Autorka: Kristína Gyuríková / FOTO: Marta Nováková, Barbora Maršíček
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2024.
Básnik a anglista Marek Torčík so svojím debutovým románom Rozložíš paměť získal v rámci súťaže Magnesia Litera cenu Luxor Litera za prózu 2024. V knihe, ktorá kombinuje prvky autobiografie a fikcie, autor rieši témy nespoľahlivosti pamäti, ale aj kvír identity, chudoby či šikany.
Knihy ako Rozložíš paměť na našom trhu nevznikajú často. Prekvapil vás jej úspech, alebo ste ho čakali?
Nečakal, dokonca ešte keď bola kniha v tlači, písal som smutné e-maily svojej redaktorke, nech to celé zruší, pretože som s ňou nebol úplne spokojný, takže ma to skôr prekvapilo.
Ale ja som svoj najväčší kritik a veľmi si neverím. Myslím si, že tá chronická sebanedôvera súvisí práve s identitou, s tým, že som kvír a že som navyše z pracujúcej rodiny. Každopádne mám z toho radosť.
Vašu knihu často prirovnávajú k Édouardovi Louisovi, keďže v oboch prípadoch ide o príbehy kvír ľudí z pracujúcich pomerov. Ale práve preto si myslím, že takýchto príbehov musí byť naozaj veľa a mnohí sa v nich nájdu.
Áno, po vydaní mi začali chodiť správy od čitateľov a ľudí z môjho okolia, ktorí mali podobnú skúsenosť, alebo aj trochu odlišnú, ale našli si v mojom príbehu styčné body. Preto si myslím, že to vôbec nie je jedinečná skúsenosť, ale práve naopak, možno je až príliš obyčajná.
Literárne štruktúry v Česku sú dosť nepriaznivé voči autorom z marginalizovaného prostredia. Preto veľmi obdivujem to, čo robí napríklad vydavateľstvo KHER v Česku, ktoré vydáva rómske autorstvo a dáva mu platformu tam, kde im ju tradičné vydavateľstvá nevedia poskytnúť. Možno aj to je dôvodom, prečo kvír príbehy nie sú až také viditeľné.
Prečo ste sa vôbec rozhodli knihu napísať? Bola to istá forma terapie?
Terapia to rozhodne nebola, aj keď sa na to ľudia často pýtajú. Keďže ten príbeh je dosť bolestivý, zvádza to k predpokladu, že som to potreboval zo seba dostať. Ale ja som paradoxne celkom vyrovnaný človek, podobne ako aj moja skutočná mama, ktorá je úplne iná ako tá knižná.
Skôr som bol nahnevaný, že sa o niektorých veciach nerozpráva, alebo sa o nich nerozpráva toľko, ako by sa malo. Potreboval som poukázať na spojitosti, na ktoré sa podľa mňa dostatočne neukazuje, ako napríklad to, že homofóbia a mizogýnia vychádzajú z rovnakého podhubia. Pripadá mi, že na toto sa často zabúda.
Napríklad aj v kultúre cisrodových gejov existuje niečo ako internalizovaná mizogýnia a homofóbia, a všetko to vychádza z predstavy, že byť ženou je niečo zlé, že to je menej ako byť chlapom.
Frázy ako „nebuď baba“ som ako malý počúval veľmi často. Pripadá mi, že to je práve jedna z vecí, ktorá nedochádza mnohým ľuďom, čo si niečím podobným neprešli. Povedal som si, že ak môžem dať do knihy niečo, čo ešte nezaznelo, je to práve toto spojenie.
Stretáva sa s tým každý, a nie je to skúsenosť podmienená len rodovo, ale napríklad aj triedne. Jemnosť u mužov je tiež očakávaná len v tej vyššej strednej triede. Muži z pracujúcej triedy, alebo teda robotníci, aj v tom okolí, kde som sa pohyboval, performujú svoju vlastnú identitu, to, v čom vyrastajú, a to je stereotypná mužskosť.
Myslím si, že to tiež veľmi ovplyvňuje životnú skúsenosť ľudí, či už žien alebo mužov, ktorí tým potom trpia, pretože napríklad nezapadajú alebo nevedia prejaviť svoje emócie a potom majú problémy sami so sebou.
Doteraz ste sa venovali hlavne poézii. Prečo ste sa rozhodli témy knihy Rozložíš paměť spracovať v prozaickej forme?
Tieto témy som už trochu načrtol v mojej poézii, ale próza je násobne viac čítaná. Mám pocit, ako keby ju čitatelia aj kritici považovali za hodnotnejšiu. Niekedy sa na to až hnevám, pretože mám poéziu stále rád a stále ju aj píšem, ale próze sa jednoducho dostáva viac pozornosti.
Dôležité pre mňa bolo vedomie, že pokiaľ chcem, aby mi niekto rozumel a pochopil, čo sa snažím povedať, tak to musí byť prístupné. A poézia je často menej zrozumiteľná.
Poézia necháva veľa priestoru na interpretáciu čitateľa, zatiaľ čo próza je viac-menej priamočiara.
Je to tak. Zároveň ide aj o to, akú máme schopnosť vnímať príbehy a to, na čo vlastne slúžia. Je to odovzdávanie vedomostí, múdrostí či varovaní. Keď rozprávame deťom rozprávky alebo mýty, chceme im odovzdať nejakú informáciu, niečo, na čo už prišli tí pred nami a my nechceme, aby sa to opakovalo znovu. To je jedna z funkcií príbehov. A to práve poézia nie je schopná v dnešnej podobe veľmi robiť.
Ja to vždy prirovnávam ku fotografii a filmu – próza je skôr film a poézia je fotografia, ako keby to boli dve iné médiá. Pre mňa, samozrejme, bolo dôležité, aby tam bolo niečo z poézie, ako napríklad práve schopnosť zachytiť emóciu alebo nejaký moment, ale zároveň som chcel, nech je to celistvejšie, aby to bolo niečo viac ako len úseky.
Na jazyku knihy je to aj cítiť, je naozaj poetický a pekne plynie.
To som rád. Pre mňa bolo dôležité, aby to malo rytmus. To je princíp, ktorý ma na poézii baví a ktorý je podľa mňa nutné prenášať do prózy – nespoliehať sa len na dej a tradičné štruktúry.
Tak ako život často nemá zápletku ani rozuzlenie, nemá ich ani poézia. Funguje skôr na motívoch, ktoré sa opakujú – tak ako aj život. V románe, ako je môj, je opakovanie rôznych motívov dôležitejšie než nejaké vyvrcholenie, a to je niečo, čo je bližšie skôr poézii než próze. Nie je to nič inovatívne, deje sa to už od Virginie Woolf.
Bolo pre vás ťažké prejsť od poézie k próze, alebo to šlo prirodzene, keďže išlo o písanie z vlastnej skúsenosti?
Píšem prózu oveľa dlhšie než básne. Moje prvé pokusy vznikali ešte niekedy na strednej škole, na začiatku to bola vždy próza a básne sa k tomu pridali až neskôr.
Na vysokej škole som nejako nemal čas venovať sa dlhším útvarom, venoval som sa štúdiu a poézii, pretože na to som čas mal. Je to ľahšie, keďže človek od toho môže odísť. Myslím si, že to je jeden z dôvodov, prečo teraz vzniká toľko poviedkových kníh, ľudia jednoducho nemajú čas sadnúť si a napísať román.
Na to, aby sa písaniu človek vedel venovať naplno, však potrebujete okrem času aj peniaze.
Áno, a to súvisí jedno s druhým. Ten najväčší modernistický rozkvet v literatúre bol daný hlavne tým, že začala písať stredná trieda, všetci tí ľudia, ktorí si mohli dovoliť nepracovať. Aj spomínaná Virginia Woolf mala zázemie, bola z privilegovanej rodiny a mohla si dovoliť písať. Ale dnes sme v pozícii, kedy sa tým uživí len hŕstka ľudí, a možno práve preto vzniká toľko kratších útvarov.
Aj pre mňa to bolo veľké sebaobetovanie. Teda sebaobetovanie znie dramatickejšie, ako to v skutočnosti bolo, ale jednoducho prísť z práce, sadnúť si k počítaču a písať do tretej ráno je niečo, čo neviem, či dokážem ešte niekedy zopakovať, pretože ma to naozaj vyčerpalo.
Vo svojom románe opakovane hovoríte o tom, aká je pamäť nespoľahlivá. Snažili ste sa tie udalosti v ňom zachytiť tak, ako ste si ich v skutočnosti pamätali, alebo ste ich prispôsobovali tomu odkazu, ktorý ste chceli odovzdať čitateľom?
Mňa práveže ani nezaujímalo to, ako sa to v skutočnosti stalo. Aj pri snahe byť objektívny vznikajú rôzne skreslenia, pretože sme len ľudia a všetci máme svoje limity vnímania. Okrem toho sa na 500 strán knihy, alebo teda v mojom prípade 200 strán, všetko jednoducho nevojde.
Už len to, aký volím jazyk, má svoj limit. Pripadalo mi skôr zaujímavé snažiť sa tieto limity opísať, vysloviť a sprítomniť vedomie, že všetko sa točí skôr okolo subjektívnych vnemov, dostať ich na papier. Je to veľmi univerzálna skúsenosť, zažívame to pri každodenných situáciách, sú o tom partnerské hádky alebo nezhody medzi rodičmi a deťmi. Aj ja si napríklad pamätám určité veci, ktoré som zažil s mojou mamou, úplne inak, ako si ich pamätá ona.
Pri autofikcii už názov napovedá, že to je čiastočne autobiografia, čiastočne fikcia, a preto vie byť omnoho úprimnejšia a objektívnejšia ako autobiografia, keďže to vlastne nie je pravda, ale je tam človek, ktorý to filtruje a skrz ktorého to čitateľ vníma.
Predpokladám, že je to do istej miery aj ochrana tých, o ktorých sa píše. Keby to človek prezentoval ako autobiografiu, tak práve kvôli tomu, čo hovoríte, že ľudia si pamätajú rôzne veci rôzne, by to asi mohlo viesť k nepríjemným situáciám.
To by som netvrdil. Ja som si to tiež myslel, ale moje skúsenosti s tým, čo sa stalo po vydaní knihy, a myslím, že o tom často hovoria Édouard Louis aj Karl Ove Knausgård, ktorý si tiež kvôli tomu prežil dosť veľké problémy v rodine, ukazujú, že to paradoxne nikoho nechráni, a najmenej zo všetkých tých, o ktorých to je.
Teraz ste ma prekvapili.
Áno, ja som si tiež myslel, že ich to ochráni, ale je to len taký wishful thinking. Chceli by sme, aby to tak bolo, ale ľudia sa tam aj tak spoznávajú, alebo sa naštvú, keď tam nie sú, alebo budú tvrdiť, že to, čo sa tam píše, nie je pravda.
Ono to súvisí s tým, že väčšina ľudí má pocit, že autofikcia je jednoducho len beletrizovaná autobiografia a tú literárnu hru v tom vôbec nevnímajú.
V knihe ste riešili, aký mal vplyv alkoholizmus vášho starého otca na vašu rodinu, a namiesto obviňovania sa snažíte pristupovať k tomu s empatiou. Pomohlo vám to vyrovnať sa s jeho správaním a pochopiť ho?
Ja som to asi vždy podvedome chápal vďaka tomu, že to chápala moja mama. Dôvod, prečo je to v tej knihe tak explicitne popísané, je, aby to pochopili aj čitatelia. Tá kniha musí ponúknuť čitateľom cestu, ktorou si človek, ktorý ju napísal, už prešiel, a sprostredkovať ju čitateľom. To je to, čo som zamýšľal.
Mne najviac pomohlo uvedomiť si, čo je za tým, keď sme sťahovali dedove veci z bytu, ktorý si prenajímal na ubytovni. Mal tam denníky z protialkoholickej liečebne a pre mňa bol toto moment, kedy som videl napísané niečo, čo som tušil už dávno.
V skratke, mal pocit, že nespĺňa tradičné požiadavky spoločnosti na to, ako sa má správať ako chlap, nech to už znamená čokoľvek. A neistota v ňom vyvolávala potrebujú utápať to v alkohole a sebadeštruktívnom správaní. Pre mňa bolo dôležité si uvedomiť, že aj človek, ktorý ubližuje druhým a traumatizuje ich, to nerobí preto, že by bol zlý, ale preto, že je sám ublížený a traumatizovaný a cyklí sa to.
Hovoríte o generačnej traume?
Generačná trauma mi celkovo pripadá ako vec, ktorá je veľmi špecifická pre postkomunistický blok. Aby som to ešte stiahol na širšiu vrstvu toho románu, my sme tu žili s minulým režimom, ktorý ľuďom bránil dosiahnuť svoj potenciál, čo dnes trošku prebieha znova, ale teraz je to triedne. Teraz už je sloboda a všetko je teoreticky možné, zlyhanie jednotlivcov preto považujeme len za chybu jednotlivcov.
Problém je pritom už v samotnej definícii chudoby. Napríklad to, ako si predstavujeme chudobných ľudí, často nezodpovedá skutočnosti. Očakávame, že nebudú mať telefóny a podobne, a v skutočnosti sú to napríklad ľudia, na ktorých by ste to ani nepovedali, ale majú na krku exekúcie. Napríklad v Česku je jeden z najčastejších dôvodov exekúcie, že sa ľudia zadlžia, lebo nemajú dosť peňazí, aby kúpili deťom darčeky na Vianoce, tak si na ne požičajú.
Áno, pripadá mi neetické, že pred Vianocami chodia v telke reklamy na pôžičky, cez športové prenosy zase reklamy na stávkové kancelárie.
Je to nebezpečné. Ja som si to všimol paradoxne teraz pri Magnesii Litere, že bolo možné staviť si na výsledky mojej kategórie, a pripadalo mi to úplne smiešne vzhľadom na to, že v nej bola práve moja kniha, ktorá nepriamo kritizuje biznis s chudobou. Mesto Přerov, kde sa kniha odohráva, je totiž známe tým, že má najväčší exekútorský úrad v Česku. Celkom ma to pobavilo, ale zároveň ma to rozosmutnilo. Je to také typické.
Začiatkom milénia, keď ste dospievali a vtedy sa odohráva aj dej knihy, nebolo veľa pozitívnej kvír reprezentácie v médiách, osobne si pamätám maximálne Philadelphiu. Ako vás to ovplyvnilo?
Je to zaujímavé, pretože ja som dlho nevidel ani Philadelphiu, až keď sme ju mali na výške v rámci jedného predmetu. Vlastne Philadelphia bola jedným z prvých filmov vôbec, ktoré mali pozitívnu reprezentáciu a kvír postavy tam neboli len vrahovia alebo úchyláci. Taktiež si spomínam na Brokeback Mountain, ktorá bola dosť kontroverzná. Jakeovi Gyllenhaallovi a Heathovi Ledgerovi vtedy hovorili, že ak budú hrať kvír postavy, zničia si kariéru, našťastie sa ale nič také nestalo.
Mám skôr pocit, že som nevidel skoro žiadnu reprezentáciu. Až niekedy ku koncu strednej som zistil, že existuje seriál Queer as folk a ten sa mi úplne nepáčil, pretože vôbec nezodpovedal mojej skúsenosti, nevedel som sa s tým stotožniť. Neskôr som sa dostal k Hodinám Michaela Cunninghama.
Moja najväčšia skúsenosť s kvír postavou, a tá vlastne ani nebola kvír, bol Michel zo Žien z rodu Gilmorovcov. Bol stereotypný a navyše ani nebol celkom priznaný, ale bola to prvá postava, s ktorou som sa vedel stotožniť.
Takto reprezentácia funguje – preberáme vzory a možnosti toho, kým môžeme byť, na základe toho, čo vidíme okolo seba v umení alebo len vo svete okolo nás. Preto si myslím, že je veľmi dôležité, aby existovali rôznorodé príbehy z rôznych sociálnych vrstiev, rôzne typy príbehov, postavy rôznej etnicity, pretože je to niečo, čo nám jednak rozširuje obzory a jednak to ľuďom, ktorí sú z tých prostredí, dáva signál, že je to v poriadku, že sú tu ľudia, ktorí sú ako oni, že v tom nie sú sami.
Vnímate, že sa v súčasnosti situácia zlepšila?
Dnes sme už naozaj niekde inde. Ja napríklad veľmi fandím Motýlikom od Alice Oseman, lebo ak je niečo, čo mladí kvír ľudia potrebujú, je to práve niečo takéto pozitívne, feel-good a nenáročné. Úlohou takýchto diel je ukázať mladým kvír ľuďom, že môžu žiť šťastný život a že obyčajné strasti, ktorými si prechádza každý tínedžer, môžu zažívať aj oni, že to nemusí byť len šikana a násilie, ale aj šťastie, ako sa hovorí „queer joy“.
Celkovo si myslím, že young adult literatúra je v tomto popredu oproti tomu, čomu v Česku hovoríme „vysoká literatúra“. Z tejto kategórie si pamätám snáď len knihu Detransition, baby od autorky Torrey Peters. Je to prvý román od transrodovej autorky, ktorý bol nominovaný na Woman’s Prize for Fiction. Ide o knihu, ktorú ľudia prirovnávajú k Sexu v meste, akurát, že je kvír. Je to naozaj kvalitný mainstream, ktorý prekonal bariéru fikcie, a zároveň to bol celkom veľký komerčný hit.
Čo však mne osobne vadí, je nota kvír utrpenia. Sú autori, ktorí konzistentne píšu takýmto štýlom, napríklad Hanya Yanagihara vydala už tri knihy, ktoré sú vyslovene len o utrpení kvír postáv.
Dokonca mám pocit, že som k tomu trochu prispel aj ja, keďže moja kniha je celkom tragická. Ale keďže ide sčasti o autobiografický príbeh, v ktorom sa dá nájsť aj nádej, snáď to nie je zase až taký problém.
Celkovo si však myslím, že je to dnes s reprezentáciou omnoho lepšie, akurát si musíme dávať pozor, aby sme nespadli do stereotypov.
