oblečené v svadobných šatách. Ľudia niesli transparenty. „Doteraz si pamätám ako Anna Daučíková, jedna z prvých lesbických aktivistiek na Slovensku, vpredu mávala veľkou dúhovou vlajkou. Ja som kráčal za ňou s novým priateľom z Brna. Bola to eufória,“ s radosťou spomína Jozef. Pochodu sa zúčastnili aj zástupcovia viacerých ambasád a politici, ktorí pripravovali návrh zákona. „Vznikla spoločná akcia, ktorá sa netýkala iba našej uzatvorenej komunity. Pridala sa aj heterosexuálna väčšina, čo bolo super.“
Aké je to v súčasnosti
Jozef hodnotí, že za 20 rokov, kým žil v Čechách, sa odviedlo kopec práce a LGBT aktivizmus sa veľmi sprofesionalizoval. „Vtedy sme robili veľa vecí na kolene. Niečo ako veľký Pride s festivalom a pódiom, o tom sme mohli len snívať.“
Pri spätnom hodnotení a porovnávaní so súčasnou situáciou má však aj pocit, že v spoločnosti žiaľ dochádza k výraznému regresu. „My sme sa nebáli držať za ruky. Maximálne by nás niekto opľul, niekto by nám vynadal. Ale že by nás nejakí skinheadi napadli, to som si nepripúšťal.“ Teraz je situácia iná, v Bratislave boli na padnutia aj v Košiciach bol napadnutý lesbický pár. „A hoci rétorika politikov mala v minulosti bizarnú úroveň, našli sa v čelných pozíciách viacerí, ktorí boli ochotní s nami komunikovať. Neexistovali také tvrdé slovné útoky a hoaxy.“, uzatvára svoje rozprávanie Jozef.
Foto: Jakub Kováč
