Autorstvo: Sami Furmánek / Foto: Archív Sami Furmánek
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2025.
K vlastnému telu som mala vždy veľmi ambivalentný vzťah. Čiastočne kvôli cukrovke, čiastočne kvôli šikane za „nadváhu“ a čiastočne aj kvôli rodovej dysfórii, ktorú som v sebe objavila. Akoby bolo každé uvedomenie si vlastnej korporeality (fyzickej prítomnosti vo vlastnom tele) sprevádzané zúfalstvom, sklamaním a pocitom zrady. Nemám ho rada ja, nemajú ho v láske ostatnx – a vlastne ani ono mňa.
To sa však, samozrejme, zmenilo. Vyžiadalo si to množstvo práce, nadhľadu a zmeny perspektívy. Súčasťou tejto zmeny bolo okrem iného aj tetovanie. Spontánne sa rozhodnúť pre tetovanie vyvoláva pocit slobody. Možnosť telo upraviť, skrášliť a pokryť symbolmi s osobným významom zas prináša pocit autonómie. Môžem sa rozhodnúť. Pokiaľ tetujem samu seba, je zmena symbolicky aj doslova v mojich rukách.
A nielen to. Okrem toho, že je telo zdobené, premieňa sa na umelecké médium, respektíve na umelecké dielo. Preniesť kresbu na ľudskú kožu je o niečo dočasnejšie než maľovať na plátno. Koža tak nie je len pokrývkou našich telesných schránok, ale môže byť zdrojom hrdosti a priestorom vlastnej vízie krásy.
Splývanie a blízkosť
„Chcela by som aj tetovanie na hruď, ale to asi… pôjdem k niekomu inému,“ povedalo mi pár známych. Niekedy len tak, v rozhovore, inokedy v súvislosti s tetovaním, ktoré sa uskutoční na menej diskrétnej oblasti.
Na jednej strane je to dôkaz, aké dôverné to celé je. Ale súčasne ma to vie zabolieť, pretože sa zvýrazní, že nezdieľame anatómiu a že existuje podozrenie z mojej neprofesionality. Že pokiaľ by som videla na intímnejšie časti tela, čosi by sa zmenilo. Pritom si však neuvedomujú, že intímne je to kdekoľvek, aj keď celkom iným spôsobom.
Vždy som túžila tvoriť umenie, ktoré sa stane súčasťou života. Závidela som osobám tvoriacim hudbu, ktorých albumy a piesne si ľudia môžu pustiť cestou z miesta na miesto. Hudba sa stáva „podmazom“ pre život, zafarbením identity a neodmysliteľnou súčasťou jednotlivých zážitkov či každodenných ciest.
Bavilo ma sledovať, ako si aj ľudia, ktorí sa o umenie veľmi nezaujímajú, z vlastného vkusu tvoria časť identity a ako si umeleckými dielami vypĺňajú svoj voľný čas. Nič z toho, čomu som sa donedávna venovala, však s ľuďmi neostávalo. Bol to zážitok, bola to skúsenosť, bola to zmrazená spomienka, bol to príjemný čas. Tetovanie je však očividne celkom odlišné: ľudia odo mňa odídu a v ideálnom prípade sa vrátia s komplimentmi, ktoré dostali. Tetovania s nimi splynuli.
Počiatočný strach – „Čo ak to oľutujem?“ – po niekoľkých dňoch zmizne. Skoro ako by tam kresba bola vždy a ja som jej iba pomohla sa zhmotniť. Jedna z mojich obľúbených súčastí procesov, ktoré som zatiaľ zažila (tetovaniu sa venujem iba niečo vyše roka), sú práve rozhovory. Prečo práve tento obrázok? A čo pre jednotlivých ľudí tetovanie znamená? Každá osoba, ktorá ku mne prišla, mala iný dôvod, inú tému, iný prístup.
Potenciálne ticho, ktoré by mohlo vzniknúť a ktoré by dalo priveľa miesta fyzickej blízkosti a intimite, vypĺňame rozhovormi. Tie sú zväčša obdobne blízke a intímne, aby mali silu prekryť dočasnú bolesť a dotyky, kde ma od tiel oddeľujú iba hygienické rukavice.
Niekedy sa stretnem s tým, že tetovanie je vlastne ako móda, iba štýlový doplnok. Pre iných musí mať tetovanie hlboký spirituálny podtón, nejakú výraznú asociáciu. Niekto ich chce vážne, niekto zábavné. Nielen umiestnenie, ale tiež miera úcty k originálnej skici toho o ľuďoch veľa povedia.
Avšak to, aby bolo možné seansu vyplniť rozhovorom, je aj výsledkom atmosféry, ktorú sa snažím počas svojej práce tvoriť. Som kvír osoba, ktorá tetuje prevažne kvír osoby. A prevažne známych, prípadne známych mojich známych. Verím, že v tom hrá svoju úlohu aj dôvera. (Nielen) pre transrodové osoby môže byť telo nielen krehkým a skrývaným, ale aj bojiskom komplikovaných emócií. Telo, ktoré je v procese premeny, v sebe nesie aj hodnotu symbolickú – priebežne sa pokúšame upravovať, ako bude vnímané.
Komunitný rozmer
V mojich kruhoch je postupne viac a viac osôb, ktoré majú tetovania aj odo mňa. Robí mi veľkú radosť stretávať sa s blízkymi a vidieť, kto všetko mi dôveroval dostatočne na to, aby som ju/ho/ich mohla natrvalo pokresliť.
Aj naďalej mám v pláne tetovať čo najviac kvír ľudí, keďže týmto spôsobom vo svojej remeselnej činnosti nachádzam aj akýsi komunitný rozmer. Som prepojená s tými, ktorx na sebe nosia tetovanie s mojím rukopisom – vzniká sieť či akási mapa mojich kruhov. Je to znamenie, že sa poznáme alebo sme sa spoznali.
Keď hovorím o intimite, ktorú pri tetovaní pociťujem, nemám na mysli intimitu sexuálnu. Je fyzická, ale nie sexuálna – na to som príliš oddelená, vzdialená od čohokoľvek s tým spojeným. Som sústredená na kresbu, na atrament, na ihlu, na to, aby to nebolelo; prstami naťahujem kožu, aby sa napla; po hodinách pichľavej bolesti miesto zjazvené touto činnosťou pretriem dezinfekciou a nanesiem naň upokojujúcu penu. Prelepím ho a potom už iba čakám na správy, ktoré postupne prídu o pár dní: ako sa to hojí a ako to vyzerá?
Tetovať niekoho často znamená stráviť hodiny neuveriteľne blízko pri tele druhého človeka. Zblízka vidím chĺpky, znamienka a nenápadné textúry pokožky; cítim každý pohyb pod kožou, keď to zabolí, a popritom počúvam človeka, ktorý sa mi otvára a pokúša sa byť mysľou čo najďalej od krvácajúcej rany. Je to kombinácia čohosi rituálneho (premeny a bolesti) a akejsi formy starostlivosti. Záleží mi na tom, aby sa osoba pod mojím strojčekom cítila bezpečne, v rámci možností pokojne a najmä, aby bola na konci spokojná.
S radosťou jej uvarím čaj alebo navarím jedlo, pokiaľ to trvá dlho, pustím hudbu a dovolím jej prepnúť album či žáner. Robí ma šťastnou môcť sa o niekoho starať – a v tetovaní je ukrytá aj forma starostlivosti, keďže z času na čas touto skúsenosťou sprevádzam osobu, ktorá ešte podobný zážitok nemala. A bez ohľadu na to, či je to prvý- alebo dvadsiatykrát, každý človek reaguje na tetovanie inak, takže mám pocit, že zakaždým „sprevádzam“ inou cestou.
Jedna z najpríjemnejších spätných väzieb, aké som dostala, sa týkala práve toho všetkého naokolo. Ľudskosti. Neviem si predstaviť byť tetovaná niekým, komu nedôverujem, z koho mám strach a kto sa dotýka môjho tela kresliac naň, no netuší nič o tom, že netetuje muža, ale nebinárnu osobu. Na niečo také je tento akt priveľmi osobný.
A aj naopak som zažila krásne kvír zážitky: napríklad, keď som raz tetovala jedno kamošstvo počas výletu v Holandsku, obklopená ďalšími trans/kvír osobami, ktoré sa prizerali. Tetovanie, ktoré vzniklo, mi tak bude navždy pripomínať deň, v ktorý som spoznala asi 15 nových zaujímavých rodovo nekonformných osôb.
Telo ako aréna
Keď som čakala na prepichnutie prvého ucha, neuveriteľne som sa bála bolesti. Celý deň som bola v strese. Prekvapilo ma, že sa až tak nelíšilo od ihiel, ktorými kanyly mojej inzulínovej pumpy vnikajú pod kožu. Inými slovami, takmer som to necítila. Aj tetovacia ihla a ihla pomáhajúca mi prežiť s cukrovkou sa zvláštne dopĺňajú a stretávajú: nesmú si však vliezť do cesty.
Malou rebéliou, ktorá mi zaistila „výhru“ tetovaní nad cukrovkou, bolo rozhodnutie tetovať si nohy. Tie sa totiž osobám s diabetom hoja horšie, pomalšie a existujú riziká spojené s týmto umiestnením tetovania. Väčšinu z nich som si však robila sama.
Symbolicky tak stieram pocit pasivity: poddávania sa telu a ustupovania zdravotnému stavu. Každé riziko si uvedomujem a prijímam, pokúšam sa medzi mojimi možnosťami a túžbami nájsť rozumný kompromis. (Svojej klientele zvyknem hovoriť, že na hygienu si naozaj dávam pozor, keďže s ihlami kvôli svojej diagnóze narábam väčšinu svojho života.)
Smiešnymi tetovaniami na mojom tele som zas ukončila trápne ticho medzi mnou a mojím telom (v skutočnosti však neverím na túto dichotómiu duše a tela, každý okamih prežívame vďaka či napriek svojej telesnosti) – nemôžem ho ignorovať a nemôžem ho ani brať príliš vážne.
Na koleno som si vytetovala tie najhlúpejšie možné verše z najhlúpejšej skladby (The Black Eyed Peas – Boom Boom Pow): „I’m on the next shit now / I’m so 3008 / You’re so 2000 and late.“ Nie každx má taký komplexný či bolestivý vzťah k svojmu telu, no viacero ľudí zrušilo stretnutie práve z dôvodu, že zneisteli v súvislosti so vzťahom k vlastnému telu. Že zapochybovali, že sa v ňom necítia tak sebaisto a dobre, čomu dokážem úplne porozumieť. O to dôležitejšie je vnímať pri tetovaní aj zodpovednosť za komfort a poskytovať starostlivosť – vo vnútri tetovanej osoby sa toho môže odohrávať omnoho viac než na povrchu.
Naše telá podliehajú rôznym diktátom, hodnoteniam, diagnózam alebo nedorozumeniam. Málokto vyzerá tak, ako si vysníval – a v tetovaní vidím potenciál akéhosi gesta, ktorým (či už sme kvír, alebo nekvír) si vydobýjame priestor pre vlastné rozhodnutia a vyjadrenia.
Každé z tetovaní, ktoré sa uskutoční, je tak malým víťazstvom. Obzvlášť, pokiaľ je to prvé. Tajne verím, že sa tieto strachy a obavy skutočne oplatí prekonať. Človek tak vďaka obrázkom môže vyzerať drsnejšie, jemnejšie, poetickejšie či punkovejšie – priblížiť sa k svojím predstavám. Pokryť sa odkazmi pre okolie či zaznamenať, kým sme v ktorej chvíli boli. A kým možno čoskoro znova nebudeme, pretože sa ocitneme v ďalšej z mnohých premien.
