Autor: Niko Čársky / Ilustrácia: Lukas Lee
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2025.
Som bratislavský chlapec. Narodil som sa tu, vyrastal som tu a žijem tu. A asi tu najpravdepodobnejšie aj umriem. Moja rodina z maminej strany tu žije už viac ako sto rokov. Nazval by som sa teda aj Prešporákom. Je to predsa len BIG APPLE na slovenské pomery. Žije sa tu liberálnejšie, viete tu „slobodnejšie“ dýchať, keď ste iní, neklebetí sa tu a viete byť inkognito pri tom, keď ste sami sebou. Mamina strana rodiny, vrátane nej, odjakživa zastávala takéto názory. Vždy sa debatovalo. O všetkom. Zastávala sa pravda, slušnosť a porozumenie.
Mohli by ste povedať, že tu môže príbeh skončiť a skonštatovať: „Chlapec sa narodil pod šťastnou hviezdou. O čom nám tu ide rozprávať? O tom, že sa nahneval, keď dostal na narodeniny čierny telefón, ale on chcel biely?“ Áno, keby sme to zobrali takto, máte pravdu. Mám najväčšie šťastie na túto stranu rodiny. Avšak do hry prichádza aj druhá strana. Tá otcova. (Vždy títo otcovia!)
Otec pochádza z Martina. Je asi takým Martinčanom, ako sa ja považujem za Prešporáka. Je veľkým lokálpatriotom. Teraz nech sa nikto neurazí, ale ľudí z Martina rozdeľujem na dve skupiny. Tých, ktorí sú na svoj pôvod hrdí, a tých, ktorí z Martina odišli a sú hrdí na tento krok. A právom. Tí prví sú pre mňa pochybní ľudia, pred ktorými sa stránim, a s tými druhými sa púšťam do siahodlhých debát o tom, ako môže také mesto existovať. Je to veľmi subjektívne, ale Martin a môj otec je pre mňa synonymum. Jedno bez druhého by podľa mňa nedokázalo fungovať.
„Tati, pozri, to je bábätko,“ hovorím otcovi, držiac kus veľkej snehovej kopy v náručí.
„Čo si baba?“
„Nie som,“ odpovedám mu.
„Tak to pusti, buď chlap a pomôž mi stavať to iglu.“
Môj otec proste odmietal moju jemnosť, opatrnosť, krehkosť a emočnú rozmanitosť. Pri akomkoľvek prejave tohto môjho správania som dostal pocítiť, že takto sa nemám správať. Chcel zo mňa „chlapa“. Tak ho to naučil Martin. Ani to mesto nechce vidieť vaše slabé stránky. Chce z vás bezemočných ľudí, ktorí trpia jeho pravidlá. Musíte sa mu podriadiť. Mám pocit, že mnoho ľudí v Martine sa podvolilo tomuto systému a v bezpečí nepohodlia sa s tým zmierilo. Zároveň však aj oni takýmto spôsobom iba ďalej pokračujú a podporujú tento začarovaný kruh toxicity.
Mama mi raz povedala, že predtým, ako som sa narodil, rozmýšľala, že sa presťahuje do Martina. Žili by sme tam ako rodina. Pri pomyslení na to mi vždy prejde mráz po chrbte. Neviem, čo by so mnou bolo, keby som žil tam a nie v Bratislave. Možno by som doteraz nebol vyoutovaný a skrýval sa, ako to len ide. Od malička som tam nerád chodil. Martin vo mne vyvolával prázdnotu, neistotu a úzkosť. Z bezpečia Bratislavy do neprebádaných vôd Martina. Mal som tam málo kamarátov, žiadny sociálny kontakt a jediný, kto tam bol, bola moja rodina, s ktorou som sa nudil.
Po rozvode mojich rodičov som tam raz za čas musel zavítať. Ako „povinnosť“ byť dobrým synáčikom a byť s mojím otcom. Nikdy to nebolo z radosti, vždy to bola čiarka do to do listu. Snažil som sa nájsť si v meste nejaký bezpečný bod či miesto. Nepodarilo sa. Vždy pred odcestovaním som sa v Bratislave hlboko nadýchol, celý čas v Martine držal dych a vracajúc sa do Bratislavy som už lapal po dychu voľnosti. Hral som tam rolu. Nie mňa. Niekoho iného. Alterega, ktoré som nazval Peter. Peter je moja „bezpečná“ klietka, do ktorej sa zatvorím, keď je na okolí nejaké nebezpečenstvo. Chráni ma pred urážkami, nadávkami a osočovaním. Moja mladšia sestra to spravila inak. Urobila hrubú čiaru a cvak. Odstrihla otca aj s Martinom.
Avšak ani v mojej snovej Bratislave som nebol vždy v bezpečí. Mal som tu svoj „Martin“ a svojho Petra v šuplíku. Celá moja rodina chodí do lodenice. Je to kanoistický klub. Prežil som v nej celé detstvo. Mal som tam kopu detských kamarátov. Bolo mi tam úžasne. Splavy, hranie sa na dunajských plážach s pieskom, veľká živá komunita prepájajúca generácie. To všetko znie skvelo. Až do momentu, keď som začal chodiť na tréningy, kam chodili aj deti nie lodeničných rodín. Nebol som najsilnejší v kolektíve.
Nemám rád súťaženie v športe a všetko robím skôr pre radosť. Tu bolo všetko na výkon. Začali si postupne zo mňa uťahovať. Dostal som prezývku Šuky a celé to vyvrcholilo tým, keď som ostal v šatni s dvoma chlapcami sám. Chytili ma za krk a opreli o stenu: „Niko, budeš lepšie trénovať? Budeš sa viac snažiť?“ Pustili ma až po tom, ako som chrčiac povedal áno. Nenávidel som chodiť na tréningy. Postupne som sa im začal vyhýbať, až som na nich prestal chodiť úplne. Znechutilo mi to športovanie ako celok a trvalo mi dlhých desať rokov, kým som znovu objavil kanoistiku ako zábavu. Teraz zavítam do lodenice iba raz za čas. Napriek tomu, že to bola veľká časť môjho života. Už ma s ňou skoro nič nespája.
Keď som o sebe zistil, že som gej, mojim kamarátom a spolužiakom som to vlastne ani nemusel hovoriť. Proste im to bolo jasné. So sebaobjavovaním mojej identity mi veľmi pomohol môj spolužiak zo strednej, ktorý je prvým gejom, ktorého som poznal. Keď začala korona, dlho som rozmýšľal, či to poviem aj mojej mame. Bál som sa. Napriek všetkému som sa obával odmietnutia. No najviac som mal strach povedať si to a priznať si to pred samým sebou.
Po teroristickom útoku na Zámockej som začal pociťovať strach už aj v Bratislave. Dovtedy som to tu považoval za moju obývačku. Cítil som sa aj na ktorejkoľvek ulici ako u seba doma. Trápilo ma, že nemôžem pozdieľať moje obavy aj s mojou mamou. Tej to bolo všetko jasné, ale čakala na to, kým s tým prídem ja. A to aj prišlo. Pred dvoma rokmi v náhodný decembrový deň. Neprišlo odmietnutie, výčitky, iba porozumenie a láska, ktorá sa tak u nás v rodine ctí. Od toho momentu som si začal pripadať neporaziteľný. Povedal som si to pred samým sebou. Bratislava sa zas a opäť začala stávať mojou obývačkou. Bez strachu a so zdvihnutou hlavou.
Po vyoutovaní sa akoby zázrakom začali objavovať nápadníci. Prišli zrady a pády, sklamania. Až nakoniec čírou náhodou som stretol Mateja. Príbeh ako z filmu, ale o tom tu teraz nerozprávame. Maťko je z Vrábel, takže malomeštiacky život pozná odpredu odzadu. Bratislava sa pre nás tak stala bezpečným miestom na zemi, kde môžeme byť, kým chceme. Vytvorili sme si tu svoju bublinu, v ktorej sa nepretvarujeme. Nemusím používať ani svojho Petra.
So spoznaním Mateja prišla aj myšlienka, že budem mojím autentickým ja pred všetkými a všade. A keď sa to niekomu nepáči, jeho problém. Babka z maminej strany je pre mňa ako druhá mama. Keď musela chodiť moja mama do práce a ja som ešte nechodil do škôlky, starala sa o mňa aj s – dnes už nebohým – dedkom. Nevolám ju babka, ale Daďa. Obával som sa, aká bude jej reakcia. Absolútne som sa nemusel.
Keď som jej povedal, že mám frajera, od dojatia sa rozplakala, že som si našiel niekoho, kto ma robí šťastným. Daďa a dedo boli pre mňa definícia dokonalého vzťahu. V dobrom aj v zlom. Keď som babke opisoval Mateja, tak poznamenala: „Niko, našiel si si svojho Milanka.“ (Milanko bol môj dedo.)
Ohľadom tejto témy prišiel na rad aj Martin. Babka sa ma to náhodne spýtala v deň bratislavského pride-u. Ako som zistil, stalkuje ma na sociálnych sieťach. Jej reakcia bola typická pre Martin: „Tá orientácia je okej, len prosím ťa, nevytŕčaj z davu a neprejavuj sa veľmi.“ Odpovedal som jej na to: „Babka a o čom je život? Aby sme sa pretvarovali?“ Na to mi už neodpovedala.
Pred mesiacom mi náhodne zavolal jej syn, dvojča môjho otca, že je v Bratislave a či sa nestretneme. Nevideli sme sa minimálne dva roky. Súhlasil som. Prišla aj otázka, či mám frajerku. Zostalo ticho a následne pridal lomku: frajera? Bez zaváhania som povedal, že áno. Opäť nastalo ticho, ale prehlušil som ho tým, že som začal rozprávať o Matejovi. Už nereagoval nijako. Asi to akceptoval.
A aj keby nie, nezáleží mi na tom. Je to môj život. Či o tomto všetkom vie môj vlastný otec? Neviem. Nie sme v kontakte skoro štyri roky. Stal sa pre mňa rovnako vzdialeným a nezaujímavým ako sám Martin. Takisto ako k tomu mestu, ani k nemu už nič necítim. Stali sa oba iba synonymom toho, čo v živote nechcem. Čím sa nechcem stať a aké hodnoty nechcem zastávať. Dal som zbohom Martinu a povedal som: Zdravím, Bratislava!
