Autorka: Ambrosia Bajtek / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2025.
Moje rodné mesto sa volá Párkány, v slovenčine sa za posledných 70 rokov zaužíval názov Štúrovo. Ďalej spomeniem maďarské mesto Esztergom, v slovenskom preklade Ostrihom. Podaktorým obchodom a prevádzkam doma na juhu sa vedome vyhýbam. Nech už to beriem akokoľvek, najbezpečnejšie miesta sú aj napriek Orbánistanu stále v Ostrihome s jeho plejádou možností.
V Párkány je málo miest, kde sa cítim natoľko bezpečne, aby som tu aj osamote pohodlne strávila čas, našťastie aj tu mám ostrovčeky bezpečia. Cukráreň Vénus Cukrászda, kam si organizujem väčšinu stretnutí s blízkymi. Potom je tu nábrežie. Živo si spomínam, ako sme počas strednej sedávali po škole na lavičkách v tieni obrovských, dnes už vyrúbaných topoľov pri hasičskej stanici s Évi a Ele, a tiež na výbuchy smiechu, z ktorých rozbolelo brucho. Strom ostal iba jeden a vedľa neho kontroverzná Štúrova socha.
Všeobecne uprednostňujem breh Dunaja aj s jeho skrytými miestami, ktoré poznajú iba domáci, a moja tutovka za každých okolností je drogéria DM. Tesco v Ostrihome a najlepší kupovaný langoš v stánku pred ním. Staré lavičky pri gaštanovom hájiku. Brehy malého Dunaja v samotnom srdci mesta, kde aj napriek lokalite počúvam kvákanie žiab a vychutnávam si ospalosť známu z mestečiek Stredomoria.
Neďaleko na pešej je zas Café La Fontana Esztergom, ktorú som objavila počas covidu. Stále to tu žije, a preto je stálicou na mojom zozname. Mladý personál a doteraz zakaždým pocit uvoľnenosti. Kúsok odtiaľ je zas Poket automat na knižky do vrecka o veľkosti mobilu, so stále sa meniacim sortimentom, aj s novou skrinkou na odber a výmenu knižiek zadarmo hneď vedľa. Novým prírastkom na zozname miest, kde sa dokážem uvoľniť, je kaviareň Pacificaffe Esztergom, so širokou ponukou najlahodnejších pražených káv. Žiadna masovka. Dokonalé na prinavrátenie vnútorného pokoja pri chutnom nápoji.
Bazilika a hradný vrch s celoročnou nádielkou turistov sú rozhodne miestami, kde na nikoho nebudú zazerať, zvykli si na rôznorodosť. Nespomínam tu všetky svoje miesta. Podaktoré sú príliš výnimočné, určené pre špeciálne momenty a sú mojím tajomstvom. Bezpečné miesto v kontexte jazyka je miesto, kde sa môžem vyjadrovať slobodne, vo svojom materinskom jazyku, v mojom prípade maďarskom nárečí. Keď ide o rozdeľovanie, nekončí sa to pri viere, orientácii, identite, farbe pokožky, ale aj pri jazyku. Zamýšľam sa, či mi niekde zakážu používať svoj materinský jazyk? Či musím prepnúť z nárečia do spisovného jazyka alebo úplne iného jazyka?
Práve pre toto nenávisť v spoločnosti nakoniec pohltí všetkých bez výnimky. Nikdy nikto nebude rovnaký ako ostatní, aj keby sme boli svoje klony, a toto vedia aj tí najväčší transfóbovia ako neslávne známa J. K. Rowling. Ak človek ostane sám, oddelený od ostatných, je najzraniteľnejší. Deja vu? Mala sa čím inšpirovať. Nevyhnutnosť niekam patriť. Komunita je alfa a omega.
Násilné premenovávanie miest a území do iného jazyka, ako napríklad tu na juhu po 2. svetovej vojne, mi príde rovnaké, ako keď austrálski prisťahovalci premenovali a vymazali názvy pôvodných aborigénov a nakoniec vymazali takmer všetkých, ale toto je môj osobný pocit.
Nenadŕžam ani jednej strane, nakoniec mám zmiešaný pôvod ako väčšina ľudí na juhu. Môj materinský jazyk je maďarčina, moji starkí – etnickí Slováci boli po druhej svetovej vojne násilne vysídlení z vtedajšieho Maďarska pre svoj pôvod. Takže iba toľko: každý má právo na slobodnú identitu, používanie svojho jazyka a zakaždým, bez výnimky, ak sa o niečo silno obtrie politika alebo „tradičné hodnoty“, bez výnimky sa to nikdy neskončí dobre. Nikdy sa to nekončí pri jednom terči, domino efekt pocítia všetci.
Bezpečie na juhu? Najprv som si myslela, že nič také tu nie je. Ostrovčeky komfortného bezpečia v Británii, Prahe a Bratiske sú témou na podcast, ale akurát tu na vidieku? Nakoniec sa dačo predsa len nazbieralo. Ako záhrada maminy mojej stratenej kamarátky z útleho detstva. Už sú to desaťročia, čo sme sa spolu rozprávali, ale život to akosi zariadil tak, že u jej maminy som dnes už pravidelnou návštevou. Moja posledná blízka kamarátka z dediny sa pred pár rokmi po rozvode odsťahovala a zanechala po sebe prázdno.
Zmizlo posledné bezpečné miesto, domov niekoho iného okrem môjho domova, no dnes je týmto bezpečným miestom práve Mariannina záhrada. Na väčšine miest, kde ma nepoznajú, sa mi nedostáva transfóbie, zároveň však zažívam presne tie isté veci, čo zažíva každá iná žena, takže si veľmi vyberám, kde trávim čas na verejnosti. Smutne sa pýtam: Prečo sa musíme sťahovať do veľkých miest z našich dedín, od záhrady a osvedčenej psychohygieny?
Mám rada obrovské bzučiace mestá, rovnako ako aj miesta na konci sveta, kde skapal pes. Prácu v záhrade, viniciach, ruky zašpinené od zeminy. I na vidieku sa nájdu výnimky a bezpečné miesta, v prírode i v ľuďoch. Verím v to. Musím, inak sa to tu nedá prežiť. Domov tvoria hlavne ľudia, aj preto často ich strata znamená zánik domova a bezpečia.
Súzniem s tvrdením, že ľudia sú ako rieky. Môžu so sebou nečakane strhnúť všetko, čo sme do nich vložili a bolo nám drahé, a zmiznúť z našich životov bez stopy. Výnimočne sa môže stať, že sa dávno zabudnutá rieka nečakane prinavráti do starých meandrov, hoci častejšie voda vyvrie na celkom iných miestach.
Bezpečné miesta sa mi najčastejšie spájajú s blízkymi a potom sú tu tie, ktoré som si vytvorila sama. Sú najstabilnejšie, neovplyvnené vývojom medziľudských vzťahov, no zároveň aj najnáročnejšie na realizáciu. Je to ako pokúsiť sa stavať z riedkeho vzduchu na vodnej hladine bez základov.
Obdivujem rastliny v rodičovskom dome, výhľad z môjho okna, kde vo vetre tancuje moja snehobiela nocovka, ktorej semienka som si priniesla minulý rok z drobného škótskeho ostrova Iona. Živá spomienka. Okamžitý návrat do pohody a ticha Hebridských ostrovov, šum oceánu, pocit bezpečia. Nocovka je v našom prostredí nepôvodná rastlina a treba s ňou narábať opatrne. Dokáže byť agresívne invazívna, ale má smrteľného nepriateľa, mráz. V našich končinách jej preto vyčíňanie zatiaľ nehrozí.
Pocit bezpečia je aj nádej v budúcnosť, rovnako ako pri každoročnom zbere semienok. Hoci viem, že rastlina zimu neprežije, dúfam, že zo semienok o rok znovu vyklíči nové pokolenie. Toto si nahováram aj pri mimoriadne ťažkých chvíľach, ktoré v súčasnosti zažívame. Bezpečné miesta v kontexte aktuálneho diania vo svete, kvír práv, predovšetkým však perzekúcie ľudí s trans skúsenosťou sú veľmi vrtká téma.
Británia segreguje trans identitu z každodenného života novým nariadením o vylúčení z toaliet a plejádou ďalších zákazov. Aktuálna slovenská vláda chce meniť ústavu a vymazať trans identitu. A najnovšie aj americké FBI označuje ľudí s trans skúsenosťou ako nebezpečnú ideológiu a navrhuje pridať trans ľudí medzi teroristické skupiny. Je len otázkou času, kedy sa pridajú aj ostatné krajiny.
Kriminalizovať nechcú len samotnú existenciu trans ľudí. Trestne by stíhali každého, kto by sa nás zastal slovom, činom alebo len nápisom na papieri, že ľudské práva trans ľudí sa porušujú. Podobne ako pri masových zatýkaniach stoviek ľudí v Británii, keď pri pokojnom proteste držali nápis o ukončení etnických čistiek Palestínčanov v terajšom Izraeli. Pričom pravicových extrémistov nechala vláda pokojne vyčíňať.
Keď som doma na dedine, väčšinou sa cítim ako zatvorená vo väzení. Celkom bežné veci, ktoré robievam všade inde, sú tu neuskutočniteľné. Plot okolo dvora tvorí imaginárne i hmatateľné bezpečie, zároveň je mojou väzenskou mrežou. Bezpečným miestom je karimatka, gauč, posteľ, izba so zámkom na dverách, aby sme sa mohli bezpečne vyspať. Pre každého znamená základná ľudská potreba bezpečia niečo iné.
V lete som čítala knižku Nujeen o neskutočnom príbehu sýrskej tínedžerky s detskou mozgovou obrnou pripútanou na vozík. Bola jednou z miliónov utečencov, obyčajných ľudí zachraňujúcich si holý život, a v knihe opisuje svoju strastiplnú cestu do Nemecka. Veľmi vo mne zarezonovala, podobne ako najnovšie aj text z Kapitálu – „Domovy ako ľudia, ľudia ako domovy“. Bezpečie je skutočne veľmi nestabilná premenná. Jestvuje však niečo také ako univerzálne bezpečné miesto? Taký krehký, privilegovaný a prechodný stav, ktorého sa žiaľ nedostáva každej ľudskej bytosti rovnako?
