Autorka: Sabrina Katonoff / Ilustrácia: Roque Glass
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2023.
Pokračovanie textu z Magazínu QYS, vydania jeseň 2022. V druhej časti Fräulein sa zoznámime s ministerstvom zdravotníctva a dozvieme sa, ako sa s ním Svetlana, naša hlavná postava, vyrovnáva. Želám príjemné čítanie.
Zaspala o štvrtej nadránom, zobudila sa o piatej. Hlava jej ležala v teplej mláke na matraci, vlasy strapaté, bolestivo zauzlené. Mláka pochádzala z ľadu, ktorý vložila do utierky a priviazala k lícu. Ako sa topil, bolesť sa stupňovala, a ani kvantum rôznych liekov ju nedokázalo potlačiť. Keď sa zobudila, prekvapená, že je ešte nažive, zistila, že nespala dlhšie ako štyridsať minút. S plačlivým povzdychom siahla po ružovej krabičke s liekmi proti bolesti, no našla ju prázdnu. Ruka jej hmatala po zemi, našla plastovú fľašu vody (prázdna), sklenenú fľašku rumu (poloprázdna) a kopu zakrvavených vreckoviek, z ktorých niektoré ešte ani neuschli.
Od návštevy úradu ministerstva zdravotníctva, kam doniesla štyri notársky overené dokumenty, ktoré potvrdzovali, že áno, má zuby, tie zuby sú jej, sú originál, a áno, vyrobila si ich sama, prešli týždne, možno mesiace – bolesť sa prepálila k časti mozgu, v ktorom doteraz udržiavala kalendár, a teda nemala tušenia, koľko času vlastne prebehlo, odkedy sa ozvali prvé ostne bolesti.
Peťa – chtiac-nechtiac bol jej obvodným lekárom – počas tohto obdobia skontaktovala iba raz, aby sa ho spýtala, či sa jej ešte páči, aj napriek tomu, že má opuchnuté líce a krváca z ďasien. Nepočul ju, vraj jej skrz ten opuch nerozumieť. Svetlana si myslí, že sa iba vyhováral. Keď sa spýtal, či potrebuje pomôcť, zložila. Zvyšok dňa striedavo plakala a zúrila, netušila však, či kvôli starým ranám na duši alebo kvôli novým v ďasnách.
Vedľa postele ležal na nabíjačke rozbitý mobil, jej jediný spoločník, odkedy sa rozhodla zatvoriť medzi štyri steny svojej izby a nevychádzať, kým to nie je absolútne nutné. Bol tiež jej jediným zdrojom svetla – lampa visiaca zo steny bola prisilná a tá na nočnom stolíku hororovo blikala. Mobil nežne vzala do rúk, jeho váha zvláštne ťažká, na prstoch jej ostali zvyšky jeho zlomeného skla. Preklikala sa appkami v rannom rituáli, no každá z nich na ňu húkala so správami v hrubých, červených kapitálkach. Mrzuto ho teda odložila a prevrátila sa na druhý bok.
Svetlana mala odjakživa silnú antipatiu voči žurnalizmu, najmä v jeho investigatívnej a politickej forme, ktorá pravdepodobne freudovsky pramenila z jej nenávisti k otcovi. Noviny nečíta, správy o ôsmej opisuje ako krv a zadky, nevlastní rádio a obecný rozhlas ju akurát tak budí z nezaslúženého spánku. Správy sa k nej dostávali cez sociálne siete, skrz kamarátov-aktivistov, ktorí permanentne zdieľali jednu desivú petíciu za druhou, a aj tých si postupne blokovala alebo ich nenápadne prestala sledovať, až kým neostala v informačnom vákuu, bez jediného kamaráta.
Na boku ležala, kým ju nezačal bolieť. Následne sa obrátila na druhý a hojdala sa tam a naspäť zvyšok rána, kým jej nezačal bzučať budík, pripomínajúc jej, že má pred sebou vcelku nabitý deň, ktorý bohužiaľ nemôže stráviť skrytá pod perinami vo svojom vlastnom smrade.
Po treťom brnení budík vypla a sadla si na okraj postele. Ospalými očami si prezerala spúšť, ktorú po sebe v noci zanechala. Okrem vreckoviek a liekov k posteli viedla cestička z jej oblečenia, ktoré zo seba zhadzovala keď mierila zo sprchy. Teraz ju nasledovala naspäť, ovoniavala každý kus, či si ho môže obliecť aj dnes. Keď testom prešli aj nohavičky a košeľa, hodila ich na hromadu a pustila sa do zoženšťovania seba samej.
Pohľad na svoj odraz v kohútiku umývadla jej stačil na to, aby si uvedomila, že dnes nikam nepôjde. Vlasy by sa dali ešte zachrániť, ale niet na svete mejkapu, ktorý by dokázal zakryť jej zohyzdenú tvár. Popraskané, suché pery, oči mala podliate krvou, žilky hnusne červovité, líce – nie folklórne pekné, ale chorobne napuchnuté. Keď sa dotkla pier prstami s obhrýzanými nechtami, bolestivo zasykala.
V zazrkadlenej chodbe vyzerala ako zlomyseľný duch alebo pacient v Narrenturm. Keď ho navštívila s Peťom, v zakrivených chodbách mali vystavené obrazy pacientov s tumormi a fyzickými postihnutiami, ktoré lekárov osemnásteho storočia fascinovali natoľko, že ich neskôr zavarili v nádobkách, kde postupne žltli a namáčali sa. Presne tak sa cítila. Ako zavarený tumor. Žltá, smradľavá, s nepríjemne lepkavou pokožkou, isto by urobila nejakého Herr Doktora šťastným.
Po ceste zakopla o krabicu pod televízorom, ktorú nahnevane nohou zasunula kamsi hlbšie pod skrinku, na ktorej stál. Keďže dnes očividne nikam nemohla ísť, rozhodla sa deň stráviť pred televízorom, ktorý od prvej bolesti pozerala takmer neustále, s prestávkami na cigaretu (ktorú teraz iba nechala horieť, kým sa pozerala do prázdna, keďže každý ťah cítila až v koreňoch zubov) a na mrnčanie na toalete zo striedavej zápchy a hnačky (jej jedálniček sa skladal z vody, dostupného alkoholu a liekov na bolesť).
Stanice preskakovala rýchlo, hľadala svoje obľúbené komédie z osemdesiatych rokov a noir filmy zo štyridsiatych, keď bolo ešte absolútne v poriadku obťažovať ženy, kým ste to robili v čiernobielej a s transatlantickým prízvukom. Jej obľúbeným programom boli reprízy starých československých a nemeckých filmov. Pri piskľavom hlase Lídy Baarovej sa jej nádherne zaspávalo, aj keď z osobných dôvodov češtinu nemala rada.
Väčšina staníc o tomto čase vysielala ranné správy alebo svoju obdobu telerána, ktoré dokázala zvládnuť, kým ostali pri varení a počasí. No hneď ako začali preberať správy, prepla na ďalší program. Ani teraz to nebolo inak, po recepte na raňajky s hlavnou ingredienciou banán prepla na rozprávky, ktoré jej dostatočne otupili myseľ. Ani detské programy jej však nedávali pokoj – zdalo sa jej, že takmer každá reklama ju priamo atakuje. Tancujúce zuby si chválili zubné pasty a ubolení starci odporúčali ibuprofén. Medzi ne sa zjavovali ako-tak známe tváre, ktoré prosili divákov, aby podpísali petície na umelé ukončenie existencie zubu.
Na rovnaké petície narazila na ministerstve zdravotníctva. Šla tam po tom, čo jej notár otlačil niekoľko pečiatok na zdrap A4 papiera, ktorý bol vlastne dvomi A5 zlepenými dokopy – mala na nich napísané v lekárskej latinčine všetky choroby, ktoré kedy mala a ktoré by mohla mať (Peťo jej pomohol).
Notár jej následne vysvetlil, že s A4-kou okamžite musí ísť na ministerstvo, keďže jeho potvrdenie platí iba do tretej. Podľa hodiniek už bolo po piatej, ale pravdepodobne myslel do tretej v noci. Ministerstvo bolo aj tak podľa online tabuľky s otváracími hodinami otvorené až od polnoci. Medzičasom si teda pripravila všetky potrebné dokumenty – občiansky preukaz, zdravotný výpis, zdravotnú kartu, výpis z registra trestov, papier od notára, papier od Petra (oboje v tlačenej aj písanej forme) a pravdaže úplatok v podobe imitácie dvadsaťeurovky zo sladkého papiera. Absurdnosť nastávajúcej situácie jej ani nenapadla. Pravdepodobne preto, že zakaždým, keď sa nad ňou chcela zamyslieť, ju zabolel zub a surovo vytlačil všetko ratio.
Pamätá si však, že jej petícia v prázdnej čakárni pripadala zvláštna. Nikdy v živote nepočula o jej autorovi, Aliancii za zubnosť, a už vôbec netušila, že má podporu vládnej inštitúcie – je to vôbec legálne? Nestihla si ju ani prečítať. Po niekoľkohodinovom čakaní sa poň rozhodla natiahnuť, no ktosi spoza pootvorených dverí, pred ktorými čakala, škaredo zakašľal.
„Fräulein Hajnalová? Svetlana Hajnalová? Fräulein Svetlana Hajnalová?“ škrekľavý hlas sa jej cez uši penetroval do zvyškov funkčného mozgu. „Prosím, nasledujte ma, za mnou, prosím.“
Svetlana opatrne vstala a vydala sa za hlasom skrytým za pootvorenými dverami (vyzerali klasicky úradne, potiahnuté akousi kožou a čímsi mäkkým, tlmiac akýkoľvek zvuk zvnútra či zvonka) s nápisom Neklopať, my si vás zavoláme. Dvere viedli do dlhej, sterilnej chodby bez okien s fluorescentnými lampami v tvare rôznych ľudských orgánov na strope a s radom ďalších dverí, tentoraz obyčajných bielych, ktoré boli od seba symetricky vzdialené.
Osobu, ktorej hlas patril, nenašla, no aj zvuk sa hravo sa pred ňou skrýval a skákal z ozveny do ozveny, šepkal z prachom pokrytých kútov. Po pár rozpačitých krokoch ho však znova jasne začula. „Fräulein? Svetlana Hajnalová? Svetlana?“
Netušila, či pochádza zo stien, z druhej strany chodby, alebo spoza zatvorených dverí, čo sa tiahli po oboch stranách chodby, ktorá sa donekonečna tiahla v surovom svetle lámp. Po jednom ich skúšala, no boli pevne zamknuté a niektoré dokonca ani nemali kľučku, ale boli to iba veľmi realistické maľby či tapety. Tie ozajstné mali miniatúrne priezory sotva pre jedno oko; mala nepríjemný pocit, že sa skrz nich na ňu niekto pozerá, súdi ju za jej blúdenie za hlasom (zatiaľ) bez tela. Ten ju škrekľavo volal hlbšie do chodby a čím ďalej šla, tým naliehavejšie znel.
Ani netuší, ktoré dvere konečne povolili. Hneď ako ich otvorila, stupňujúci hlas ustal, nahradilo ho absolútne ticho. Zjavila sa v rovnakej čakárni ako predtým. Na stole stála rovnaká petícia, hodinky na stene sa ani nepohli a kabát, ktorý si zavesila na vešiak pri vstupe, na ňu trpezlivo čakal. Jediným rozdielom bol nápis na dverách, cez ktoré pôvodne prešla do chodby. Vráťte sa inokedy namiesto poučenia o klopaní.
Bez rozmýšľania poslúchla. Popravde len chcela konečne odísť a vrátiť sa domov. Nemala chuť na surrealizmus a už rozhodne nie na kafkoviny. Ibuprofén jej navyše prestával pomáhať. O chvíľu bude odkázaná na ľad v uteráku, balíky zmrazeného hrášku a tie najsilnejšie lieky, ktoré si dokáže od Peťa vyžobrať.
Keď si v električke siahla do vrecka kabátu po slúchadlá, všimla si, že v nich má obálku. Bola si istá, že si ju tam nezabudla ona, a tak ju opatrne vytiahla. Mala chorľavo žltú farbu, bez pečiatky či spätnej adresy, iba s jej celým menom a bydliskom. Vo vnútri na podobne sfarbenom papieri našla vyrozumenie z ministerstva, na ktorom práve bola:
Vaša žiadosť o ukončenie existencie Vašej stoličky, ktorú ste podali dnes o jednej ráno, bola z morálnych dôvodov zamietnutá. Rozhodnutie vzišlo na základe odborne vypracovaného postupu ministerstva zdravotníctva a úradu dentálnej hygieny. Ďakujeme za pochopenie.
Podpis bol nečitateľný a keby list nebol písaný profesionálne na stroji, ani by netušila, či ide skutočne o oficiálne vyrozumenie. Prečítala si ho cestou domov niekoľkokrát, hľadajúc spôsob, ako sa odvolať alebo aspoň nájsť kontakt na niekoho, komu by sa mohla posťažovať. Nasledujúce dni sa snažila dovolať na ministerstvo, znudení úradníci na druhej strane ju však presúvali z linky na linku, až to frustrovane vzdala. Ani Peťo jej nedokázal pomôcť – údajne ušiel na dovolenku, čo brala ako osobnú urážku.
Neostávalo jej tak nič iné, iba akceptovať svoju situáciu.
