Autorka: Dominika Chrastová / FOTO: Archív Barbory Lungovej
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2022.
Barbora Lungová je česká vizuálna umelkyňa, ktorú sme v júli mohli bližšie spoznať vďaka jej sólovej bratislavskej výstave (Im)Perfectly Queer. Obrazy v Pistoriho paláci odzrkadľovali pätnásť rokov jej práce a tiež premeny v súkromnom živote. Nevenuje sa však len maľbe, aktuálne pripravuje verejne prístupnú Dúhovú záhradu, v ktorej raz uvidíme rastliny s názvami ako „Iris Gay Parasol“.
Pochádzate z Česka a už pätnásť rokov vyučujete na fakulte výtvarných umení (FaVU) v Brne. Doktorandský titul ste sa však rozhodli získať v Bratislave. Čo vás sem pritiahlo?
Bola to Klaudia Kosziba, vedúca ateliéru na VŠVU, ktorú považujem za veľmi zaujímavú umelkyňu, skvelú maliarku. Teraz mám za sebou tri roky doktorandského štúdia v externej forme. Za ten čas som zistila, že je aj veľmi otvorená a dobre si rozumieme.
Takisto som chcela spoznať ďalšie umelecké svety. Na Slovensku momentálne vzniká veľa zaujímavých malých galérií a vaša maliarska scéna je mi bližšia než česká. V neposlednom rade zavážila aj vzdialenosť, Bratislava je z Brna bližšie ako Praha.
Keď porovnáte Brno s Bratislavou, aké rozdiely pociťujete v súvislosti s queer komunitou?
Možno mám trošku hendikep, že sa pohybujem v bublinách. Konkrétne na Slovensku iba v akademickej. Takže to, čo sa deje v queer komunite, mám skôr sprostredkované z rozhovorov s aktivistami alebo s politickými komentátormi. Na vlastnej koži som tu ale nepocítila žiadne negatívne skúsenosti.
Na fakulte výtvarných umení, kde vyučujem, máme pár queer študujúcich z vašej krajiny. Pôsobia na mňa dojmom, že sa asi radšej pohybujú práve v Brne. Zrejme sa tu cítia bezpečnejšie.
Čím sa vyznačuje študentská tvorba tejto queer generácie?
V bratislavskej nemám až taký skvelý prehľad. Na FaVU som teraz viedla dve bakalárky, ktorých ústrednou témou bola queerness, no boli viac previazané s environmentálnym aspektom. Tomu sa venuje pomerne dosť queer umelcov a umelkýň mladšej generácie v českom kultúrnom kontexte.
Tiež vnímam aspekt sociálno-ekonomickej emancipácie v zmysle ekonomického prerodu fungovania celej spoločnosti. Teda ide o kritiku kapitalizmu a niektorých neoliberálnych paradigiem, ktoré sú spájané s každodennou aplikáciou patriarchálnych noriem. Takže aj to riešia queer umelci a umelkyne novej generácie častejšie.
Všeobecne by som povedala, že ich príbehy nie sú len osobné, ale možno viac o tom, ako funguje spoločnosť. No neviem, či môžem takto generalizovať.
Vo vašich maľbách sa už vystriedali prvky z histórie či architektúry a teraz sa venujete kvetom. Je niečo, čo zjednocuje vašu tvorbu?
Vždy som o nej tvrdila, že je feministická. Cieľom mojich obrazov je nejakým spôsobom dekonštruovať rodové a sociálne roly v spoločnosti. Pôvodne som to robila ešte zo svojho heteronormatívneho uhla pohľadu. Neskôr prišli premeny v mojom osobnom živote, keď som svoju pozornosť začala presúvať z dekonštrukcií normatívnej maskulinity do zobrazovania napätia napríklad v queer vzťahoch.
Takže do veľkej miery sú moje obrazy biografické. No zároveň ma veľmi ovplyvňuje, čo čítam v danom období alebo čo mám prečítané z minulosti. Vďaka doktorátu som sa vrátila k feministickým textom, ktoré som nevidela už zhruba dvadsať rokov. Nefunguje to však programovo, teda v štýle, že teraz som prečítala túto autorku, tak potrebujem na jej tézu namaľovať obrazy.
Existuje dielo, ktoré zaznamenáva váš prerod z heteronormatívnej autorky na queer feministku?
Áno, určite. Jeden z obrazov v Pistoriho paláci to znázorňoval úplne explicitne. Ide o obraz, na ktorom je húsenica vidlochvosta feniklového, pričom má tvár dámy v rokoch. Nejde o autoportrét v tom duchu, že by som stála pred zrkadlom. Je to skôr len metaforické zobrazenie osoby v strednom veku prežívajúcej ten prerod.
Vedľa húsenice stojí, takisto metaforicky, herečka Joan Crawford ako figúra dominantnej „butch“ ženy, ktorá dohliada na húsenicu a jej premenu z nedokonalej formy do nádherného motýľa.
Na druhej strane k ženskej nahote pristupujem veľmi opatrne. Takmer s ňou dokonca nepracujem, len decentne. Ako umelkyňa nechcem narábať s konceptom, že by som bola voči inej žene nejaká voyeurka. Čo je taký paradox, lebo voči mužským subjektom to naopak robím až nad rámec.
Študovali ste filmovú vedu, čo sa napríklad odráža aj na takomto využívaní filmových postáv. V akom zmysle vás inšpirujú?
Nepočítam s tým, že väčšina súčasného diváctva dokáže rozoznať konkrétne postavy zo starších filmov. Skôr pracujem s povedomím o určitých kultúrnych symboloch. Teda nie je pre mňa úplne dôležité, aby si človek povedal: „Aha, to je odkaz na Hitchcockov film.“ Viac sa venujem estetike a vágnej stereotypizácii situácií a postáv, ktorá vyplýva z patriarchálneho usporiadania.
Čiže ustálené naratívy a typické roly sú pre mňa prvotným východiskovým bodom. Následne ma baví dávať postavy do súvislostí, ktoré nie sú príliš očakávané či obvyklé. Takisto používam iróniu, keďže prostredníctvom nej sa stereotypy odkrývajú najlepšie.
Dôležitá je pre mňa aj otvorenosť možností, ako môžu diváci a diváčky čítať jeden obraz. Všetci si tam nájdu svoj príbeh, pričom, áno, môžu trebárs vychádzať aj z naratívnych stereotypov. A samozrejme z osobných skúseností, ktoré sa do ich čítania premietajú.
Často používate v obrazoch aj nahotu. Aký je jej význam?
Mužské akty som začala znázorňovať už dávnejšie. Vtedy som sa snažila poukázať na stereotypné modely zobrazovania žien ako pornohviezd, ktoré slúžili ako častá výplň takmer akéhokoľvek heteronormatívneho filmového naratívu, reklamy, čohokoľvek. Takisto som týmito aktmi dávala do popredia vizuálnu rozkoš a robila som si na ňu nárok ako ženská autorka, ktorá chce mať tú istú rozkoš z pohľadu na muža, ako majú muži z pohľadu na ženy.
Na druhej strane k ženskej nahote pristupujem veľmi opatrne. Takmer s ňou dokonca nepracujem, len decentne. Ako umelkyňa nechcem narábať s konceptom, že by som bola voči inej žene nejaká voyeurka. Čo je taký paradox, lebo voči mužským subjektom to naopak robím až nad rámec.
Keď som začala uvažovať o queer perspektíve zobrazovania iných žien, intuitívne som vycítila, že to nie je správne. Možno to nerobím aj preto, lebo by som zobrazovala iba jednu konkrétnu osobu z reálneho života. Až nedávno pri pohľade na retrospektívu od Marlene Dumas v Benátkach som si uvedomila, že aj ženské voyeurstvo sa dá spracovať citlivo, no veľmi záleží na kontexte vyplývajúcom z ďalších vystavených obrazov či znalostí o autorkiných postojoch.
Prejdime k výstave (Im)Perfectly Queer. Ako sa vám naskytla príležitosť na sólovú výstavu v Bratislave, ktorá sa zaradila aj do sprievodných dúhových podujatí?
Práve Klaudia Kosziba mi povedala o možnosti vystavovať v Pistoriho paláci. Začala som si ju teda vybavovať, a keď mi povedali, že zostáva voľný už len júl, oslovila som Dúhový Pride.
Považujem za dôležité, keď sa nejaká inštitúcia, v tomto prípade Pistoriho palác ako staromestské kultúrne centrum vzdelávania a osvety, pripojí a prihlási k záležitosti, akou je volanie po zrovnoprávnení queer osôb. Pokiaľ viem, dúhovú vlajku u vás vyvesili napríklad aj VŠVU či Galéria mesta Bratislava. Je to veľmi dôležitý signál voči tendenciám v spoločnosti, ktoré sa skôr usilujú oklieštiť naše práva a vedú naozaj jedovatý antigenderový diskurz.
Čo mal evokovať názov výstavy?
Inšpirovala ma monografia od Alexandra J. Dotyho, ktorá sa volá Making Things Perfectly Queer. Doty v nej analyzuje, ako sa mainstreamové heteronormatívne filmy z povojnového obdobia dajú čítať z queer uhla, respektíve ako si historické queer komunity vykladali niektoré snímky z tých čias.
Čiže išlo o slovnú hru. (Im)perfectly je tam preto, lebo neviem, či som „dosť“ a „dobre“ queer. Lepšie to zatiaľ nedokážem vysvetliť.
V ktorých rokoch vznikali obrazy vybraté do Pistoriho paláca?
Výstava odzrkadľovala asi pätnásť rokov mojej práce, pričom najnovšie obrazy mali prevahu. Zároveň zaznamenávala akýsi časový progres. Záležalo mi na tom, aby som vytvorila nejaký naratív, vývojovú linku, ktorá sa bude tiahnuť miestnosťami.
Tretiu miestnosť som pracovne prezývala krypta, pretože tam boli portréty môjho už nežijúceho bývalého partnera. Mám ich približne dvadsať. Vystavila som tam niečo od roku 2007 až po obraz, ktorý som dokončila až teraz, no bol rozpracovaný ešte za jeho života. Všetky diela sa v podstate dotýkali smrteľnosti a bilancovali prechod zo staroby do ničoty.
Potom to postupuje, v strednej miestnosti som mala asi desať rokov starý cyklus Four Balls. Na šiestich obrazoch som znázornila mužov, respektíve mužské páry v silnom erotickom očakávaní. Vtedy to nazeranie do niečej queer skúsenosti pôsobilo, že je viac-menej zvonku, no nebolo také úplne, pretože som sa do svojich postáv vciťovala, ako keby som bola v koži muža.
A nakoniec prvá miestnosť. Označila by som ju ako najbiografickejšiu a najmenej ironickú, respektíve najvážnejšiu. Tento priestor odrážal nedávnu skúsenosť, obrazy pochádzali z posledných štyroch rokov. Na nich už hovorím o queer skúsenosti ako o niečom osobnom a intenzívne žitom. Mieša sa na nich veľká melanchólia s určitým sebaironizovaním. Keď je smútku a ťažoby príliš, ľudia využívajú rôzne copingové stratégie. Ja sa nechcem brať úplne vážne, takže pracujem so zľahčovaním autorskej subjektivity alebo aj osobného prežívania.
Využili ste maľbu ako copingový mechanizmus po smrti partnera?
Asi áno. Vymenila som si pár e-mailov so svojou mentorkou, maliarkou, ktorá je o generáciu staršia a ktorú si veľmi vážim. Ona zastáva modernistické stanovisko, že umenie nie je až tak o osobnom zážitku a neslúži ako arteterapia.
Ja som presvedčená o tom, že množstvo skvelých umeleckých diel, napríklad aj z feministickej tvorby, ale nielen tej, vzniklo ako copingový mechanizmus. Príkladov z literatúry by sme mohli vymenovať desiatky.
Čo sa týka queer umenia, pozrime sa na osemdesiate roky. Vtedy bola celá generácia najmä amerických umelcov a umelkýň zdevastovaná epidémiou AIDS. A vznikali nielen osobné výpovede, ale výpovede komunity ako celku – o obrovskej bolesti, keď vám odchádza celá jedna generácia ľudí, v rámci ktorej ste sa navzájom vnímali ako rodina.
O ktorých slovenských a českých umelcoch môžeme tiež hovoriť v súvislosti s nejakými výpoveďami?
Z tých súčasných je určite Robert Gábriš veľmi zásadnou figúrou. Okrem sexuálnej identity sa tiež dosť zaoberá bolesťou alebo systematickým násilím, ktoré spoločnosť uplatňuje z hľadiska inštitucionalizovaného rasizmu alebo aj skrytého, no rovnako sofistikovaného alebo naopak brutálneho.
Ďalej ma vcelku zaujal príbeh Štefana Kostelničáka, čo bol predvojnový slovenský umelec používajúci českú verziu svojho priezviska. Snažil sa hľadať slovenskú národnú identitu a výraz tejto identity v ornamente. Zároveň pôsobil ako aktivista v duchu, použijem dobový termín, homosexuálnej emancipácie. Takže tam môžeme nájsť zaujímavý prierez nacionalizmu a, naopak, emancipačného úsilia.
Čo sa týka Česka, je dôležité, že tu máme vizuálne umelkyne ako Darina Alster, Katařina Olivová, Marie Lukáčová či Tamara Moyzes. Všetky štyri sa už etablovali na scéne a sofistikovaným až dravým spôsobom dostávajú queer „agendu“ do umeleckého mainstreamu.
Z najmladšej generácie by som ako pedagogička na FaVU určite spomenula Natáliu Drevenákovú, Adama Poljaka a Antoniu Bernadovú. Na VŠVU patrí medzi moje spolužiačky Paula Gogola, ktorá okrem iného dlhodobo skúma transrodové naratívy. Z inej oblasti sa oplatí sledovať tvorbu dokumentaristky Kateř Tureček z FaMU.
Viac ako maliarka vás vystihuje označenie vizuálna umelkyňa, pretože sa nevenujete len obrazom. Na čom pracujete teraz?
Na dizertačnom projekte, ktorý sa mal pôvodne sústrediť na queer reprezentáciu v maľbe. No potom som si vymyslela až niekoľkoročný umelecký projekt. Konkrétne ide o Dúhovú záhradu. Kúsok nad mojím rodným Kyjovom v Juhomoravskom kraji som kúpila pole. Pohrávam sa s ikonografiou a názvoslovím rastliny kosatec, ktorú tam postupne vysádzam.
Prečo práve kosatec?
Kosatec je v latinčine Iris, čo bola grécka bohyňa dúhy, preto Iris zároveň symbolizuje dúhu.
To však nie je primárny dôvod.
Keď som sa začala zaujímať o najrôznejšie odrody súčasných záhradných kosatcov, zistila som, že majú veľmi zaujímavé mená, v ktorých sa odráža rad stereotypov – kultúrne, postkoloniálne alebo aj sexistické. Niektoré odrody majú vtipné názvy, napríklad Iris Gay Paree, Iris Gay Hussar, Iris Gay Parasol, Iris Cross Dresser, Iris Drag Race či Iris Rainbow Fairy. Tiež existujú ružové odrody s pomenovaniami ako Iris First Girlfriend, Iris Pussycat Pink, Iris „Zvodná Deva“ a podobne. Sú ich stovky.
A tak som si povedala, že by bolo tiež vtipné zhromaždiť kosatce z týchto a podobných kategórií a názvosloví do tematických záhonov. A umožniť diváctvu, ktoré by tú záhradu navštevovalo, aby si ich mohli istým spôsobom rozkódovať alebo dokonca čítať ako nejaký naratív.
Vytvoril takúto záhradu už niekto pred vami?
V inej podobe ju už urobil Derek Jarman, čo bol na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov veľmi slávny experimentálny britský filmár. Keď dostal AIDS, kúpil si rybársku chatu na okraji Anglicka, tam sa usadil so svojím partnerom a posledných osem rokov života vytváral záhradu, ktorú dnes vlastní charitatívna nadácia Creative Folkestone. Tá z nej a z časti domu urobila Jarmanovo múzeum. Zvyšný priestor slúži na rezidentský program. Povedala by som, že je to až pútnické miesto pre queer umelcov a umelkyne.
Chcem, aby moja záhrada bola rovnako verejne prístupná. Plánujem v nej vytvoriť ikonografiu napríklad s motívom dúhovej vlajky. Nech je čitateľné, že ide o miesto dedikované queerness.
