Začínal v gej-kaviarni, dnes ilustrátor Kurt van der Basch pracuje na Star Wars a Jurskom svete

Autor textu: Marek Hudec / Foto: Mira Antonovič, archív Kurta van der Bascha

Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2021

Storyboard – to je séria obrázkov, ktorá pripomína komiks a pri výrobe filmov je potrebná, aby si produkčný tím vedel predstaviť rozloženie záberov a scén. Obrázky kreslia umelci a umelkyne, ktorí sú špeciálne na to vyškolení. Jedným z najvychytenejších v profesii je momentálne Kurt van der Basch (1975), Kanaďan, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi presťahoval do Prahy, kde žije dodnes so svojím priateľom. Jeho kariéra sa v posledných rokoch rozbehla závratným tempom, pracoval napríklad na nových epizódach Hviezdnych vojen, pripravovanom film zo série Jurský svet, či na očakávanom seriáli Pán prsteňov. Prečítajte si jeho príbeh.

Pochádzaš z Kanady, čo ťa viedlo k rozhodnutiu usadiť sa v Strednej Európe, v Prahe?

Pôvodne som v Kanade študoval hru na klavíri, no veľmi mi to nešlo. Túžil som sa stať skôr kresličom. Rozhodol som sa pre radikálny krok a odsťahoval som sa do Prahy, pretože kamarátka z mojej dediny tiež odišla do Česka učiť angličtinu – bol rok 1999. Čoskoro som si našiel českého priateľa, a možno aj vďaka tomu som sa rýchlo naučil česky. V tom čase totiž mladí dobre anglicky nevedeli. Rýchlo som sa integroval do pražského gejského sveta, a na konci deväťdesiatych rokov, krátko po socializme, bola tunajšia komunita úplne na vrchole. Všade boli nejaké gej-párty, gej-bary. Ja som pracoval v slávnom queer podniku Erra. Prišiel som z mestečka v Kanade, pochopiteľne som sa tam už nechcel vrátiť.

Možno nie vrátiť sa naspäť. Dnes pracuješ na veľkých hollywoodskych projektoch. Neriešil si v istom momente dilemu, či nejsť do USA, kde je queer kultúra ešte zaujímavejšia?

Po šiestich mesiacoch som dostal ako ilustrátor prácu v štúdiu Barrandov, čo bolo zvláštne, lebo filmy ma nezaujímali, nepoznal som každého herca, režiséra, nebol som žiadny cinéast. Prácu som dostal len preto, že som vedel kresliť a náhodou som bol na správnom mieste, keď sa v Barrandove začali nakrúcať veľké projekty. Za sedem rokov v Prahe som si spravil taký rozsiahly životopis ako v Kanade za dvadsať rokov. A v Los Angeles? Tam musíš byť v odborovom zväze, musíš si platiť členstvo, a dobrú pozíciu na veľkom filme by som aj tak nedostal, lebo ich dostanú tí starší, známejší. Tušil som, že som v Prahe na dobrom mieste, pretože som nemal veľkú konkurenciu v storyboarde. Ďalším krokom v mojej kariére bolo, keď som v roku 2007 dostal ponuku na prácu v cudzine.

Čo sa medzitým stalo? Niekto si ťa všimol?

Asi áno, viackrát sa mi stalo, že sa mi ozval niekto neznámy. Keď sa v Budapešti nakrúcal film Season of the Witch, náhle im ochorel storyboardista. Zavolali mi zo štábu, či by som ho vedel nahradiť a či mám čas, lebo by bolo dobré, keby som stihol nasadnúť ešte v ten večer na lietadlo. Sníval som pritom, že budem pracovať aj v iných krajinách, a následne som dostal prácu aj v Holandsku a potom v Berlíne na filme Atlas mrakov so sestrami Wachovskými a Tomom Tykwerom. Zrejme som získal povesť, že mi nerobí problém cestovať. Rozhodol som sa, že budem pendlovať hlavne v Európe. V Írsku som pracoval na seriáli Vikingovia, no a v roku 2014 som dostal ponuku na Hviezdne vojny, čo bol ďalší skok v mojej kariére.

Hviezdne vojny: Sila sa prebúdza, vtedy najúspešnejší film všetkých čias. Ako sa ti to podarilo?

Storyboardisti nemajú agentov či manažérov ako iné pozície vo filmovom priemysle. U nás záleží len na tom, s kým si už predtým pracoval, ten človek ťa zavolá znovu na ďalší projekt alebo ťa môže odporučiť niekomu inému. Hviezdne vojny sa nakrúcali v Londýne, no a tam storyboardistov nie je veľa, pričom drahé blokbastre zvyknú zamestnávať aj troch-štyroch storyboardistov.

Lenže zároveň asi nie všetky filmy storyboardistov potrebujú.

To závisí od žánru aj náročnosti produkcie. Mať storyboard je pri nakrúcaní skôr luxus, a hlavne pri drámach, ktorých scény pozostávajú často len z dialógov, je to zbytočné. Storyboard potrebuješ hlavne pri scénach s digitálnymi efektami. Hoci pri seriáli Babylon Berlin by sa zdalo, že nie je až taký náročný, pravdou je, že sa často nakrúca pred zeleným plátnom, na ktoré sa dorobí prostredie z minulého storočia. Polovica príbehu sa odohráva napríklad na policajnej stanici, ktorá bola kedysi na námestí Alexanderplatz, ale dnes už neexistuje. Tvorcovia si musia dobre naplánovať, čo kde vidíš a kedy, lebo napríklad teórie hovoria, že ak sa na digitálnu animáciu pozeráš dlhšie ako šesť sekúnd, začneš vnímať, že je falošná.

Do produkcie Hviezdnych vojen ťa teda niekto odporučil?

Jeden kamarát mi zavolal, že nestíha pracovať na istom filme a dal produkcii môj kontakt. Nevedel som, o aký titul ide. Napísali mi e-mail, že pripravujú projekt v Londýne a či som dostupný. Ja som si vygooglil, že mi napísal asistent producenta, ktorý mal práve v Londýne pripravovať Hviezdne vojny. Neveril som: asi by mi nevolali kvôli tomu. Na e-mail som odpísal, že by som mal čas, hoci som klamal. V tom čase som už pracoval na seriáli Marco Polo pre Netflix. Niečo mi našepkalo, že by som mal ponuku vziať. No a potom som teda pracoval v Londýne a odvtedy dostávam čoraz zaujímavejšie ponuky. Pritom som mal len šťastie.

Do Česka si prišiel ako cudzinec, bolo ťažké dostať v deväťdesiatych rokoch občianstvo?

Vtedy to bol „Divoký západ“. Ešte sme neboli v Európskej únii. Chodil som každé tri mesiace do Viedne alebo Bratislavy, aby mi dali novú pečiatku na turistický pobyt. Bál som sa, že ma vyhostia, no všetci sa báli. A na druhej strane, mňa na polícii neotravovali, lebo som pochádzal z Kanady, ku ktorej sa vtedy vzhliadalo ako k rozvinutej krajine. Problémy mali skôr ľudia z Východu. Inak sa správali k Američanom a inak k Ukrajincom. Vo Viedni na cudzineckej polícii pre Ukrajincov vyhradili samostatný rad. A oni sa sťažovať nechceli, lebo by ich poslali dokelu. Keď som s bývalým priateľom uzavrel registrované partnerstvo, dostal som trvalý pobyt. Samozrejme, pomohlo, že som vedel česky, dali mi urobiť menší jazykový test.

Ako výroba storyboardu prebieha? Pošlú ti vopred scenár?

Záleží na filme. Pri Jurskom svete alebo Assasin’s Creed scenár ešte nebol hotový, keď som začal. Niekedy scenár totiž vymyslia až na základe obrázkov. Sedíš na stretnutiach tvorcov, zapisuješ si ich nápady, potom odbehneš do kancelárie urobiť pár hrubých skíc. Niekedy ich škrtnú a hodia hneď do koša. Musíš si však na to zvyknúť, že tvoju prácu často nikto neuvidí. Inokedy ti vopred pošlú scenár a potom si sadneš s režisérom a dohodnete si sled záberov. Napríklad povie: Tu v prvom obrázku vidíme, ako kamera schádza dole cez stromy, a tak ďalej. Potom sa vrátiš domov a pripravíš všetky podklady.

Hovorilo sa, že v nových Hviezdnych vojnách bude vystupovať aj gejský pár. Nakoniec tam nebol. Počul si o tom?

Počul som o tom rovnako ako ty, len cez rôzne queer blogy. Neviem o tom, že by ich niekedy dali do scenára. Stále som bol však zvedavý, akým spôsobom a kedy sa Disney rozhodne na plátne ukázať nejaký gejský pár.

Nakoniec sa iba v tretej časti niekde na pozadí v zábere bozkávali dve ženy. Teraz robíš storyboard pre film Jurský svet. Máš zmluvne zakázané o ňom hovoriť?

Presne tak. V zmluve je napísané, že o ňom nikdy nesmieš hovoriť, no v praxi je to dôležité len do okamihu premiéry. Aj na Instagrame zdieľam obrázky, na ktorých šírenie v zásade nemám vyslovene povolenie. Lenže ľudia v štábe samozrejme rozumejú, že svoju prácu musím nejak propagovať, aby si ma vďaka nej mohli všimnúť ďalší tvorcovia. Problematické by zrejme bolo, keby som, povedzme, niekde začal predávať skice z Hviezdnych vojen, respektíve sa snažil na nich zarobiť.

Pracuješ aj na niečom vlastnom?

Môj priateľ na mňa stále tlačí, aby som nakreslil vlastný komiks alebo pripravil krátky film. Pravda je, že túžim pracovať na filme o gejoch, čo sa mi podarilo len raz, v Atlase mrakov jedna časť príbehu hovorí o queer páre. No filmy ako God’s Own Country alebo Amonite asi na storyboard nemajú peniaze. To by asi Marvel musel nakrútiť film o gejoch superhrdinoch, aby som ho mohol kresliť. A ktovie, možno sa toho dožijem. S mladou spisovateľkou Kateřinou Šardickou sme si vymysleli jeden diel komiksu a vždy, keď mám voľno, niečo z neho nakreslím. Touto rýchlosťou to však stihneme dokončiť v roku 2050. Kateřina už isto aj zabudla, že na tom pracujem. Lenže ja mám stále toľko roboty, že sa musím naučiť hovoriť „nie“. Vieš, ráno začínam o ôsmej a končím večer o siedmej. Mám 45 rokov, a keď cez víkend budem ešte aj pracovať na nejakom menšom projekte, rýchlo sa unavím.

Pracuješ aj na veľmi očakávanom seriáli Pán prsteňov. Nemusíš teda hovoriť konkrétnosti, ale prezradíš aspoň, aký máš z neho dojem?

Pripravuje ho španielsky režisér Juan Antonio Bayona a je to taký génius, že sa vôbec nebojím o výsledok. Veľmi sa na seriál teším. Pracoval som na ňom však krátko, len vtedy, keď sa nakrúcal v Barcelone. Produkcia sa potom presunula na Nový Zéland, takže ktovie, či v seriáli vôbec zostalo niečo z toho, čo som kreslil.

Neštve ťa vlastne, že zväčša tie obrázky nikto okrem produkcie neuvidí?

Neštve, ale musíš si v tejto profesii na začiatku na to zvyknúť. Ináč budeš smutný, a hlavne, keď pracuješ veľa. V Barrandove sa napríklad bežne robí desať hodín v kuse. Teší ma, keď si niekto obrázky všimne. Napríklad režisér seriálu Babylon Berlin ma vždy pochváli, a keď vidím jeho nadšenie, na istý čas ma to napĺňa.

Všímam si, že na Netflixe je oproti iným televíznym platformám oveľa viac  queer obsahu. Asi je po ňom dopyt. Ty si robil na veľmi inkluzívnom seriáli Sense 8.

Ten pripravovala rovnaká produkčná rodina ako Atlas mrakov, teda režiséri Tom Tykwer a sestry Wachovské. Hoci vedúci tímu dizajnérov je hetero, zvyšok tvoria geji. V Berlíne s nimi vždy pracujem, sme veľká rodina, je to úžasné. Robili aj na seriáli Dámsky gambit, aj tam vidíš, že z hľadiska produkcie je úplne iný, možno je v tom nejaký „gay magic“.