Autor: Adam Engler / Ilustrácia: Roque Glass
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2025.
Keď dnes niekto povie „nulté roky“, väčšina si predstaví prvé smartfóny, farebné tričká Fishbone, drôtové slúchadlá od MP3 prehrávača, alebo stiahnuté albumy na drahých napálených cédečkách. Pre mňa sú to však roky hluku aj mlčania. Roky, v ktorých sa moje vnútro lámalo na ostrých hranách malomesta, internátneho režimu, skrytých túžob, úzkostí a hudby, ktorá ma držala pri živote.
A niekde v pozadí toho všetkého znela pesnička, ktorá sa mi navždy spája s prelomovým obdobím: „They say, they don’t trust / You, me, we, us…“ Tatu boli pre mňa už v roku 2002 viac než popová senzácia. Boli soundtrackom prvého pochopenia, že so mnou je niečo inak a že to nie je chyba, ale volanie po pravde, ktorú si raz budem musieť obhájiť aj pred sebou a svetom. Neskôr sa ten paradox ešte prehĺbil. Hudba, ktorá bola kedysi mojím queer únikom, pochádzala z krajiny, ktorá o dvadsať rokov neskôr rozpútala vojnu a teror. A bezostyšne vymazala queer ľudí z akéhokoľvek priestoru. To, čo bolo symbolom môjho queer prebúdzania, je dnes v tieni ruskej agresie na Ukrajine absurdne dvojznačné. Aj to je však súčasť dospievania: pochopiť, že symboly nie sú čisté, že aj veci, ktoré nás formovali, môžu v sebe niesť protiklady.
Brezno bolo celý môj vesmír. Mesto, kde sa všetko dialo pomaly, až kým sa to nezastavilo úplne. Mesto sezónnych depresií, nádychov aj útekov. Mal som tam priateľov z rôznych ostrovov spoločnosti – metalistov, introvertov, extrovertov, tých, ktorí sa vedeli zasmiať, aj tých, ktorí rozumeli tichu. Aj ja som mal svoje „ostrovy“: cintorín, okolie Hrona, Bomburu. Miesta, kde sa dalo prežiť bez toho, aby človek musel neustále brániť svoj spôsob existencie. Keď som sa v deviatej triede vyoutoval pred deviatou A, nebol to heroický čin, ale skôr osobné zemetrasenie. Nie dramatické, nie filmové – skôr také tiché, čo presunie nábytok v dome, ktorý už aj tak praská. Spolužiaci ma prijali, no s výhradami. S tým starým pravidlom: „Kým to nevidno, je to v poriadku.“ A hoci sa veci menia, tento princíp prežíva v mnohých regiónoch dodnes. Žiť v ostrakizovanom prostredí nie je o tom, že ti niekto vynadá. Je to každodenný tréning neviditeľnosti. Neustále nastavený tichý režim. V takom prostredí queer človek prežíva – rozhodne nežije.
Keď ma prijali na strednú umeleckú školu v Ružomberku na fotografiu, bol to môj prvý útek – nielen od rodiny, ale aj od systému. Internát ma však privítal tvrdšie, než som čakal: chlapčenské poschodie, minimum vychádzok, maximálna kontrola. Nevyoutovaní chalani, ktorí si agresiou dokazovali vlastnú krehkosť. Skrinky, ktoré sa kontrolovali aj trikrát do týždňa. Učiteľky, ktoré sa tvárili, že všetko sledujú „pre naše dobro“, hoci to bolo čisté disciplinovanie. Podujatia ako Jesenná krása boli len čerešničkou – názov poetický, realita umelá. Jeseň sa už dávno skončila a krásy tam veľa nebolo.
Napriek tomu mala škola bohémsku dušu – aj keď často len v estetike. Farebné ateliéry, vôňa farieb, ranné cigarety pred nultou hodinou o 7:10, nekonečné príbehy pri radiátore v chodbe. Prvé situationships na Pokeci. Prvé opité noci. Prvé pochopenie, že niekde tam vonku existujú ľudia ako ja – len o tom zatiaľ neviem. Ružomberok mal v sebe zvláštny kontrast: metalovú subkultúru zrejme ako reakciu na katolícku univerzitu; Korzo – podnik, kde sa stretávali všetci, ktorí nechceli patriť nikomu, ale potrebovali patriť niekam; a internát, kde sme museli byť o ôsmej na izbe a pozerať sa na plagáty koncertov, na ktoré by nás aj tak nepustili, respektíve na ktoré ani neboli peniaze. Každý piatok som išiel domov cez Čertovicu – ako by som prechádzal portálom späť do sveta, ktorý sa zastavil niekde v biednom roku 1998.
Brezno malo aj jednu bizarnú výhodu – psytrance scénu. Farebné plachty, UV dekorácie, ľudia, ktorí pôsobili slobodne… a predsa boli väčšinou homofóbni, plní predsudkov a neviditeľných pravidiel. „Nevyrušuj väčšinu“ tam platilo rovnako ako vo všetkých priestoroch, kde sa človek narodil v tele, ktoré bolo podľa spoločenských očakávaní nesprávne. Napriek tomu ma elektronická hudba zasiahla hlboko. V tme sa identita mohla na pár hodín rozpustiť. V hluku sa dal prežiť pocit, že som niekto úplne iný – alebo naopak konečne sám sebou. A potom autobus späť do Ružomberka. V nedeľu zas metalisti. Dvoma mestami som si vybudoval dve identity – ani jedna však nebola úplná.
Po maturite ma návrat do Brezna zrazil ako airbag. Finančná kríza, nulové možnosti, minimum sebavedomia. Dva roky v medzipriestore, kde sa nič nehýbalo a ja som nevedel, čo chcem ani prečo. Napokon som sa vrátil do Ružomberka – tentoraz na pedagogické minimum. A až tam sa začalo moje skutočné znovuzrodenie.
Keď som objavil Záhradu CNK, ešte nebola tým, čím je dnes. Bola to vízia, betón, dosky, energia, ľudia, ktorí verili v kultúru ešte skôr, než bola postavená. A ja som tam stretol človeka, s ktorým som sa mohol naučiť dýchať. Moje prvé skutočné „my“. Pri ňom som sa prvýkrát nemusel báť následkov. Nemusel som maskovať hlas, držanie tela, spôsob existencie. V tých priestoroch, ktoré ešte len vznikali, som pochopil, že celé roky predtým som žil v toxickom prostredí a nazýval to realitou/domovom. Že som žil nie život, ale režim prežitia. Mal som dvadsaťjeden rokov. A vlastne som sa narodil prvýkrát.
Keď som začal dýchať slobodne, prišla aj potreba niečo meniť. Vedieť, že niekde v Brezne sedí ďalší queer človek, ktorý sa bojí otvoriť ústa – to ma hnalo dopredu. V Bystrici vznikali projekty, komunity, nové myšlienky. Niečo ako revolúcia vo fáze príprav – a práve vtedy ide všetko najlepšie. Priestorov pre queer ľudí bolo smiešne málo: Azet, Shanghaj Vrútky, jeden klub v BB, ktorý skončil vždy rovnako. Ale aj z tých zvyškov sme si vedeli poskladať svet, ktorý nás držal pri živote.
Nulté roky neboli jednoduché. Neboli romantické. Neboli ani hrdinské. Napriek tomu boli základom všetkého, čo prišlo neskôr. Dlžím im húževnatosť, hnev, odvahu byť viditeľný. A pritom je zvláštne, ako sa symboly menia. Vtedy boli Tatu pre mňa zábleskom queer slobody. Dnes sú pre mňa paradoxom – falošnou queer ikonou. Aj to je však súčasť dospievania – pochopiť, že symboly sú komplexné, protirečivé, že sloboda nie je samozrejmá ani nemenná.
Po pedagogickom minime som na rok odišiel do Prahy, kde som sa snažil pochopiť, aký je život vo väčšom meste – v priestore, kde queer existencia nie je permanentným ohrozením, ale povedzme pod menším tlakom ako na Slovensku, stále však nie úplne prirodzenou súčasťou spoločnosti. Po roku som sa však vrátil späť na Slovensko a nastúpil na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, kde som začal študovať sochárstvo, intermédiá a fotografiu. Zistil som, že moje skúsenosti z nultých rokov, všetky tie úteky – návraty, hluky, ticha, prepínania identít a hľadania bezpečných miest, sa prirodzene preliali do toho, čo dnes robím ako výtvarník. Stali sa palivom angažovaného umenia, ktoré nielen zobrazuje, ale zasahuje, pomenúva a otvára priestor tým, ktorí ho desaťročia nemali.
Dnes spoluorganizujem Pride v Banskej Bystrici v Záhrade CNK – v priestore, kde som kedysi po prvý raz slobodne dýchal a ktorý sa stal domovom pre komunitu, ktorá si domov dlho musela vytvárať sama. V projektoch ako Family Pack som sa venoval znevýhodneným LGBTIQ+ rodinám, ich každodennosti, neviditeľnosti a neustálemu prežívaniu medzi legislatívnym vákuom a spoločenskými predsudkami. V najnovšej sérii fotografických obrazov – From Babylon to OnlyFans – experimentujem s kyanotypiou a telesnosťou ako komoditou; s ekonomikou túžby v queer komunite, kde sa intímne stáva verejným, digitálne sa stretáva s archaickým a každé telo nesie svoj príbeh – aj hodnotu, ktorú mu prisúdila spoločnosť, trauma, algoritmus alebo túžba.
Moja práca vznikla z citlivosti, ktorú som si kedysi musel skrývať, a z queer skúsenosti, ktorú som sa učil najprv potláčať a až neskôr prijímať. Ak mali nulté roky tichú queer revolúciu, potom všetko, čo robím dnes, je jej pokračovaním – hlasnejším, sebavedomejším, a najmä verejným. A ak sa v nej občas ozve refrén Tatu, nech je to už nie ako naivný únik, ale ako pripomienka, že naše príbehy môžu rásť, meniť sa a stať sa niečím, čo v najlepšom prípade chráni ďalších.
Napriek všetkému, vždy keď zaznejú prvé tóny, niečo sentimentálne vo mne sa vráti späť do tej malej internátnej izby v roku 2005, kde potichu v slúchadlách diskmenu z napáleného cédečka znie:
„They say / They don’t trust / You, me, we, us / So we’ll fall if we must / ‘Cause it’s you, me / And it’s all about, it’s all about us.“
A dnes už viem, že to bolo – a stále je – o nás. O všetkých, ktorí odmietli mlčať. O všetkých, ktorí sa naučili žiť pravdu bez strachu. O všetkých, ktorí vedia, že sloboda nie je dar, ale každodenné vedomé a odvážne rozhodnutie.
