Autor: Marek Moravčík / Ilustrácia: Lukas Lee
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2025.
Písané vo vlaku zo smeru Bratislava, hl. stanica – Piešťany, meškanie 15 minút.
Do piatich rokov to bola hlavne sranda. S našimi sme žili v paneláku, malá dedinka pri Piešťanoch, škôlka hneď cez cestu a na druhej strane zas les a kopce. S bratmi sme sa delili o izbu, počítač, na ktorom sme hrávali Super Maria, a aj o kamošky z poschodia pod nami. Alenka a Romanka však mali radšej mňa, lebo som nebol poserútko. To znamená, že som nemal žiadne blbé reči, keď si na mne chceli trénovať nanášanie make-upu a podobne. Bol som taká ich živá Barbie. Miloval som to.
Keď ma vyfintili, chodil som sa potom hore chváliť našim, že kukajte, kukajte, aké mám šaty! Nikdy som k tomu nedostal žiadnu blbú poznámku, bavili sme sa na tom všetci. Nespomínam si ani, že by som sa nad tým nejako hlbšie zamýšľal – bola to proste hra, karneval mimo sezóny. Aké decko by sa na to nezmotalo?
Karnevalovanie pokračovalo, aj keď sme sa presťahovali o dedinu ďalej. To som už do škôlky chodil aj s bratrancom, táto nová bola väčšia a mali aj viac hračiek, napríklad skriňu plnú kostýmov. Prezliekali sme sa za princov, princezné aj víly, hrali sme sa, že vieme čarovať a že sme pánmi zámku a tak ďalej. Sek prišiel vetou jednej „pančelky“, ktorá cítila svätú povinnosť povedať šesťročným deckám, aby sa už na princezné ani víly viackrát nehrali. Pretože sa to nepatrí, pretože to nie je správne, pretože chalani majú toto a baby tamto, a keď si chalani dajú tamto a nie toto, tak môže prísť pokarhanie.
Posledné bolo určujúce. Nikto nechcel byť pokarhaný – buď by nás poslala do kúta hanby, alebo dole do pivnice pre neposlušné deti (áno, bol tam kumbálik plný haraburdia, kam sem-tam zatvárali najväčších neposedníkov). Sranda teda skončila, od tohto momentu som si už dával bacha na to, ako vyzerám pred dospelými. Keď sme sa však s bratrancami a sesternicou hrávali doma v izbe, občas sme zo seba ešte spravili čarodejnice alebo elfov, keď sme cez seba prehodili plachty a deky. Tam to nikto nijak extra neprežíval.
Na základke sa meme „Ha, gayyyyy“ objavilo až v piatom ročníku. Nikto sme tak celkom ešte netušili, čo to vlastne znamená, ale účinok to malo vždy stopercentný – dotyčný buď očervenel, alebo vyštartoval do protiútoku. Používali sme to, keď mal chalan na sebe niečo ružové, slipy miesto treniek, alebo mu ešte nerástli chlpy pod pazuchami, či sa stehnom dotýkal spolusediaceho, vtedy sa to až žiadalo zakričať cez pol triedy.
Po čase sa tento výkrik ustálil na skupinku niekoľkých adeptov, ktorí boli najviac podozriví. Patril som k nim, samozrejme, aj ja. Lebo som miloval slovinu, bol jednotkár, račkoval som (toto stále platí), chodil na dramaťák a občas si pri sedení prekladal nohu cez nohu (reálne, toto bol najväčší prešľap, pri akom vás mohli pristihnúť). Problém v tom videli aj dvaja degeši, ktorí neustále prepadali a mali problém s rodičmi. Raz si ma po škole počkali na zastávke pri potoku, sotili ma do jarku a kľakli mi na hruď. Pamätám si kyslý dych a vyhrážku, že mi vypália oči, lebo som teploš. Keď som potom išiel na bus, bol som vyklepaný, až kým som neprišiel domov. Absolútne mi nedochádzalo, čo som práve zažil.
Podobný útok sa zopakoval už len raz, ale skôr než prešiel do niečoho drsnejšieho, zakročili moje kamošky. Oproti ostatným adeptom, ako som nazval spomínanú skupinku chalanov, ktorí boli pre väčšinu podozriví, som mal práve túto jednu výhodu.
Adoptovali si ma dve baby, ktoré boli v spoločenskom rebríčku triedy na najvyššej priečke. Kradli ostatným desiaty a písali disstracky na každého, s kým sa rozhodli viesť v ten deň vojnu – tieto básničky potom cez prestávky prepisovali a roznášali ostatným na lavice. Bolo to na prahu šikany a umenia, ale aj tak ich mali všetci viac-menej radi, hlavne tí, ktorí im to vedeli vracať naspäť a chápali, v čom je pointa. S týmito dvoma za chrbtom si na mňa už nikto len tak netrúfol a robiť zo mňa triedneho geja bolo zrazu veľmi riskantné.
No zatiaľ čo v škole som mal exkluzívnu protekciu, doma som bol na to všetko sám. Bratom, s ktorými som bol ako deciak zadobre a hrávali sme sa vkuse hry, pri ktorých oni dvaja súperili o to, kto bude môj najlepší najobľúbenejší bráško, kompletne švihlo v bedni. Začali vkuse behať za frajerkami a ja som bol už skôr len trapas, s ktorým musia zdieľať izbu. Každým rokom sme toho mali čoraz menej spoločného a išli sme si po svojom.
Takže pálčivé otázky ohľadom mojej práve sa prebúdzajúcej sexuality museli zodpovedať anonymní ujkovia z Pokecu. Daňou za odpovede, navigáciu a kontakt s gej svetom boli, ako inak, nahé fotky. Dosť prúser, keď máte pod pätnásť, všakže – týmto pozdravujem všetkých z Pánskeho klubu (tak sa volala online miestnosť, kde sa angažovali). S jedným som sa aj stretol, prišiel za mnou až z Petržalky, stretko sme si dohodli v opustenom kameňolome, geniálny nápad. Mal červené tričko, ruksak, veľké slnečné okuliare a keď za mnou liezol – sedel som na hore na skale – vyzeral ako pavúk. Každopádne skôr ako k niečomu došlo, zdrhol som na bajku preč. Cestou som si v hlave odrapotal asi sto zdravasov a otčenášov – pre istotu.
Mama sa o tom celom dozvedela z môjho mobilu, prečítala si všetky správy. Z našej konverzácie si toho veľa nepamätám, lebo mozog mi vtedy plával v adrenalínovom koktaile. Jediné, čo som si z toho vzal, bolo, že som chybu niekde v celom tom procese spravil ja. Takže čo nasledovalo potom? Jasné, že som sa zaregistroval na iBoys a pokračoval vo svojom bádaní ďalej, len tentoraz som si dával viac pozor na to, aby mi už mama neliezla do súkromných správ.
Odpovede som totiž nemal ani v škole. Fakt nikde. Ani len hlúpy info letáčik od nejakej organizácie alebo pokec so všímavým učiteľom (ten prišiel až na strednej a dostal som sa vďaka nemu ku kvír skupinovej terapke), jednoducho hocičo, kde by sa písalo o tom, že existuje inakosť. Že to nie je choroba, že ma nečaká len Pánsky klub, že je s vami všetko absolútne okej a nie ste jediný svojho druhu ako mamut Manny z Doby ľadovej.
Samozrejme, internet som používať vedel, len problém bol, že som bol vtedy ešte veľmi silný katolík a naťukať do klávesnice gej alebo LGBT sa v mojej hlave rovnalo spáchaniu smrteľnému hriechu. Vymyslel som si teda takú fintu. Z dejepisu som vedel, že starí Gréci boli celkom zvrhlíci, takže som začal hltať rôzne články o tom, ako fungovala homosexualita v Sparte alebo v Aténach, o milencoch Alexandra Veľkého a tak podobne.
Tak som sa naučil, kto je to erastes, kto pederast, že topovanie chlapov bolo v Rímskej ríši povolené, ale za bottomovanie sa mohlo bičovať. V Aténach by vám za to rovno vzali hlasovacie právo, chalani mohli byť pasívnymi len do dvadsiatich, v opačnom prípade boli považovaní za prostitútov – dnes by sme to nazvali twink death. Popri tom som narazil aj na veľa obrázkov perverznej keramiky, ktorá bola dlho mojím najbližším zážitkom s pornografiou. Jednoducho som nasával všetko nepodstatné, čo určite nepotrebujete vedieť ako tínedžer, ktorý sa hľadá.
Potom prišla krátka éra satanizmu, počas ktorej som sa začal rozchádzať s cirkevnými dogmami, a konečne, respektíve napriek bohu, som sa dostal aj k normálnemu pornu a jeho kategóriám. Veľmi podstatný okamih. Vďaka tomu som mohol konečne prísť za maminou a povedať jej, že som bi – mal som pätnásť rokov. Z jej strany prišli zranené reakcie (pýtala sa, čo spravila zle) a veľa, veľa rokov snaženia sa o vzájomné pochopenie pretínané množstvom hádok. Sranda bola, že mi vtedy povedala, že niečo tušila – toto opakovali aj ďalší z rodiny. Všetci naokolo vždy vedia, že ste iní, len škoda, že to nepovedia aj vám. Ušetrilo by mi to okrem iného aj gigabajty mozgovej pamäti, ktoré som zasvätil antike.
Keď som už vedel, čo som, kto som, musel som sa znova učiť nebyť príliš. Na šaty ma už naučili, že si ich nemôžem obliekať, lebo blablabla, teraz pribudla sexualita, teda ďalšia vec, ktorá patrí do šatníka. Pri mojich kamoškách mi to prišlo absurdné a rovnako tak pri všetkých tých amerických filmoch, kde teploši riešili rovnaké témy ako každý iný. Tiež chceli ľúbiť, tiež sa im v tom nie vždy darilo, tiež ohovárali, tiež sa im nedarilo byť najdokonalejšou verziou seba.
Chvíľu som teda žil medzi dvoma svetmi, ale s tým, že ma vôbec nebavilo myslieť na to, čo kto o mne hovorí po dedine. Ja som si proste pamätal tú slobodu, keď som žil v paneláku a vedel som, aké príjemné je byť tým, kým práve chcem byť. Aj preto som sa po základke ocitol na peróne s plným kufrom a lístkom Piešťany – Bratislava, hl. stanica. Adios, kamoši!
Keď sa na to celé spätne pozerám, necítim už výčitku voči svetu, že to bolo predominantne nahovno a nefér. Bolo. No našiel som si kamošov a hlavne, za chrbtom mi už nestoja len oni, stojím tam už aj ja a som pripravený brániť sa ako naposledy, keď som rodičom a bratom povedal, že im chcem predstaviť frajera. Polhodinu pred tým som stepoval po chodbe a nacvičoval si tú vetu, celý čas som sa pri tom snažil myslieť na tú verziu seba, ktorá v Bratislave dýcha bez zvierania v hrudníku a je odvážna. Keď som potom napochodoval do obývačky, nemal som pätnásť, ale dvadsaťpäť, a bol som najhrdejší chalan v celej dedine.
Ako dospelý sa po dedine prechádzam aj teraz. Keď idem okolo potoka, základky či škôlky, vidím stále toho deciaka, ktorý neustále padal na hubu a rovnako často vstával na nohy a bežal ďalej – preč. Od nich. Toto si na sebe veľmi vážim. Vezmite si, koľko odvahy treba na to, aby ste aj za takýchto podmienok kráčali ďalej k nádeji, že raz nájdete svet, pre ktorý nebudete príliš.
Podobná sila šla aj z Ajly zo Sandžaku, najkonzervatívnejšieho regiónu na juhu Srbska. Stretli sme sa toto leto na hosteli v Novom Sade, ja som bol prvý raz sám na road tripe a ona sa zas učila žiť po svojom bez rodiny. Ajla je lesba z moslimskej ortodoxnej rodiny, ktorá šla do Sadu študovať angličtinu, aby neskôr zdrhla z krajiny. Rodičia ju niekoľkokrát uniesli a zbili, vyhrážali sa jej kamarátom, aby prezradili, kde sa nachádza, a aj tak sedela so mnou pri Dunaji a bola stále odhodlaná dôverovať ľuďom.
„Vždy lepšie, ako byť s našimi, vydať sa za nejakého muža, ktorého mi vyberú, a žiť život, ktorý neznášam,“ povedala mi s pivom v jednej ruke a cigou v ďalšej. „Aj keby som žila tento život, v ich nebi by ma za poslušnosť nečakalo nič extra. Aby si rozumel, muž dostane sto panien a žena šperky, chápeš? Ja im jebem šperky!“
Rýchlik 715 Považan Železničnej spoločnosti Slovensko zo smeru Bratislava – hl. stanica a Púchov príde k nástupišťu jedna, koľaj jedna s meškaním 25 minút.
