Autorstvo: Šimon Čižmár – Tímea Zvoláneková / FOTO: Martinus
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2026
Čo spája slimáky, Helenu Vondráčkovú a folklórny súbor z Horehronia? Slovenská literatúra. Prinášame prehľad kvír prózy, poézie a komiksu uplynulého roka.
Slovenská kvír literatúra v roku 2025 priniesla dve výrazné prozaické knihy. Autormi oboch diel sú mladí spisovatelia a scenáristi Kristián Lazarčík a Jakub Spevák. Zatiaľ čo prvý debutuje pôvodnou beletristickou tvorbou v podobe zbierky poviedok, Jakub Spevák sa po svojej prvej knihe Po Funuse (2022) tentokrát spolieha na autobiografický príbeh. No aj keď knihy majú odlišné východiská, obe vo výsledku zachytávajú kvír skúsenosť v jej osobných, spoločenských i politických rozmeroch.
Groteskou proti binárnemu svetu
Kristián Lazarčík vo svojej debutovej próze Enfant terrible si kupuje jednosmerný lístok (2025) prináša radikálnu dávku bizarností, extravagancie a dobre miereného humoru. Spájajúc britkosť Virginie Despentes s citovou bezprostrednosťou autofikčných textov, ponúka príbehy, v ktorých centre stojí „inakosť“ ako taká. Občas trans, občas gay, ale v zastrešujúcom zmysle ide prvorado o kvír skúsenosť vo svete zviazanom binárnymi predstavami o identite, tele a vzťahoch. Kristián Lazarčík neustupuje a vyzýva binárny svet do boja. Jeho postavy sú hlučné, arogantné, vzpierajú sa a odmietajú všetky jednoznačné zaradenia. Menia svoje mená, rody a niekedy opúšťajú aj vlastný „druh“ a pohodlie nachádzajú napríklad v prirovnaní sa k hermafrodickým slimákom. Poviedky tak namiesto tradičných emancipačných príbehov tematizujú skôr zápas o spôsoby vyjadrovania vlastného prežívania, a tým aj o právo nájsť si svoje miesto v spoločnosti či partnerských vzťahoch.
Kniha sa preto nevydáva cestou klasických klišé kvír literatúry, akými sú príbehy o hľadaní identity a nekonečné boje s predsudkami spoločnosti. Nejde ani o žiaden fragmentarizovaný coming of age román. Hlavné postavy síce možno vždy nevedia, kým sú a čo predstavujú, no o to presnejšie tušia, čím v neprehľadnej realite rozhodne byť nechcú. Základnou silou protagonistov či protagonistiek je práve poznanie svojich potrieb, a to i v pocite vlastnej nedostatočnosti, neurčitosti či bolesti. Neboja sa uťahovať si z ostatných ani zo seba, čím všetky životné tragédie menia na jednu dlhú drag show. No a práve v napätí medzi veľkou pompéznou performance a nebojácnou zraniteľnosťou píše Kristián Lazarčík stredoeurópsku grotesku pre 21. storočie.
Od folklóru ku kvír kabaretu
Ďalšou z prozaických noviniek je autobiograficky ladený text spisovateľa a dramaturga Jakuba Speváka, známeho v slovenskej kvír komunite pod kabaretným menom J. Singer. V knihe Všetko, čo som ti nestihol povedať (2025) autor rozpráva vlastný príbeh cesty z tradičného prostredia folklórneho súboru z dediny pri Banskej Bystrici do Bratislavy, kde postupne objavuje vogue scénu a kvír kabaretnú kultúru. Približuje skúsenosť vyrastania mladého kvír človeka, jeho hľadanie vlastnej identity a postupné oslobodzovanie sa od spoločenských očakávaní, na konci ktorého stojí radikálne sebaprijatie. To má pritom nielen osobný, ale aj jasne politický rozmer; je radikálnym gestom autentickosti a zároveň vyjadruje základný ľudský nárok na dôstojný a plnohodnotný život.
Ústredným motívom knihy je vzťah k otcovi, vyrovnávanie sa s jeho smrťou, ale tiež pokus viesť s ním dialóg aj po jeho odchode. Tematicky sa tak Jakub Spevák zaraďuje k výraznej línii súčasnej kvír autofikčnej prózy, reprezentovanej autormi ako Édouard Louis či v českom prostredí Marek Torčík. Podobne ako oni tematizuje dospievanie, sociálny pôvod, rodinné vzťahy a hľadanie vlastnej identity. Na rozdiel od predstaviteľov autofikcie sa však Spevák neopiera o fikcionalizáciu vlastnej skúsenosti. Kniha je štylizovaná ako séria hlasových správ adresovaných otcovi, v ktorých sa autor spätne pokúša pomenovať a vysvetliť nielen svoje pocity a životné rozhodnutia, ale často aj širší spoločenský a politický kontext vlastného dospievania.
Ak teda Lazarčíkova kniha pripomína hlučnú drag show plnú irónie a vzdoru, Spevákov text predstavuje jej osobnejší protipól. Performativita síce nemizne, no namiesto groteskného gesta a hry s identitami sa Spevák obracia k vlastnému životnému príbehu a usiluje sa adresátovi čo najjasnejšie vysvetliť seba samého, svoje rozhodnutia i skúsenosť dospievania ako kvír človeka na Slovensku.
Lásko má, tam, kde stúpaš, rieky pramenia
Poetickú produkciu slovenskej kvír literatúry v uplynulom roku obohatil Richard L. Kramár, a to hneď dvoma knihami: Sukces saisóny atto I. a Sukces saisóny atto II. (2025). Ako autor v rozhlasovej relácii Nedeľná chvíľka poézie_FM prezradil, ide o slangovú, čiastočne počeštenú, čiastočne polatinčenú skomoleninu, v „preklade“ Úspech sezóny I. dejstvo a II. dejstvo. Už v názve sa tak črtajú dve výrazné charakterové rysy tejto dvojknihy: kreatívny prístup k jazyku a rámcovanie divadelným, konkrétne operným prostredím. To sa prejavuje ako v kompozícii (rozdelenie kníh na dejstvá), tak aj vo využívaní divadelnej lexiky či reálií (točňa, javisko, portál, názvy opier a mená ich autorov atď.). Opera sa však stáva aj textovým postupom, napríklad niektoré pasáže akoby sa až rochnili v barokovo veľkých, expresívnych, teatrálnych gestách. Inde sú verše také husté, viacvrstvové a významovo nabité, akoby simulovali komplexnosť tohto žánru. Miestami sa v básňach črtá dej, inokedy sa pristavíme pri lyrickom, neraz aj ľúbostnom výleve (árii) subjektu.
Veľký podiel na významovej zhustenosti má práve kreatívna práca s jazykom. Richard L. Kramár strieda slovenčinu, češtinu, angličtinu, sem-tam poľštinu, nemčinu či taliančinu, do toho pridáva slang a množstvo intertextuálnych odkazov (ktoré s poctivosťou akademika cituje v záveroch kníh). Z „Gesamtkunstwerku“ sa tak stáva „Gesamtcunstwerk“ (atto I., s. 10) a vedľa seba sa ocitá renesančná skladba a Helena Vondráčková: „řekl láska má já stůňu / et farirariron (etc.) / a ja som mu uverila / ty ty pyty (etc.)“ (atto II., s. 18). Kramár tak predstavuje zmes popkultúry, vysokého umenia (zvlášť hudobného), akademizmu a bytostných túžob (nielen) kvír človeka. Takéto „remixovanie“ citátov môže nielen pobaviť, ale aj prekvapiť – práve novými významami, ktoré sa tvoria usúvzťažnením doposiaľ vzdialených vecí. Takisto môže pripomenúť básnickú zbierku Hrajte ještě dál (2025) iného českého kvír autorstva Ondřeja Macla (ale je nutné povedať, že Kramár túto poetiku rozvíja už dlhší čas). Remixovanie, usúvzťažňovanie sa dá zároveň čítať ako situácia kvír človeka – paralelné ocitanie sa v rôznych kontextoch, do ktorých je neraz nedobrovoľne postavený. Zároveň je to spôsob, ako si modelovať svoju vlastnú, dobrovoľne alebo nedobrovoľne hraničnú identitu. Autor, v texte rozkročený medzi viacerými jazykmi, rodmi, parodickou groteskou a hlbokou introspekciou, podobne ako „samohlásky rozkročené medzi kopcami“ (atto II., s. 14) otvára otázky telesnosti, transrodovosti, maskulinity či hendikepu.
V spomenutej rozhlasovej relácii autor podotkol, že sa cíti viac súčasťou českej literárnej scény, avšak z tej slovenskej nijako demonštratívne nevystúpil. Rovnako ho do nej nechce nijako demonštratívne situovať ani tento článok. Napriek tomu sa ocitá v našom výbere slovenskej kvír literatúry uplynulého roka a to si zrejme zaslúži uvedenie niektorých dôvodov: autor slovenčinu ako literárny jazyk (v istej miere) naďalej využíva, svoje texty prezentuje na slovenských umeleckých podujatiach a, v neposlednom rade, veríme, že kritika by skrátka nemusela ignorovať autora, ktorého zbierka Úchopový inštinkt (2022) bola s najväčšou pravdepodobnosťou prvým knižným literárnym stvárnením transrodovej skúsenosti v slovenskej literatúre. V situácii s voľným pohybom osôb v rámci Európskej únie a špeciálne v kontexte kvír osôb, pri ktorých sa s mobilitou tak akosi ráta, by sme možno o našich autoroch mohli začať uvažovať viac (stredo)európsky.
O čom teda snívajú kvír ľudia?
Odpoveďou by mohla byť tretia poetická zbierka tohto knižného výberu, antológia Zde je místo k vyklepání snů s podtitulom Almanach o rozepsaných touhách. Vydalo ju, tak ako aj Kramárove publikácie, české DIY vydavateľstvo Adolescent – aj to núti uvažovať nad (kvír) literatúrou viac v medzinárodných súvislostiach. Za editorskou selekciou stoja Aleš Kauer, Kino Peklo, Terézia Klasová a Jan Spěvaček. Texty českého a slovenského (nie nevyhnutne kvír) autorstva sa do antológie dostali na základe open callu, ktorého témy mali primárne optimistický náboj: láska, sny, predstavy o živote budúcnosti… Ako sa však píše v úvode knihy, nakoniec sa nedalo nereflektovať všadeprítomnú realitu, predovšetkým politický vývoj v USA. Tak v zbierke nájdeme báseň Adama Borziča o tom, ako v USA miznú trans ľudia, báseň Oly Gluštíkovej zas uzatvára explicitne položená otázka „čo sa naozaj deje / s touto krajinou“ (s. 40). Niektoré texty sa k zamýšľanému optimistickému duchu približujú viac, napríklad tie, ktoré tematizujú lásku či vzťahy, avšak aj z nich miestami preráža ak nie skepsa, tak aspoň akási rozpačitosť: „a já přemýšlím kdy naposledy jsem cítila lásku“ (s. 43). Samotný názov antológie pôsobí ako priestor pre formuláciu svojich vízií a očakávaní, no sprevádza ho slovo vyklepat, ktoré okrem možnosti písomne sprostredkovať svoje prežívanie pripomína aj (pomerne agresívne znejúci) zvuk kláves písacieho stroja. Knihu taktiež zdobia viaceré ilustrácie zobrazujúce pracháč – prútený nástroj na prášenie kobercov (po česky klepač), ktorý z podstaty svojho účelu nevzbudzuje o nič mierumilovnejšie dojmy. Prach z koberca dostane, ale za akú cenu? Záverom sa tak núka mierne modifikovaná otázka z podnázvu: Ako teda snívajú kvír ľudia?
Odkaz súdruhom: nie je panel ako panel
Len rok po vydaní prvého pôvodného slovenského kvír komiksu Veľká vzdialenosť (2024) od autorskej dvojice Marek Hudec a Eduard Klena vychádzajú v združení NOMANTINELS prvé tri diely komiksovej série Socializmus s teplou tvárou. Ten vznikol na základe rovnomennej, nedávno (bohužiaľ) derniérovanej inscenácie spomínaného združenia v réžii Mariána Amslera. Autorom textovej predlohy k inscenácii aj komiksovej podoby je Andrej Kuruc, ktorého text vychádza z rozhovorov s pamätníkmi a odzrkadľuje život kvír ľudí v 80. rokoch 20. storočia. Komiks tak (na rozdiel od efemérnosti média, akým je divadlo) zaznamenáva spracovanie tém ako (ne)prijatie identity a hľadanie priestoru na jej manifestovanie v situácii, keď priamo štátna moc situuje svojich občanov a občianky do predpísaných rodových a spoločenských rolí. Pridanú hodnotu predstavuje aj fakt, že nejde o obyčajnú fikciu – práve rozhovory s pamätníkmi dávajú textu nádych dokumentárnosti.
Ilustrátor Viliam Slaminka zas adekvátne k téme zvolil farebnosť komiksu, keďže, ako sa píše na obálke, „odel […] príbehy do socialistickej šede, z ktorej občas vykukne ružová.“ Nie je to však len práca s farebnosťou, ktorá vizuálne odzrkadľuje tému. Komiks je síce vo väčšine prípadov klasicky delený na jednotlivé panely, no neraz sa objavia aj strany, na ktorých je ich usporiadanie o čosi voľnejšie, prípadne panely takmer absentujú. V niektorých prípadoch, hlavne v prvom diele, je pomerne veľká časť príbehu delegovaná na fantáziu čítajúcich, keďže sa realizuje v medzipanelovej medzere (gutter).
V konečnom dôsledku ostane na čitateľstve, ako si tento layout vyloží. Môže ho obviniť z trochu chaotického usporiadania komplikujúceho čítanie, alebo sa nadchnúť odmietaním normatívnej linearity a miernou fragmentárnosťou, ktorá koniec koncov koreluje s témou pamäti. A o čom tento komiks je, ak nie o budovaní kolektívnej kvír pamäti?
Amulet na záver
Sigmund Freud vo svojej knihe Vtip a jeho vzťah k nevedomiu (1902) uvádza krátku glosu, na ktorej demonštruje svoje tvrdenia. Tie však pre náš text nie sú momentálne také podstatné ako téza samotného vtipu. Kniha (v našom prípade článok) je v ňom prirovnaná k novorodeniatku, ktoré je náchylné na detské choroby – recenzie, pred ktorými ju chránia amulety predslov a venovanie. Keďže autorka aj autor článku pochádzajú z akademického prostredia, v ktorom (našťastie!) bez recenzného konania neurobíte ani krok, rozhodli sa jeden amulet uložiť do záveru textu; áno, je dosť možné, že na Slovensku v roku 2025 vyšli aj iné kvír knihy. Aj keď si to nemyslíme, vylúčiť to nevieme. A ak ste predsa len čítali kvír knihu, ktorá v našom výbere absentuje, sme vlastne radi. Znamená to, že sa produkcia slovenskej kvír literatúry natoľko zvýšila, že niektoré tituly unikli aj, hádame, pozorným očiam dvoch mladých literárnych kritikov, ktorí si po nociach nad zdieľaným dokumentom lámali hlavy s otázkou, čo to vlastne ešte minulý rok vyšlo.
*Šimon Čižmár a Tímea Zvoláneková pôsobia v Ústave slovenskej literatúry SAV v. v. i.
