Autorka: Zuzka Jakúbková / FOTO: Archív Pauly Gogoly
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2022.
Mladá vizuálna umelkyňa Paula Gogola maľuje to, čo žije. Vo svojich dielach skúma telo skrz svoju transrodovú skúsenosť, čím sa snaží upriamiť pozornosť na túto tému na stredoeurópskej kultúrnej scéne. Tvorbu absolventky VŠVU môžete poznať z výstav v galériách Photoport, A4 a White & Weiss Gallery.
Keď moja sestra – tiež trans dievčina – išla na orchiektomiu, zo srandy som jej povedala, že potrebujem jej semenníky a nech mi ich skúsi priniesť. Vôbec som nedúfala, že sa to stane, pretože sa to zvyčajne likviduje ako biologický odpad. A zrazu stojím v ateliéri a v ruke mám sáčok s dvoma plastovými nádobkami.
Aká bola tvoja cesta k vizuálnemu umeniu?
Začala sa už v skoršom detstve, keď nás otec popri škole tlačil do rôznych voľnočasových aktivít. Keď sa na to pozriem spätne, som vďačná, že nám už ako deťom dal tento základ. Poďakovanie patrí aj pár učiteľom, ktorí ma viedli. Ťažko povedať, či by sa bez nich môj vzťah k umeniu prehĺbil.
V súčasnosti som dokončila bakalársky stupeň na VŠVU na katedre maľby pod vedením Klaudie Kosziby. Bola to pre mňa skúsenosť, ktorá ma v mnohých ohľadoch obohatila a pomohla mi nájsť smerovanie. Okrem samotného priestoru pre tvorbu bola pre mňa veľmi dôležitou časťou osobného rastu aj možnosť pohybovať sa v takom koncentrovanom umeleckom prostredí.
Aké témy momentálne rezonujú v tvojej tvorbe?
Maľujem to, čo žijem. Vnútorné hĺbanie je niečím, čo ma popudzuje k tvorbe. Mohla by som tak zľahka načrieť, čím som bola zaujatá v poslednom čase – je to otázka našej „bielej“ trans identity, hľadanie jej prameňov, kultúrnych zmienok o nej. Je to veľmi komplexná téma, keďže v európskej kultúre ich veľa nie je, aspoň zdanlivo. Väčšinu času som čítala a spájala rôzne sociologické postrehy v súvislosti s transrodovosťou, spôsoby a kontexty, v akých sa objavuje a manifestuje naprieč rôznymi kultúrami. Vysvitá z toho mnoho objasnení, vidieť, ako sa isté vzorce opakujú, a dokonca úplne nezávisle od seba. Je to asi taký prirodzený popud u každého, vedieť uchopiť v súvislostiach, kým vlastne je.
Po akom vizuálnom formáte siahaš najčastejšie?
Najbližšia mi je asi maľba, pretože sa jej venujem najdlhšie. V poslednom čase mi ale učarovala aj priestorová inštalácia. V tomto médiu som už párkrát experimentovala a v budúcnosti sa k tomu ešte určite vrátim.
Ako vnímaš ľudské telo vo svojej tvorbe?
V mojej tvorbe je telo nosným prvkom, vždy som inklinovala k figuratívnej maľbe. Táto tendencia asi úzko súvisí aj s mojou trans skúsenosťou, nemôžem si pomôcť. Aj keď v poslednom čase sa snažím hľadať spôsoby, ako suplovať figúru. Predsa len, možností ako artikulovať telesnosť je mnoho.
Niečo, čo mňa osobne baví v maľbe, keď sa oprostíme od žánru, je istá atmosféra, clivosť, akýsi metafyzický náboj. Chce to však nájsť tie správne spôsoby ako dosiahnuť svoje nároky.
Na výstave v galérii Photoport sme mohli vidieť tvoj vizuálny sochársky kúsok. Čo bolo za jeho vznikom?
Toto dielo bolo trošku kontroverznou záležitosťou a som mimoriadne nadšená, že som mala možnosť ho vystaviť. Veľká vďaka patrí kurátorovi Matúšovi Novosadovi. Čo sa týka idey, prvým podnetom bol slovný obrat v preklade z latinského orchis, čo znamená semenník.
Hoci som nápad mala v hlave už dlhšie, nakoniec k tomu prišlo celkom spontánne. Keď moja sestra – tiež trans dievčina – išla na orchiektomiu, zo srandy som jej povedala, že potrebujem jej semenníky a nech mi ich skúsi priniesť. Vôbec som nedúfala, že sa to stane, pretože sa to zvyčajne likviduje ako biologický odpad. A zrazu stojím v ateliéri a v ruke mám sáčok s dvoma plastovými nádobkami. „Eughh.“ Tieto citoslovce tiež sprevádza veľká vďačnosť, ale vždy, keď som s nimi manipulovala, mi stáli chlpy dupkom a vychádzali zo mňa obdobné zvuky.
Samotný objekt bol veľmi zaujímavá záležitosť. Veľa práce s betónom, prešívanie prasacích čriev ľudskými vlasmi, konkrétne mojimi… Chcela som spraviť analógiu niečoho organického, ale z trocha iných materiálov. Väčšinu tvoria tvárnice ytong a betón. Koncový výsledok som tepala a modelovala viac ako mesiac.
V akých autoroch alebo autorkách nachádzaš inšpiráciu?
Jedna z vecí, ktoré ma v poslednom čase očarili, bola návšteva výstavy Davida Hockneyho vo Viedni. Bol to fakt bohatý prierez jeho tvorbou. Paradoxne voči jeho tvorbe, ktorú všetci dobre poznáme, mi najúdernejšie pripadali práve jeho queer abstrakcie zo šesťdesiatych rokov.
Queer umenie bolo vždy skrz-naskrz prepojené s figuráciou, ale práve tento prístup mi pripadal omnoho rýdzejší, drásavejší. Práve oslobodenie od popisnosti figuratívnej scény bolo fakt svieže.
V tvojej tvorbe sme videli pár umeleckých spoluprác. Ako ich hodnotíš?
Aj keď je samotný proces tvorby viac-menej samotárska záležitosť, tímová práca je takisto niečo neodlučiteľné a pre dobro veci veľmi prínosné. Podieľala som sa na pár kolektívnych výstavách. Baví ma, keď dajú šikovní ľudia hlavy dokopy. Mám pocit, že mnoho vecí má šancu lepšie vyznieť v spoločných prienikoch, či už vizuálnych, alebo tematických, ale aj v autorskej svojskosti, inakosti.
Jedna z posledných výstav, na ktoré pekne spomínam, bola výstava Oh my god, she got the power vo White & Weiss Gallery s Annou Máriou Beňovou, Dajanou Hroššovou, Jurajom Černákom a Máriou Habernerovou Trančíkovou. Túto výstavu som vnímala ako niečo pre mňa naozaj mimoriadne, pretože sme boli najmladšie vystavujúce, ktoré boli do tejto galérie prizvané. Samozrejme, okrem všetkých zúčastnených musím vyjadriť veľké ďakujem predovšetkým Zuzane Weissovej a Andrejovi Dúbravskému. Od nápadu až po realizáciu to bolo pod Andrejovou záštitou.
Kam sa môžeme ísť pozrieť na tvoju tvorbu a na aké projekty sa môžeme tešiť v najbližšej budúcnosti?
Momentálne sa nachádzam v akejsi prechodnej fáze svojho života, takže zatiaľ neviem povedať, čo sa skrýva za obzorom. Sťahujem sa do Prahy, kde pokračujem vo svojich štúdiách na Akadémii výtvarných umení. Tak snáď niekde tam.
