Autorka: Sabrina Katonoff / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2023.
Rok po Teplárni sa nenávisť naďalej stupňuje
Tento článok bol napísaný pred voľbami. Dúfam, že v čase vydania magazínu sú aspoň niektoré problémy kvír komunít vyriešené a nenávisť opadla aspoň na svoju zvyčajnú úroveň.
Prečítala som si desiatky článkov, porozprávala som sa s blízkymi aj neznámymi kvír osobami, aby som pochopila, čo si myslia, že nás čaká v čase parlamentných volieb, ako sa im darí rok po teroristickom útoku na Tepláreň a ako vidia svoju budúcnosť. Bohužiaľ, výhľad je pesimistický. Kvír ľudia majú úzkosti, boja sa o svoje práva, rozmýšľajú, že odídu do zahraničia, a hlavným dôvodom boli práve septembrové voľby. Nižšie nájdete zhrnutie mojich postrehov, komentár k nadchádzajúcim voľbám a o tom, akú úlohu v nich zohrávame my, kvír ľudia.
Je naším veľkým nešťastím, že sme kvír aj vo volebnom období. Aj keď sa oficiálne začalo iba tento polrok, neoficiálne sa boj o voličov začal viesť už od minulého roka, a tým sú s nami voľby na každom kroku a prenikajú aj do najintímnejších momentov kvír ľudí. Napokon, či sme to už chceli alebo nie, stali sme sa jednou z ich hlavných tém.
Takmer ihneď po teroristickom útoku sa spoločnosť rozdelila na dve časti. Tá, ktorá má v sebe kúsok empatie, a tá, ktorú ani smrť nepresvedčí o tom, že kvír ľudia si zaslúžia dôstojný život.
Slovenská Tepláreň, festival usporiadaný kvír aj nekvír osobami, dal priestor podnikom aj jednotlivcom vyjadriť podporu našim komunitám. Nálepky My sme Tepláreň a Bezpečné miesto sa zjavili na dverách asi každej kaviarne, kníhkupectva, kultúrneho centra alebo na oknách domov. Všimla som si nárast výskytu dúhových vlajok, podporných sarkastických karikatúr s dúhami a kvír pármi vo veľkých médiách aj nárast statusov od verejných osobností, ktoré vyjadrovali sústrasť a zároveň odhodlanie bojovať za naše práva. Dokonca aj slovenská polícia nahrala novú titulnú fotku na Facebooku a na tlačovkách sa bila do hrude, že bude perzekvovať akúkoľvek nenávisť, či už online alebo v uliciach.
Napriek tomu každá kvír osoba, s ktorou som sa rozprávala, mi povedala, že sa za posledný rok cíti oveľa zraniteľnejšie, vo väčšom nebezpečí, úzkostlivejšie. Zopár aktivistx mi priamo povedlx, že sú sklamaní z toho, ako verejná podpora každým mesiacom opadáva a zrazu sme tam, kde sme boli pred rokom, ak na tom nie sme horšie.
Netreba zájsť ďaleko, aby sme si uvedomili, odkiaľ nenávisť prichádza a odkiaľ ju verejnosť čerpá. Politické strany sa v septembri 2023 predháňajú v tom, ktorá z nich predstaví vo svojom volebnom programe najrepresívnejší zákon na potláčanie kvír identity. Republika i Smer idú na plné obrátky propagandu proti progresivizmu a gender ideológii, Matovičovo OĽaNO zase vo svojej „zmluve so Slovenskom“ venuje jeden celý bod vymedzovaniu sa voči Progresívnemu Slovensku a klasickým pravicovým hláškam, ktoré akoby priamo prebrali od amerických Republikánov či britských TERFs (sú proti „šíreniu LGBT+ propagandy“, „umelému oplodneniu lesbických párov“, „zmene pohlavia u mladistvých“).
Ani takzvané demokratické strany, ktoré sú nám núkané ako záchrana proeurópskeho Slovenska, v oblasti kvír práv neprinášajú v kampani žiadne výhry. Buď nás absolútne nespomínajú (Most-Híd, Demokrati, Aliancia), alebo nás nazývajú pliagou, čím sa pridávajú do rastúceho antikvír tábora (Majerského KDH). Dokopy iba dve strany – Progresívne Slovensko a SaS – verejne hovoria o registrovaných partnerstvách a z týchto dvoch iba Progresívne Slovensko predstavuje program, ktorý sa snaží liberalizovať postavenie kvír ľudí v spoločnosti (registrované partnerstvá, adopcie, lepšie smernice pri medicínskej a právnej tranzícii).
V prípade SaS sú namieste pochybnosti. Predseda Richard Sulík vyjadril svoj názor na tranzíciu v rozhovore pre (krajne) pravicový Postoj, v ktorom sa cítil povinný vymedziť sa voči „rodičovi jeden a dva“ či „self-ID“ zákonom, ktoré by tranzíciu dali do rúk samotným transrodovým osobám. Takýto postoj znie zvláštne, najmä keď si všimneme, že v strane má Janu Bittó Cigánikovú, ktorá kritizovala Záborskej zákon o rodnom čísle a na svojej facebookovej stránke a v rozhovoroch obhajuje práva transrodových ľudí.
Predpokladám, že kvír voličstvo sa rozdelí medzi PS a SaS, poprípade voliť nepôjde – čo je, pravdaže, legitímny prístup k voľbám, v ktorých zas a znovu stojí zlepšenie kvír práv mimo hlavného záujmu politických strán. Vy, čitateľstvo v budúcnosti, ktoré drží tento magazín, už odpoveď na môj odhad poznáte.
Je tak dvakrát také smutné, že sa voľby konali rok po teroristickom útoku na Tepláreň. Popri úprimných vyjadreniach ľútosti a empatie sa bohužiaľ našli aj takí ako Matovič, ktorý vykrikuje, že je hetero a má rád ženy, poprípade Eduard Heger či Boris Kollár, ktorí sa báli pomenovať pravý dôvod útoku, skrývajúc sa za prázdne politické floskuly. Cenu za najnechutnejší výrok však bez konkurencie vyhral trnavský arcibiskup Orosch, ktorý spochybňoval nevinnosť Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha a vyzýval na drogovú raziu do Teplárne. Niet slova, ktoré by opísalo toto hanlivé, nechutné zľahčovanie jednej z najväčších tragédií súčasného Slovenska. Očividne sa v katolíckej cirkvi nehľadí na svedomie a arcibiskupi sa vyberajú podľa absencie empatie.
Zostávajúc pri cirkvi, Konferencia biskupov Slovenska (KBS) ani evanjelická cirkev na Slovensku (ECAV) nevyužili svoju možnosť ostať apolitickými a vytvoriť pokojný priestor pre ľudí, ktorých pravidelná voľba medzi menšími a veľkými zlami deprimuje. Do médií sa dostali ich listy veriacim, v ktorých varujú pred voľbou strán, ktoré propagujú „genderizmus“ či registrované partnerstvá. Považujem za humorné, že zároveň varujú pred nenávisťou; pravdepodobne na ňu majú monopol a nechcú, aby ich oň niekto obral.
Práve nenávisť cítiť pred voľbami na každom kroku. Kvír ľudia sa na Slovensku necítia bezpečne, necítia sa byť rešpektovaní a už ani tolerovaní. Hnev a nenávisť, ktoré vybubnovali strany ako Smer, Republika, OĽaNo, KDH či ĽSNS alebo organizácie ako Aliancia za rodinu, Ordo Iuris a KBS, prinášajú reálne následky, ktoré už stáli dva životy a nespočetné množstvo rán, fyzických aj psychických.
Väčšina politickej scény na Slovensku je konzervatívna a pravicová, vrátane strán, ktoré samy seba považujú za ľavicové. Témy, ktoré preberajú, iba poukazujú na to, ako veľmi nerozumejú mladej generácii voličov a menšinám. Hovoria o raste ekonomiky, o hrôzach genderu a homosexuality, dušujú sa, že najväčšou hrozbou – pliagou – pre voličov sú „ukričaní“ aktivisti. Zároveň však opakujú, ako musíme nájsť spôsob, ako zlákať mladých ľudí naspäť na Slovensko, ako ich presvedčiť, aby ostali doma. Pričom každx, s kým som sa kedy rozprávala o dôvode odchodu zo Slovenska, odchádza práve preto, lebo sa necíti vypočutx a má dojem, že Slovensko regresuje aj dvadsať rokov dozadu.
Počúvame, že tieto voľby rozhodnú o civilizačnom postavení Slovenska. Iba pre kvír ľudí nadchádzajúce – teda v prípade, keď tento článok vychádza, už dokonané – voľby predstavujú existenčnú krízu. Prežijeme, ak vyhrajú fašisti? Čo s nami bude, ak bude vládu znova zostavovať Matovič? Ak vyhrá Progresívne Slovensko či SaS, spomenú si na ich sľuby, alebo znova budeme odsunutí v mene mieru v koalícii?
Neprekvapuje ma, koľko kvír ľudí odchádza do zahraničia, keď čelia takýmto otázkam. No nie každý si môže dovoliť utiecť – buď cítia povinnosť voči komunite, nie sú vo finančnej situácii, aby mohli odísť, alebo tu majú priateľov a rodinu, s ktorými sa nechcú rozlúčiť. Napokon, toto by ani nemalo byť naším cieľom; náš exodus je presne to, po čom hnednúci politici a voliči túžia. Naším cieľom by malo byť zlepšenie nášho postavenia, kodifikovanie našich práv do zákonov republiky, absolútne vykynoženie nenávisti a fašizmu zo spoločnosti. Ale nakoľko to dokážeme my sami, najmä ak čelíme nielen ozrutnému nepriateľovi, ale zároveň aj cishetero hlasom, ktoré volajú po debate a okrúhlych stoloch s fašistami?
Voľby sa v čase písania článku blížia a ja žmýkam každý kúsok optimizmu v tele, aby som uverila, že sme v budúcnosti tromfli fašistov a konečne máme zaslúžený pokoj od nenávisti.
