Autor: Róbert Pakan / Foto: Sanjin Kaštelan, Patrik Borecký
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2026
Veľa premýšľam o tom, akú dobu žijeme. Niežeby som na to mal čas, skôr sa na to nedá nemyslieť. Rodiny sú rozdelené, ešte aj tá moja. S vlastným otcom sa už neviem normálne rozprávať, naposledy sme sa zhodli na tom, že môjho psa Rocketa – je to samojed – treba zaočkovať a už by som ho mal aj poriadne vyčesať. Všade samí vymyslení nepriatelia.
Namiesto hľadania toho, čo nás spája, sa aktivujú krátke zápalné šnúry toho, čo nás rozdeľuje, a potom to ako dynamit vybuchne do konfliktov, ktoré sú – jemne povedané – zbytočné a v skutočnosti deštruktívne. Evolučne nás to všetkých prekoná. Občas si kladiem otázku, či má byť ďalším vývojovým stupňom človeka umelá inteligencia, ktorá za nás bude robiť všetku prácu a nám ostane už len nenávisť ako jediná emócia, s ktorou sa treba naučiť žiť.
Skúšal som si to poskladať spätne a vyšlo mi z toho zoznamovanie. Covid, ktorý nás zavrel do bytov a potom nás z nich vypustil nedôverčivých voči všetkému, čo dýcha. Ruská agresia voči Ukrajine, ktorá je len niekoľko hodín autom od Bratislavy – a napriek tomu v niektorých hlavách ešte stále nie je vojna. Genocída palestínskych ľudí, na ktorú sa pozeráme v priamom prenose medzi reklamou na matrace a tabletkami na erekciu. Nenávisť voči migrantom, ktorá sa stala politickým programom. A nenávisť a násilie voči nám, kvír ľuďom, ktoré už dávno nie sú len o komentároch na internete, ale majú adresy, dátumy a mená. Keď som to všetko položil vedľa seba, hľadal som, čo je pod tým.
Azda sa mi javí, že nedostatok empatie.
Tu som sa ale musel zastaviť, lebo empatia je ideál, ktorý nikto celkom nedosiahne. Nedokážeme sa naplno vcítiť do toho druhého, ani do najbližšieho človeka, ani do vlastnej matky, dokonca ani do seba samých spred desiatich rokov. Prežívanie každého z nás, celá tá emocionálna výbava, s ktorou sa ráno zobúdzame, je jedinečná a neprenosná. Nedá sa požičať ani preložiť. Vieme si nanajvýš predstaviť, čo asi ten druhý prežíva, a k tomu ideálu zachytenému v slove empatia sa s najväčšou snahou skúšať priblížiť. To je všetko.
Dlho som si myslel, že empatia sa dá opraviť. Že je to fasáda, z ktorej opadala omietka, a keď sa natiahne nová a dorobia sa rímsy, bude to zase ono. Teraz si myslím, že sme v období, keď sa už nedá nič len opraviť ani zrekonštruovať. Empatia sa dá len stavať, znova a znova nanovo, od základov, od čiary, ktorej stavbári hovoria kóta nula. A my všetci, či diváci, či účinkujúci, sme architekti vlastnej empatie. Preto Architektúra empatie.
Na toto sme mysleli, keď sme skladali štrnásty ročník Drama Queer.
Zaujímali ma tri veci: pamäť, ktorá zraňuje aj lieči, budúcnosť, ktorú si ešte treba vymyslieť, a telo, jediná stavba, z ktorej sa nedá odsťahovať. Program mal byť pôvodne širší. V januári sme mali na papieri deväť inscenácií od Prahy až po Nórsko, lenže potom prišli rozpočty, termíny a jeden zdvorilý e-mail z Berlína. Architektúra je aj o tom, čo sa nakoniec nepostaví. Teraz však spomeňme to, čo je v programe pevné.
Otvárame Grindrom, lebo kde inde dnes začína blízkosť, ak nie v mriežke profilov vzdialených tristo metrov. João d’Orey z berlínskeho Maxim Gorki Theater napísal a sám hrá monológ devätnásťročného trans chalana, ktorý sa cez appku snaží dostať dovnútra gay sveta a zisťuje, že dvere doň sú síce otvorené, ale za nimi sú ešte ďalšie dvere. Inscenáciu režírovala Malaya Stern Takeda a výsledkom je deväťdesiat minút v angličtine, neóny, trochu tanca a francúzsky šansón presne vtedy, keď slová nestačia. O T-Boy on Grindr som už v magazíne QYS písal, takže len krátko: je to vtipné presne dovtedy, kým si neuvedomíte, že sa smejete vlastnému profilu. Aj tomu s výhľadom na Dunaj, ktorý ste si fotili z bytu kamaráta.
V P*AKT-e hráme Lipsync her Drag Name… because is precious a tu musím priznať konflikt záujmov, lebo námet je môj. Nechajte ma to obhájiť. Lip sync, otváranie úst do cudzej nahrávky, je v drag kultúre číslo na pobavenie. My ho berieme doslova. Privlastniť si hlas, ktorý niekomu vzali, a povedať ním vlastnú pravdu. Režíroval Tomáš Procházka, hrajú Antonello Foddis a Martin Talaga. Inscenácia vznikla medzi Bratislavou, Prahou a Talianskom a na festivale bude mať slovenskú premiéru. Nie je to drag show, hoci parochne tam sú. Je to pomník ľuďom z našej histórie, ktorí vlastný hlas nemali, postavený z cudzích hitov. A because is precious v názve nie je ozdoba. Vzácne je pripomínať si dôležitých ľudí, už len tým, že vyslovíme ich meno alebo ho len naznačíme perami. Vzácne je to, čo si vážime, a nie preto, že nám to niekto arogantne a povýšenecky s krivou namaľovanou papuľou prikáže, ale preto, že je to krásne, autentické a bez čo i len štipky niečoho zlého. Vzácna je busta Cecilie Gonzagy, nie preto, že na nás dotyčná pani kričí z každého meme videa, ale preto, že ju geniálne vyobrazil teplý Donatello. Požičali sme si nenávistný výrok a prerábame na niečo pekné. Čo má byť vzácne, nech je vzácne.
Do A4 prídu aj Chorvátka a Srbka z Queer Zagreb s roadtripovou inscenáciou: Babin kuk gori, čo znamená Babin kuk horí a začína sa tam, kde iné hry končia. Dve kamarátky, Marija a Katarina, ležia na rozpálených skalách pri Dubrovníku vedľa rozbitého auta a v hlave sa im mieša maturitný výlet v Lloret de Mar, penová párty, Macarena a bozk, ktorý nebol kamarátsky. Argentínsku predlohu preniesol na chorvátske pobrežie Zvonimir Dobrović, režíroval Gonzalo Quintana a dvojica Ivana Sinovčić a Lea Jevtić to hrajú naplno. Kabaret, slapstick, melodráma, gitara, dymostroj a ikea taška plná hračiek (to posledné spomenuté je zhodou okolností aj inventár môjho stola v obývačke). Na papieri komédia o dvoch ženách, ktoré idú prekaziť svadbu svojim bývalým láskam. V skutočnosti hodina a štvrť o tom, čo všetko sme ochotní zapáliť, len aby sme sa nemuseli pozrieť vedľa seba.
Jeden večer bude celý patriť domácemu programu a bude v PAKT-e. Najprv sa predstaví Luis, teda Ľuboš Janák, so sólom Žal se odkládá. Jiří Korn song s týmto názvom naspieval v roku 1979 ako estrádny šláger o smútku, ktorý sa odkladá na neskôr. A Luis si názov požičal a posunul smútok o štyridsaťsedem rokov ďalej, do vlastného tela. Hodina, malý priestor, blízko, bez únikovej cesty. Hneď po ňom sa vedľa v sále P*AUZA bude čítať nová hra Andreja Kuruca Tiene Lorcu.
Andrej písal slovenskému kvír divadlu texty, keď to ešte nikto nechcel, a teraz siahol po Federicovi Garcíovi Lorcovi. Zastrelili ho presne pred deväťdesiatimi rokmi, v auguste 1936, a dodnes sa nevie, kde leží jeho telo. V tieni jeho života nachádzame dehumanizáciu gejov súčasného Slovenska. Človek by si povedal, veď nás ešte nestrieľajú. Lenže stačí si spomenúť na 12. októbra 2022 a Lorcova tragédia už nie je história zo Španielska, ale súčasnosť, ktorú na Slovensku žijeme.
V Aréne stojí najväčšia stavba ročníka, a to doslova. Deň vopred prichádza zástup technikov z Prahy, na javisku sú dva vodné systémy a vŕta sa do podlahy. Jak se stát jiným je inscenácia Divadla Komedie, ktorú tam ako svoju prvú českú prácu pripravil slovenský režisér Dávid Paška podľa troch románov Édouarda Louisa. Louis ušiel z chudobného, homofóbneho severu Francúzska do parížskych salónov a potom o svojej rodine v niekoľkých knihách napísal všetko.
Eva Salzmannová a Tomáš Dalecký hrajú matku a syna, kamery na javisku robia z predstavenia živý film a nad tým všetkým visí obrovská zelená pijavica, obraz toho, ako Louisa vidia jeho vlastní: prisal sa a všetko vysal. Je to o cene sociálneho vzostupu a o tom, či máte právo predať príbeh ľudí, ktorí vás vychovali, keď je to jediný príbeh, ktorý máte. A je to asi najpresnejšia inscenácia o empatii v celom programe, lebo Louis sa celý život snaží pochopiť rodinu, ktorá ho nenávidela, a nikdy sa mu to celkom nepodarí. Toto je ten večer, na ktorý zoberte mamu. Otca podľa uváženia.
H.R.H. prinesú do P*AKT-u Melting of the Body. Peter Tilajčík napísal text, Igor Fech hudbu, obaja to hrajú a spolu s Michaelou Fech aj režírujú. H.R.H. sú pre tých, ktorí od divadla chcú, aby prestalo byť divadlom, niekde medzi koncertom a performanciou, kde sa o tele nerozpráva, ale telo sa v ňom rozpúšťa. Ak festival tvrdí, že telo je bojisko o slobodu, tu bojisko uvidíte bez metafor a bez stoličiek.
Zatvárame v Sarajeve, v klube. PODROOM je inscenácia Sarajevského vojnového divadla SARTR, ktoré vzniklo počas obliehania mesta a odvtedy vie o dočasných útočiskách viac než ktokoľvek v Európe. Ishak, Kosta, Marija a Baja odchádzajú do podzemného klubu, kde sa v rytme techna stiera hranica medzi tým, čo sa deje, a tým, čo si projektujú. Ajla Bešić to režírovala ako nočný film, dialóg tečie ako soundtrack, spomienky sa preskladávajú a väzby vznikajú a rozpadajú sa v čoraz kratších intervaloch. Je to sonda do mestskej osamelosti pre generáciu, ktorá si blízkosť objednáva ako taxík a rovnako rýchlo ju aj ruší. A zároveň sa dá vnímať ako odpoveď na otvárací večer. T-Boy hľadá lásku v appke, Podroom na parkete, obaja v tme, obaja s telefónom v ruke.
Toľko stavba. Diskusie a dramaturgické úvody do programu ešte dopĺňame, je to podobné ako každá stavba pred kolaudáciou, kde ešte v deň otvorenia niekto maľuje schodisko. Nesľubujem, že po ôsmich večeroch budeme empatickejší. Sľubujem len, že sa o to budeme osem večerov pokúšať, čo je asi to jediné, čo s tým slovom vieme urobiť. Vidíme sa v októbri, na kóte nula. Program nájdete na www.dramaqueer.sk.
