Autor: Ria Gehrerová / Foto: Wikipedia
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2020.
Mladá atlétka Zdena Koubková mieri v lete 1930 s celým tímom na súťaž do Poľska, keď ich na hraniciach zastavia colníci. „Jeden pozerá striedavo na fotku v mojom pase a na mňa, radí sa s kolegom. Z jeho slov vyplýva, že asi majú problém s mojím chlapčenským vzhľadom. Dokonca hovoria o škandálnom podozrení, že naša výprava chce do Poľska ilegálne vyviezť mladíka. A tým mám byť ja!“ zapísala si osemnásťročná Koubková do denníka.
Text vznikol v spolupráci s Denníkom N.
Atlétka to považuje za drzosť, ale zároveň tomu rozumie. Už nejaký čas sa jej na tvári objavujú jemné chĺpky. Každý druhý deň si ich holí, ale tento raz pri balení na strojček zabudla.
Vojaci sa začínajú rozprávať o nutnosti lekárskej prehliadky. Vedúci atletickej výpravy však túto debatu rýchlo ukončí a československé atlétky môžu pokračovať v jazde. Koubková tak dostane šancu vyhrať beh na 800 metrov, skok do výšky a pokoriť vtedajší svetový rekord v behu na jeden kilometer.
„Ak by ste si prečítali dobovú tlač, tak jej boli plné noviny. Bola rovnako populárna ako futbalisti, ktorí boli v roku 1934 druhí na majstrovstvách sveta v Ríme,“ hovorí český športový novinár Pavel Kovář, ktorý o Koubkovej napísal knihu Příběh české rekordwoman. „Česká športová historiografia neskôr Koubkovú absolútne vymazala. A pritom to bola svetová hviezda.“
Pre mutovanie odišla zo zboru
Na dobových fotografiách má Koubková plavé vlnité vlasy po ramená, ale postavou aj črtami tváre je viac mužom. Čím bola v ženskej atletike úspešnejšia, tým viac pochybností jej vzhľad vzbudzoval. Koubková sa navyše nikdy po tréningu ani po pretekoch nesprchovala v ženských šatniach a viacerí si všimli, že zarastá podobne ako jej mužskí kolegovia. V medzivojnovom období nebola téma intersexuálnych ľudí poriadne preskúmaná, a tak ani sama Koubková roky nevedela, čo sa s ňou vlastne deje.
Vyrastala vo veľkej rodine neďaleko Ostravy, narodila sa ako šiesta z ôsmich detí. V škole mala samé jednotky, problém jej robili len ručné práce a spev, pretože ako tínedžerka začala nečakane mutovať a musela odísť z dievčenského zboru. Mala sa vyučiť za kvetinárku, ale nakoniec sa radšej stala predavačkou.
K atletike sa dostala v podstate náhodou. Keď mala čerstvých sedemnásť, jej brat režíroval silvestrovský kabaret v jednej brnianskej reštaurácii. Koubková mala robiť len oponárku, ale jeden z hlavných hercov sa opil, a keďže bola na každej skúške a poznala všetky texty, obliekla si hercov kostým a odohrala celý večer namiesto neho.
O kabarete sa v Brne veľa hovorilo a všimla si ho aj katolícka telovýchova Orol v Brne. Dve atlétky z tohto klubu si Koubkovú počkali pred obchodom, kde pracovala, a navrhli jej, aby účinkovala na ich hudobnom a recitačnom večeri. Koubková sľúbila, že im môže zarecitovať niekoľko básničiek pod jednou podmienkou: vybavia jej bezplatný vstup do telocvične, na športové ihrisko a atletickú dráhu. Atlétky vtedy ešte nevedeli, že majú pred sebou budúcu rekordmanku.
Hra o Koubkovej najlepšou v Česku
V zime Koubková do klubu nastúpila a už na jar vyhrávala vo viacerých disciplínach – v skoku do diaľky aj do výšky, vo vrhu guľou aj v behu na 60 metrov. Ako sedemnásťročná začala trénovať s mužmi a cítila, že jej výkony sa veľmi rýchlo zlepšujú. Na fotografiách sa spokojne váľa po zemi so skupinou mladých mužov, s ktorými ako jediná žena hrávala priateľské futbalové aj volejbalové zápasy, prípadne ragby.
Koubková však na toto obdobie nemá len dobré spomienky. „Ak si myslíš, že si tu takto ulovíš ženícha, tak sa škaredo mýliš,“ vyčítala jej staršia kolegyňa z Orla. Koubková však nestála o manžela a ani o konflikty v tíme, a preto podobné podpichovanie zvyčajne prešla mlčaním.
V divadelnej hre o Zdene Koubkovej s názvom Transky, body, vteřiny sa atlétka viackrát dostane do konfliktu so svojimi priateľmi a kolegami, ponižujú ju a znásilnia. Režisér hry Tomáš Dianiška však priznáva, že tieto situácie do hry doplnil, aby bola dynamickejšia, a nejde o reálne zážitky Zdeny Koubkovej.
Chcel divákom ukázať, do akých situácií sa dostávajú transrodoví a intersexuálni ľudia a akým urážkam a ponižovaniu musia čeliť. „Zdena bola v tom čase čosi nové, dlhý čas to bolo tabu aj pre noviny. Dnes je situácia transľudí v niečom možno horšia, pretože o nich každý píše, každý má na nich názor a aj ho vyjadruje,“ hovorí Dianiška.
Hra sa stala úspešnou a Dianiška s ňou tento rok získal najvyššie divadelné ocenenie v Česku, Cenu divadelnej kritiky.
Súčasťou hry je aj scéna, v ktorej Zdena s kamarátkou rozbijú výklad židovského obchodu a ukradnú športové tenisky, takisto sa však naozaj nestala.
Domyslené scény nahnevali autora biografickej knihy o Koubkovej, a to tak, že s divadlom nechcel spolupracovať. Aj keď je hra založená na jeho knihe, doposiaľ ju nevidel. „Nahnevalo ma, že používajú jej meno, ale úplne prekrútili fakty,“ hovorí Kovář. „Tú hru si pozrelo množstvo mojich kamarátov a boli dojatí. Tak si hovorím, že no dobre, asi tam pôsobí nejaká mágia divadla.“
Holenie na toaletnom stolíku
Koubková nebola jediná, ktorú trápilo nadmerné ochlpenie. V tridsiatych rokoch sa na pretekoch v Prahe stretla s poľskou atlétkou a olympijskou víťazkou v behu na 100 metrov Stanisławou Walasiewiczovou, ktorá žila od troch rokov v USA, a preto bola známa najmä ako Stella Walshová. Chcela sa s ňou pred zápasom zoznámiť, a tak prišla do jej hotelovej izby.
„Zablúdim očami na neďaleký toaletný stolík Stelly. Vedľa manikúry na ňom leží hrebeň, ale potom môj pohľad upútajú štetky na holenie a vedľa nich ležiaci holiaci strojček,“ spomína si na návštevu Koubková.
Keď nad ňou v behu na 100 metrov zvíťazila a kričali na ňu, že vyhrala „o fous“, zľakla sa, že sa smejú zo Stelliných jemných fúzov. Jej zarastenú tvár však nikto ďalej nerozoberal, ani rozhodcovia, a ani noviny.
Vďaka víťazstvu nad Walshovou získava Koubková miesto vo Vysokoškolskom športe Praha. Aby sa do Prahy mohla presťahovať, ponúkli jej prácu vrátničky v hoteli Marathon, kde zvyčajne prespávali československí aj zahraniční športovci. Koubková na vrátnici aj býva, má tam skromne zariadenú malú izbu. A práve odtiaľto odbieha na tréning či na preteky.
Po večeroch študuje, aby sa mohla stať profesorkou telovýchovy a píše texty pre športový magazín Star. V nich veľmi nalieha, aby ženská atletika získala väčšiu podporu. V tom čase išlo o veľmi moderné myšlienky. Veď ešte v roku 1928 Olympijský výbor ustanovil, že beh na 800 metrov je pre ženy nebezpečný.
„Rozumným športovaním žena získava pravú eleganciu a prestáva byť chúlostivou bytosťou. Získavajte a presvedčujte ženy pre šport,“ apelovala v jednom z textov z roku 1934 Koubková. „Žena nepatrí do dancingu – žena patrí na ihrisko.“
Nelám si hlavu, lám rekordy
„Všímam si rastúci počet očí, ktorý ma pozoruje pri každom atletickom tréningu, ale aj pri každej volejbalovej či futbalovej hre,“ hovorí Koubková v Kovářovej knihe. „Tie oči si zrejme zbierajú dôkazy pre svoje podozrenia. Áno, nechodím do ženskej šatne. Nikdy som v nej nenašla ani štipku srdečnosti či športového kamarátstva, skôr závisť, zlobu a zle skrývané prejavy opovrhnutia.“
Koubkovej začínajú chodiť anonymné listy. V nich sa jej pýtajú aj na to, prečo sa vyhýba ženskej šatni. Chvíľu sa snažila zistiť, či to písmo nepozná, ale každý list vyzeral inak.
Pre stupňujúce sa podozrenia začala Koubková pochybovať aj o svojej účasti na Svetových ženských hrách v Londýne 1934. Naznačila to aj svojmu trénerovi Josefovi Hronovi, ale ten ju upokojoval: „V Londýne si naša najväčšia nádej. Budeš tam štartovať s atlétkami, ktorých slávne mená sa spájajú s podobnými dohadmi a podozreniami ako to tvoje. Meno Koubková je už až príliš vryté do histórie ženskej atletiky, než aby si ho mohla jedným svojím nie vymazať.“
Tvrdil jej, že ak nebude štartovať, začnú to isté žiadať aj od ďalších športovkýň z Nemecka, Ameriky či Poľska. „Nelám si s tým hlavu, radšej lám rekordy,“ ukončil ich rozhovor tréner.
Na Svetových ženských hrách v Londýne Koubková vytvorila nový svetový rekord v behu na 800 metrov a predbehla aj olympijské víťazky. Z výhry sa však netešila a nezúčastnila sa ani slávnostného banketu po ukončení hier.
V britských novinách vyšiel následne článok o tom, že mnohé športovkyne, ktoré na hrách štartovali, sú viac mužmi než ženami, a autor medzi ne zaradil aj Zdenu Koubkovú. Vplyvný športový novinár svojím článkom otriasol ženskou športovou federáciou.
Predsedníčka federácie od neho žiadala opravu. To však odmietol a chcel, aby ich spor rozsúdili lekárske prehliadky atlétok. Zároveň navrhol, že ak sa jeho článok niektorej športovkyne dotkol, osobne sa jej ospravedlní. Druhú časť jeho ponuky prijali a novinár tak strávil jedno popoludnie návštevami športovkýň. Koubková jeho ospravedlnenie aj návštevu odmietla.
Vyvaľujú na ňu oči, stále a stále sa smejú
Definitívne Koubková športový klub opustila až po tom, čo o nej v roku 1935 vyšiel román Zdenin svetový rekord. Časť knihy boli fakty, časť vymyslený ľúbostný román.
Koubková dúfala, že kniha bude úspešná a spopularizuje tak ženskú atletiku. Čiastočne sa jej to podarilo, kniha bola naozaj úspešná a písali o nej viaceré noviny. Jej však priniesla najmä veľa bolesti.
„Nechceme ju tu už ani vidieť,“ hovorili po prečítaní knihy jej kolegovia z klubu, s ktorými trénovala a hrávala futbal. Dodnes však nie je jasné, čo presne ich v knihe pobúrilo.
Autorka románu Lída Merlínová, ktorá bola v tom čase len o pár rokov staršia ako Koubková, opísala hlavnú hrdinku takto:
„Zdena púta pozornosť. Je to nápadný, nevšedný zjav. Menej zhovievaví by povedali: výstredný. Máloktorý muž je taký veľký ako ona. Povedali by ste: Pekný mladík. Množstvo dievčat sa na ňu usmieva vyzývavými očami. Až kým nezistia, že ten pekný mladík má sukňu. A potom užasnuto vyvaľujú oči, prepuknú v hlasný smiech, štuchajú do seba, hovoria o nej popri tom, ako sa jej pozerajú do očí, obzerajú sa a zastavujú – a hlavne a stále, a stále sa smejú.“
Merlínová v knihe popisuje, že toto je dôvod, prečo Koubková nemá rada ľudí, je netaktná a v spoločnosti zahanbene hľadí do zeme. „Skvelá atlétka a jedinečná grácia na ihrisku sa stáva tragicky neohrabanou a nemožnou, keď má prejsť po kaviarni,“ píše v knihe.
V románe sa do Koubkovej zamilujú traja muži – skladateľ, biznismen a básnik – ktorým sa na nej páči práve to, že nie je vyzývavá, nemaľuje sa a pôsobí „divoko“.
Najfotografovanejšia žena Československa
Pár mesiacov po publikovaní knihy dostala Koubková výpoveď zo športového klubu a musela sa vysťahovať aj z vrátnice hotela Marathon. Bez klubu nemohla štartovať ani na československom šampionáte v Prahe v roku 1935.
To si všimla aj športová tlač. „Veľa rečí a dohadov vyvolala neúčasť známej rekordwoman Zdeny Koubkovej. Tá pred majstrovstvami oznámila, že vystupuje zo svojho klubu (…) Dôvody sú súkromné, študijné (pripravuje sa na skúšky) a zdravotné. Koubkovú zrejme na dráhe neuvidíme dlhú dobu, prípadne už vôbec. Odišla by tak z našej atletiky najvýraznejšia a najúspešnejšia osobnosť posledných rokov,“ napísal športový magazín Star v roku 1935.
Napriek tomu, že Koubková na pretekoch nesúťažila, noviny České slovo jej venovali takmer celý text. „Koubková sa po londýnskom úspechu, keď vytvorila nový svetový rekord, stala najfotografovanejšou ženou Československa. Dnes uverejňujeme jej obrázok tiež, pod ním však už nebude správa o jej novom rekorde, ale čosi, čo vyzerá ako nekrológ športovej činnosti,“ píše České slovo. „Odchodom Koubkovej stráca náš šport jednu z najvýraznejších postáv.“
Koubkovú nechceli ani v iných športových kluboch. Tie, čo prejavili záujem, od nej požadovali vstupnú lekársku prehliadku, ale to okamžite odmietala. Sparta Praha ju k sebe nakoniec vzala, ale proti jej vstupu sa takmer okamžite postavili viacerí funkcionári. Po jedných vyhratých pretekoch musela odísť.
Urýchlilo to jej odchod zo ženskej atletiky a aj rozhodnutie vyhľadať pomoc lekárov, pretože cítila, že je mužom. „V priebehu niekoľkých týždňov mám za sebou toľko prehliadok a vyšetrení, že ich ani nespočítam. Cítim sa ako pokusný králik, ale musím dodať, že lekári so mnou hovoria otvorene a ohľaduplne. Nakoniec mi oznamujú, že podľa ich odborného názoru som indivíduom prevažne mužských znakov, preto mi odporúčajú operáciu. Neváham ani minútu a ich odporúčanie prijímam.“
Najkrajší vianočný darček
Dvadsaťdvaročný Koubek pracuje v stávkovej kancelárii a hoci už noviny a aj jeho okolie vedia, že je mužom, stále čaká na operáciu a aj na oficiálne úradné potvrdenie, že je mužom. Bez nich si totiž nemôže kúpiť ani nohavice. Tie mohli v roku 1935 nosiť len muži.
Ministerstvo vnútra a aj ministerstvo zdravotníctva však s potvrdeniami váha, pretože Koubek podľa nich nemá „podstatné mužské znaky“. Vyčkávajú na to, ako dopadne operácia.
Koubka nečinnosť úradov postavila pred vážnu dilemu. Blížili sa Vianoce a on sa mal stretnúť s rodičmi svojej priateľky. Premýšľal, ako sa obliecť. Dá si nohavice a bude riskovať pokutu, alebo si dá sukňu a pretrpí na návšteve rozpačité pohľady?
Na Štedrý deň dopoludnia Koubek ešte pracoval, keď mu prišiel list od advokáta, vďaka ktorému mohol začať okamžite nosiť nohavice. „Je to ten najkrajší ježiško, akého som mohol dostať. Žiaden chlapec na svete nie je v roku 1935 obdarovaný cennejším vianočným darom.“
Operáciu mu naplánovali na marec. Závery lekárov naznačovali, že Koubková bola intersexuálna. To znamená, že mala mužské aj ženské pohlavné znaky. A keďže si s tým pri jej narodení nevedeli poradiť, priradili je ženský rod.
Lekárske správy obsahujú aj opis jej tela, mala malú vagínu a útvar pripomínajúci penis. Vďaka operácii jej lekári zmenili genitálie tak, aby viac pripomínali mužské, a aj tak fungovali.
V marci Koubek podstúpi operáciu a po zákroku už sa zobudil na mužskom oddelení. Na tabuľke nad posteľou mal meno Zdeněk Koubek.
Turné po USA a preteky na javisku
Po prelomení tabu začali médiá podrobne rozoberať termín jeho operácie, kedy bol na prehliadke u lekára a čo ho čaká. Sám Koubek po zmene rodu v novinách opísal celý svoj príbeh v niekoľkých pokračovaniach. Práve z jeho textov neskôr vo svojej knihe čerpal aj český novinár Pavel Kovář.
Tesne po operácii Koubek vyrazil na turné po Spojených štátoch, ktoré trvalo niekoľko mesiacov. Koubek na ňom hovoril o svojom životnom príbehu a predvádzal športovú formu.
„Na javisku pre mňa postavili dvadsať metrov dlhú elipsovitú bežeckú dráhu. Bola biela a pozadie zamatovo čierne. Bežal som dvadsať okruhov v pretekárskych trenírkach, potom som vybehol na rýchlo sa otáčajúci gumový pás a predviedol som finiš,“ opisoval svoje vystúpenia Koubek v novinách. Po vystúpení si musel podať ruku s niektorými divákmi, ale ako sám píše, nerobil nič, za čo by sa musel hanbiť.
Pavel Kovář v knihe predpokladá, že Koubek šiel na turné preto, aby si zarobil peniaze. Večerné gymnázium sa mu zrejme nepodarilo dokončiť, pretože si ho v oficiálnych dokumentoch neuvádzal, a po ukončení športovej kariéry začínal prakticky od nuly. Aj Koubek priznáva, že na turné mal „veľmi slušný“ plat. „To, čo som v Amerike zarobil za mesiac, nedostanem v Európe ani za pol roka,“ povedal v rozhovore pre Národní listy v roku 1938.
Pár rokov po turné sa 27-ročný Koubek oženil so Slovenkou Uršulou Škrobačovou, ktorá pochádzala zo Žiliny. Pracoval v automobilke v Mladej Boleslavi a neskôr v pražských závodoch Škody. Jeho príbuzní o ňom hovorili ako o pohľadnom a povahovo vyrovnanom mužovi, ktorý bol veselý, spoločenský a často rozprával vtipné anekdoty.
„Žil v harmonickom manželstve a rovnako ako jeho žena bol pobožný,“ povedal o ňom v knihe príbuzný z Moravy.
Ako 31-ročný sa v roku 1944 vrátil aj k športu, s mladším bratom začal hrávať ragby za Říčany. „Vedeli sme, kto to je. Z predvojnových novín sme poznali jeho príbeh slávnej atlétky, ktorá sa neskôr stala mužom. Tým viac sme si cenili, ako si na ihrisku ako niekdajšie dievča počínal,“ spomínali na neho bývalí spoluhráči, s ktorými sa novinár Kovář stretol na prelome tisícročí.
Ako príčinu svojho trápenia podľa nich označoval to, že ho rodičia obliekali do dievčenských šiat, aj keď bol vždy chlapcom.
Koubek všetky svoje medaily vyhodil do koša a jeho svetové rekordy boli z medzinárodných tabuliek vymazané. Z československých záznamov mu v roku 1945 vymazali rekordy v skoku do výšky, do diaľky, v behu na 60 metrov, na 80 metrov, na 100, 200, 800, 1000 metrov aj rekord v štafete.
Koubek nebol jediným mužom
Tesne po vojne boli zrušené aj rekordy Koubkovej kolegyne z Prahy Štefánie Pekarovej pôvodom zo Žiliny. Pózujú spolu na mnohých fotografiách z atletických podujatí ako úspešné reprezentantky. Aj Pekarová neskôr prešla zmenou rodu a zvyšok života ju ľudia poznali ako Štefana.
V roku 1945 Pekarovi z československých tabuliek vymazali rekord v hode oštepom, diskom, guľou a v šprintérskej štafete. Aj britská atlétka Mary Westonová v roku 1936 podstúpila sériu zákrokov, po ktorých mohla žiť ako Mark Weston.
Poľská atlétka Stella Walshová, s ktorou sa Koubek stretol na viacerých pretekoch, zmenou rodu neprešla. V 80-tych rokoch ju náhodou zastrelili pri ozbrojenej lúpeži. Pri pitve sa zistilo, že Walshová mala podobne ako československé športovkyne mužské aj ženské pohlavný znaky, čo opäť spôsobilo zmätok v medzinárodných atletických organizáciách. Jej svetové rekordy však z tabuliek nakoniec vymazané neboli.
V súčasnosti sa diskusia o hraniciach ženskej atletiky vedie najmä okolo bežkyne na 800 metrov Juhoafričanke Caster Semenyaovej. Jej telo prirodzene produkuje vyššie množstvo testosterónu, čo je pri športe výhodou. Medzinárodná federácia atletických asociácií preto športovkyniam s podobnými predispozíciami nariadila umelo si liekmi znižovať hladinu testosterónu.
Časti športovkýň a športovcov sa to zdá byť nefér. Prirovnávajú to k situácii, v ktorej by medzinárodné asociácie prikázali plavcovi Michaelovi Phelpsovi skrátiť si ruky, pretože ich má dlhšie ako jeho súperi.
Zdeněk Koubek vedel, že ako muž by v športe nevynikal, no napriek tomu pri ňom zostal. Ako ragbista aj ako rekreačný športovec. Ešte v časoch svojej najväčšej športovej slávy v novinách napísal: „Lámanie rekordov nemá byť podmienkou pre vykonávanie športu. Pravý športovec miluje svoj šport aj vtedy, keď sa umiestni na poslednom mieste.“
