Autorka: Slávka Holubjaková / FOTO: Kinema.sk
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2025.
Počiatky histórie slovenských kvír filmov by sme nemuseli hľadať v dávnej minulosti. Predsa len sa osudy kvír ľudí začali dostávať do filmových snímok na Slovensku až začiatkom dvadsiateho prvého storočia, a to tiež v značne jednoduchej dejovej línii, ktorá si ako hlavné motívy vyberala coming out či prežívanie bielych gej mužov. Môžeme spomenúť úspešné krátke filmy z rokov 2004 a 2005, ako Pink panter, Supper man, v ktorom hrajú známe osobnosti ako Robo Roth a Zdena Studenková, alebo lyrickejší film Deň z rúk režiséra Jozefa Vlka. Všetky spomenuté snímky boli prezentované na českom filmovom festivale Mezipatra, ktoré je, dá sa povedať, predchodcom nášho o trošku mladšieho Filmového festivalu inakosti. Kvír filmy sa k nám dostávali prevažne zo zahraničia a priestor pre vlastnú tvorbu bol značne oklieštený.
V posledných rokoch však slovenská kvír produkcia akoby trochu zborila tieto pomyselné hradby. S kvír postavami, vo vedľajšej alebo dokonca hlavnej úlohe, sa stretávame čoraz častejšie. Nie sú vytvárané len pre pobavenie publika, no dostávajú aj svoj vlastný autentický hlas a príbeh, s ktorým sa môže stotožniť menšinové diváctvo. Na filmovej fakulte vzniká väčší počet krátkych filmov, máme tu Filmový festival inakosti, ktorý prezentuje rovnako dlhometrážne aj krátke slovenské kvír filmy, a kvír postava sa už objavuje aj v mainstreamových slovenských filmoch, hoci často problematicky.
Vývoj slovenských kvír filmov perfektne mapuje aj jediný slovenský LGBTI+ filmový festival, a to Filmový festival inakosti. Pôsobí od roku 2007 v Bratislave a tento rok nás v Kine Lumière čaká už 19. ročník premietania kvír filmov. Dramaturg festivalu David Benedek spomína na svoje začiatky pri organizovaní festivalu takto: „Moja prvá skúsenosť s FFi bola, že som v roku 2017 na ňom premietal svoje dva krátke filmy. Keď som dva roky nato bol už súčasťou tímu a zostavoval som sekcie krátkych filmov, podarilo sa mi zostaviť celú sekciu slovenských kraťasov. Najlepšie to vyzeralo pred dvoma rokmi, keď sme premietali tri slovenské filmy, a to Slúžka, Šťastný človek a Úsvit. V tomto roku sme taktiež prvýkrát predstavili sekciu krátkych filmov Slovenské premiéry, kde sme premietali osem nových slovenských kraťasov. Slovenské premiéry sa nám podarilo zorganizovať aj minulý rok a diváctvo čaká aj v tomto ročníku.“ FFi sa okrem toho zameriava aj na zahraničné kvír filmy. „Tie k nám prichádzajú v húfoch,“ hovorí David. Bežne vyberajú spomedzi 150 celovečerných filmov a okolo 500 krátkych filmov, zatiaľ čo zo slovenskej tvorby majú na výber len jeden či dva celovečerné filmy a päť až osem krátkych. Publikum však slovenské filmy lákajú a domáca tvorba je na festivale naozaj úspešná. „Na FFi je každý rok obrovský záujem o slovenskú tvorbu. Naše Slovenské premiéry sú vždy premietané v najväčšej kinosále v Kine Lumière a toto premietanie je vždy vypredané. Diváctvo zaujíma domáca tvorba, pretože ju bežne nevidia v slovenských kinách. Takto ju môžu zažiť aspoň raz za rok na našom festivale.“ Napriek tomu, že sa na Slovensku občas objavuje otázka, či sa kvír témy týkajú aj našej spoločnosti, diváctvo a široká verejnosť potvrdzujú, že LGBTI+ ľudia patria a sú aktívnou súčasťou Slovenska a našej kultúry a chceme ich vidieť, poznať a skúsiť pochopiť. „Filmy sú veľmi mocné médium, ktoré dokáže formovať spoločnosť. Ak budú v slovenských filmoch zobrazené kvír postavy v realistickom a pozitívnom svetle, môže to pomôcť niekomu utvoriť si názor na to, ako veci fungujú aj v realite. Pre kvír diváctvo je zase veľmi dôležitá reprezentácia na filmovom plátne. Mnohí z nás v čase objavovania svojej inakosti utekáme za odpoveďami do filmov alebo seriálov. Preto si myslím, že je dôležité, aby vznikalo viac a viac slovenských kvír filmov. Potrebujeme v nich nájsť pochopenie a útechu.“ Pri väčšom množstve filmov sa, samozrejme, môže stať, že naratív začne upadať do klišé alebo stereotypných obrazov, ktoré kvír ľuďom a zobrazeniu ich životov môže uškodiť. David však hovorí, že závisí od optiky, ktorou sa film na tému pozerá: „Záleží od toho, či je film tvorený heterosexuálnym alebo kvír režisérstvom. Kvír tvorcovia sa dokážu vo svojich filmoch venovať téme inakosti veľmi autenticky a v mnohých prípadoch aj originálne. Na Slovensku vzniká veľmi talentovaná nová vlna mladého režisérstva, ktorá sa nebojí zobrazovať komplexné príbehy svojej existencie prostredníctvom kamery. Mám pocit, že mladé slovenské režisérstvo sa nebojí kvír tém a postáv, pretože sú súčasťou ich každodenných životov, a preto ich prenášajú aj do svojej filmovej tvorby. Žiaľ, heterosexuálne režisérstvo niekedy využíva LGBTI+ témy iba ako niečo na ozvláštnenie filmu alebo ako niečo, čo má šokovať.“ V závere nezabudol spomenúť, na čo sa môžeme na Filmovom festivale inakosti tešiť tento rok: „Veľmi sa tešíme, že tento rok budeme na festivale premietať nový slovenský film Nepela od režiséra Gregora Valentoviča. Ide o prvý slovenský celovečerný film s hlavnou postavou gay muža od filmu Anjeli od Róberta Švedu z roku 2012. Diváctvo sa môže taktiež tešiť na viac ako šesť slovenských kraťasov v sekcii Slovenské premiéry.“
Všetko nasvedčuje tomu, že by sme sa už onedlho mohli stretnúť so slovenskými kvír filmami aj v mainstreamových kinách a v rôznych televíznych programoch. Nejedna pozorná občianka či občan Slovenska sa však v tomto momente len trpko pousmeje. Napriek tomu, že sme svedkami stále väčšieho tlaku a odvahy mladého umeleckého občianstva, ktoré kvír tematiky zaraďuje do svojich diel rovnako často a bežne, ako sa s nimi otvorene stretáva aj v každodennom živote, vytvorila sa nám tu väčšia, na pohľad takmer nepreniknuteľná prekážka. Financovanie, ktoré je neomylne kľúčové pri snahe širšieho povedomia medzi nemenšinovú spoločnosť, je v súčasnosti v rukách ľudí, ktorým sa kvír a LGBTI+ témy zdajú ideologické či dokonca politické. Ich podpora je teda napriek profesionalite a vysokému štandardu žiadostí často zamietnutá s vágnymi a neraz žiadnymi odôvodneniami. Spomeňme si iba na tohtoročné marcové rokovanie Rady Audiovizuálneho fondu, ktorému sa už venovalo mnoho článkov a pozornosti najmä pre vyňatie žiadostí festivalov s dlhoročnou históriou, kvalitou a nepochybným kultúrnym obohatením Slovenska, medzi nimi Filmový festival inakosti, Jeden svet, SCANDI, Be2Can či detský filmový festival CINEDU. Konanie rady, zdá sa, nemá jasné logické odôvodnenie a nebolo by irelevantné [2] označiť ho za diskriminujúce. Okrem toho sa rada tento rok vyhla aj prideleniu tvorivých štipendií a zo štyridsiatich piatich žiadostí zamietla všetky, a to pre zablokovanie hlasovania nominantmi a nominantkami ministerky kultúry. Audiovizuálna budúcnosť na Slovensku je vďaka takýmto zásahom čoraz otáznejšia.
Na súčasnú situáciu kvír filmov sme sa pýtali aj Jakuba Speváka, programového riaditeľa filmového festivalu Fest Anča, ktorý okrem iného momentálne pôsobí ako doktorand na filmovej fakulte VŠMU. „Neviem, či môžem hovoriť o náraste, skôr mám pocit, že počet slovenských kvír filmov sa za posledné roky stabilizoval na určitom počte filmov za rok. (…) Napriek tomu viem aj o ,lastovičkách‘, ktoré by mohli do budúcna túto situáciu zmeniť a priniesť príbehy, v ktorých bude Slovensko vystupovať ako majoritný producent, z čoho sa úprimne teším.“ Oproti filmom zo začiatkov 21. storočia pozorujeme, že sa kvír filmy už nezameriavajú výlučne na gay mužov, do popredia sa dostávajú aj ostatné osoby, ktoré sú tiež súčasťou LGBTI+ menšiny. „Mám pocit, že kvír postavy sa čoraz častejšie dostávajú do ústredia príbehu a sú vykreslené plastickejšie. Objavuje sa aj širšie zastúpenie rôznych identít – pribúdajú ,písmenká‘, no stále to nie je celkom dostačujúce. Vznikajú však aj experimentálne formy so zaujímavým poetickým jazykom, tanečné filmy či dokumenty. Najmä v krátkometrážnych formátoch badať žánrové oživenie a odvahu hľadať nové perspektívy. Rezonujú témy ako spracovanie traumy z teroristického útoku na Zámockej, ale aj filmy s drag queens či intersex ľuďmi.“ V roku 2023 vyšli slovensko-český film Šťastný človek, zobrazujúci život transrodového muža, a slovenský film Tretí koniec palice, v ktorom sa stretávame s inakosťou v rómskej komunite. Jakub však dodáva: „Mám pocit, že sa v našej tvorbe stále sústreďujeme najmä na príbehy coming outu, sociálne drámy a na samotnú identitu postáv – nie však na vrstevnatosť ich prežívania. Akoby sme sa snažili vysvetliť svoju existenciu, ospravedlniť, že sme. Ale my predsa nikomu nič nedlhujeme. Nemusíme byť opatrní, vysvetľujúci ani doslovní. Prial by som nám viac odvahy rebelovať a menej snahy byť tí poslušní. Všímam si aj to, že mnohé filmy sa sústreďujú najmä na traumu – čo je, samozrejme, dôležitá téma – no chcel by som vidieť viac filmov, ktorých ústrednou témou je napríklad queer joy.“ V zahraničí, najmä v západnom svete, sa kvír tematika stala súčasťou filmových snímok omnoho skôr. Počiatky siahajú až do začiatkov 20. storočia, dokonca i medzi nemými filmami nájdeme fragmenty, ktoré sa viac či menej šikovne snažia uchopiť komplexnosť ľudskej sexuality. Niet teda divu, že v súčasnosti sú LGBTI+ motívy v zahraničí (najmä na západe) častejšie a vykreslenejšie. „Myslím si, že naše vlastné reálie ponúkajú množstvo zaujímavých podnetov, ktorými by sme sa mali v prvom rade inšpirovať. Zároveň verím, že od zahraničných autorstiev sa môžeme inšpirovať chápaním kvír nielen ako reprezentácie životov konkrétnych ľudí, ale aj ako politického postoja – narúšania heteronormatívnych štruktúr, patriarchátu, systémovému útlaku a binárneho myslenia. Bolo by super, keby boli naše filmy viac divné,“ tvrdí Jakub.
Slovenské kvír filmy ponúkajú autentický pohľad na inakosť naprieč našou kultúrou a územím. Zobrazujú rozmanitosť rôznych osôb a ich príbehov, ktoré sú v niečom odlišné, ale zároveň máme možnosť sa s nimi vo veľa veciach stotožniť. Viacerí sa zhodneme, že si rozhodne zaslúžia byť prezentované aj inde ako len na filmových festivaloch alebo undergroundových premietaniach. Ich motívy sú komplexné a pýtajú sa veľa otázok, na ktoré nie vždy nájdeme odpovede. To by však nemalo byť zámienkou na ich obmedzovaní či neochoty hľadať ďalej a pýtať sa viac.
