Autor: Matej Uhlár / FOTO: Archív Asistenční čivava
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2024.
Tiktokera Víťu určite mnoho čitateľstva pozná pod prezývkou Asistenční čivava. Na svojom profile sa snaží poukázať na dôležitosť asistenčných psov pre hendikepovaného človeka. To je však len malá časť jeho života. Málokto vie o jeho prežívaní radostí či starostí. Iní, ktorí aj vedia viac, však radšej zatvárajú oči.
Prostredníctvom svojich videí púšťaš fanúšikov do svojho života. Poznajú ťa cez tvoj hendikep a štvornohého asistenta. Málokto však vie, že si transrodový muž…
Keď sa človek narodí s hendikepom, spoločnosť ho síce začne vnímať inak, ale postupom času si naňho zvykne. Síce sa naňho ľudia neprestanú pozerať cez prsty (veď to asi poznáš sám), ale aspoň sa rozhodnú tváriť, že sú ochotní ho akceptovať ako súčasť spoločnosti, aj keď väčšinou len sčasti. Aj predstieraná akceptácia sa však časom vytratí, keď sa rozhodnete vybočiť z normy, do ktorej vás automaticky zaradí vaše okolie nie na základe toho, akým ste človekom, ale len na základe vášho hendikepu. Akoby fyzické znevýhodnenie malo vplyv na to, čo človek smie, čo nesmie, čo môže alebo nemôže cítiť či prežívať.
Máš na mysli svoju tranzíciu?
Áno, aj keď nie úplne. Samozrejme, prešiel som si obdobím, keď sa mi okolie snažilo vyhovoriť tranzíciu so slovami, či už toho nemám dosť, či nie som už aj tak dostatočne odlišný a či mi to za to stojí. Na druhej strane však musím povedať, že keď moji pestúnski rodičia videli, že som o nej pevne rozhodnutý a idem si za tým, čo chcem, podporili ma. Ani z medicínskeho hľadiska neboli pre môj hendikep, detskú mozgovú obrnu, žiadne problémy a nemusel som podstupovať nič zvláštne, špeciálne. Môj proces tranzície bol jednoducho rovnaký ako u každého, kto urobí podobné rozhodnutie. Nehovorím, že by som sa ešte aj dnes, po ôsmich rokoch, čo som sa rozhodol pre zmenu pohlavia, nestretol s tým, že by ľudia nepochybovali o mojej mentálnej spôsobilosti vykonať takýto životný krok. Ale to sa jednoducho človeku, ktorý používa invalidný vozík, v našej spoločnosti stáva. Pre mnohých, napríklad pre moju biologickú matku, ktorá ma dodnes oslovuje mojím ženským menom, je to skrátka jednoduchá zámienka, ako ma zosmiešniť. Myslím si, že na mňa hormóny účinkujú dobre, a keď chcem, viem skryť všetko, čo potrebujem. V konečnom dôsledku, ak ma ešte dnes na ulici ľudia oslovujú v ženskom rode, zosmiešňujú sa sami. Nemal som pochybnosti o tom, že chcem byť transrodovým mužom, no akosi som nechcel patriť do LGBTQ+ komunity.
Prečo?
Mal som a vlastne stále mám strach zo samoty. S mojou novou identitou som sa stal aj gejom. Pre mnohých ľudí je človek s hendikepom z hľadiska intimity – no, ako to správne a slušne povedať – proste „fuj“. A tým, že som sa stal mužom bez operačných zákrokov, nad ktorými teda neuvažujem, pretože v Česku je to stále veľké riziko, je mi jasné, že nedokážem druhej strane poskytnúť to, čo chlap od chlapa očakáva. A to v nadväzovaní mojich vzťahov vytvára ďalšiu bariéru. Aj keď, paradoxne, zmenou identity sa zo mňa stal otvorenejší a spokojnejší človek, aj keď nikam nezapadám…
Ako sa to prejavuje?
Rád by som mal okolo seba aj partiu ľudí s hendikepom, no zdá sa mi, akoby sme neboli na jednej myšlienkovej vlne a vnímame život úplne rozdielne. Uvedomujem si, že život s akýmkoľvek obmedzením je komplikovaný. Hlavne v krajine, ako je Česko, kde veľa vecí nefunguje. Veľa vecí, ktoré by mali byť samozrejmosťou, nie sú prispôsobené individuálnym potrebám, čo spôsobuje hendikepovaným ľuďom ťažkosti, ale to predsa nie je skutočný život. Veď ozajstný život a skutočné posúvanie hraníc je o individualite. O tom, čo človek chce, prežíva, cíti, aký má pohľad na svet. Podľa mňa na seba veľa hendikepovaných ľudí zabúda nahliadať ako na jedinečné osobnosti s potrebami, síce špeciálnymi, z ktorých mnohé vyplývajú práve z ľudskej prirodzenosti. To spôsobuje, že často skĺzneme do už vychodených chodníčkov. Potom sa ale nemôžeme čudovať, že zvyšok sveta a možnosti, ktoré ponúka, nie sú prispôsobené ľuďom s hendikepom. Treba sa na to pozrieť tak, že človek je síce tvor veľmi vynaliezavý, ale zároveň veľmi lenivý. Preto sa nebude prispôsobovať minorite, navyše keď si aj človek s postihnutím povie, že sa uspokojí s tým, čo sa mu ponúka. Nezabúdajme preto, že každá ľudská bytosť je jedinečná nie tým, ako vyzerá, ale tým, ako sa sama seba vníma, tým, čo potrebuje. Toto je to, čo dokáže posúvať hranice a meniť svet.
Nebol by aj toto dôvod, aby si sa pokúsil prerozprávať svoj príbeh aj z pohľadu transrodového muža na vozíku?
Perspektívu by to určite malo, sledovanosť tiež a ohlasy, o tých radšej pomlčím… A vlastne to je dôvod, prečo som sa zatiaľ pre tento krok neodhodlal. Ako človek s hendikepom mám totiž pocit, že celý život musím niekomu niečo dokazovať, obhajovať svoje kroky a rozhodnutia. A to predsa nie je správne. Do tranzície som šiel, aby som mohol byť sám sebou. Ako som spomínal, stal sa zo mňa oveľa otvorenejší človek. Momentálne pomáham jednému hendikepovanému kamarátovi na jeho ceste za zmenou pohlavia. Čiže ak ma chce niekto spoznať, určite má tú možnosť. Nebránim sa ani tomu, aby som sa podelil o svoje skúsenosti, ale prostredníctvom videa zatiaľ asi nie.
