Autor: Andrej Kuruc / Foto: Archív Andreja Kuruca
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2025.
Keď sa obzerám späť na svoje mladé roky v 90. rokoch, vybavuje sa mi ten zvláštny pocit neistoty, ale aj túžby patriť niekam, kde by som mohol dýchať slobodnejšie.
Prvý krok bol nesmelý – zavolať na linku dôvery združenia HABIO, ktoré vydávalo aj časopis Gajdy. Dlho som v sebe zberal odvahu, ale ten telefonát mi otvoril dvere a za nimi som našiel ľudí, ktorí mi začali dávať pocit, že v tom nie som sám.
Prvé stretnutie – pri morovom stĺpe. Nepoznali sme sa, a predsa tam bolo niečo, čo nás spájalo. Pohľady, úsmevy, opatrné otázky a odpovede. Bol to môj takmer prvý kontakt s viacerými kvír ľuďmi naraz a pamätám si, aké zvláštne aj krásne bolo zrazu hovoriť nahlas o veciach, ktoré som predtým nosil len vo vnútri.
Stretávali sme sa na rôznych miestach – v krčmách, na bytoch, ale aj v Grémiu, ktoré sa stalo jedným z našich spoločných priestorov. V tých rozhovoroch bol kus odvahy, ale aj veľa smiechu, ľudskosti, porozumenia. Hovorili sme o vzťahoch, o tom, ako sa žije s tým, kým sme, v krajine, ktorá na to nebola pripravená. Riešil sa filmový festival, nové filmy, ktoré nám ukazovali, že aj inde ľudia bojujú a milujú.
Občas sme vyrazili aj na turistiku – trochu si oddýchnuť od mesta, rozprávať sa pri chôdzi, kde slová plynuli ľahšie. Práve v týchto kruhoch som spoznal aj svoj prvý hlbší vzťah. Bolo to niečo, čo ma zasiahlo až do kostí – jemné, krehké, ale skutočné. Možno práve preto, že to bolo v prostredí, kde sme si mohli dovoliť byť pravdiví.
Tieto stretnutia, tieto tváre, tie rozhovory – boli pre mňa niečím, čo si nesiem so sebou dodnes. Boli mojím prvým naozajstným dotykom s komunitou, ktorá mi pomohla uveriť, že aj pre mňa je miesto na svete.
Úryvok z knihy Andreja Kuruca Stratení v nahrávkach
Zhlboka dýchal, neznášal rozhovory s opatrovateľkou, ako s väčšinou dospelých, zraňovali ho. Obzrel sa, Magda zmizla. Trasúcimi sa prstami vyťukal číslo, ktoré mal perom načmárané na zápästí. Zvoní raz… Dva… Tri… Johan sa šmýka po stene. Štyri… Päť… Šesť… Beznádejný seriál. Osem… Deväť… Dopadne na kamennú dlážku. Desať… Niekto to zdvihol.
„Haló.“
„Haló… tam je…“
„Áno.“
„Ja som Ivo. Ako ti môžem pomôcť?“
Ticho. Ivo vedel, že chvíľku trvá, kým volajúci na druhej strane naberie odvahu a niečo vykokce, alebo kým zloží, preto zvykol väčšinou počítať do dvadsať.
„Ja som asi… Ja mám rád…“
„Čuráky? Prepáč, interný humor, páčia sa ti muži.“
„Áno.“
„Je to úplne v poriadku.“
„Chcel by som niekoho spoznať.“
„Môžeme sa stretnúť. Pravidelne sa stretávame. V stredu o siedmej.“
„Môžem prísť?“
„Áno. Pri morovom stĺpe. Tam ťa vyzdvihnem. Porozprával by som sa viac, ale už musím končiť. Tak príď.“
„Prídem.“
V telefóne šťuklo a kliklo aj v Johanovi, akoby sa z neho vysypala tona mincí. V hracom automate naskočili tri rovnaké obrázky jednorožcov.
Aj ja sa točím v kruhu, uvažoval na Idylke zničený Johan, bezmocnosť ho provokovala kovovými pazúrmi, ktoré nosili ženy pred storočiami na rukaviciach, aby sa ubránili násilníkom.
Také by sa mu hodili aj pri barokovom Morovom stĺpe z roku 1713 na Rybnom námestí, kde sa v danú stredu ošíval. Postavili ho na pamiatku ľudí, ktorí podľahli zákernej epidémii. Niečo podobné sa dialo gejom koncom 80. rokov 20. storočia s epidémiou HIV, mreli na desaťtisíce ako červotoče, ale také pietne miesto toto mesto nevybudovalo. Čučal na monumentálny hrad na kopci a vnímal ruch zo štvorprúdovky. Tu mal čakať. A nadväzovať kontakt s okolostojacimi týpkami. Obďaleč postával švihák v koženej bunde, žmurkol na Johana, vybral z kapsy balík Wrigley’s a hodil si do bezodných úst jednu žuvačku. Žeby sa plánoval bozkávať? Johan si v svojej premietačke automaticky pustil romantický film, v ktorom k nemu krásavec pristupuje, schmatne ho za driek a vtisne mu jazyk až po mandle. Žiaľ, namiesto Johana zovrel kožeňák v náručí bujarú dievčinu s veľkou oringlou v uchu. Proti gustu žiaden dišputát, pomyslel si Johan a utrel si nadržanú slinku z brady. To už sa k nemu približoval chlapík s kapucňou na hlave. Žeby to bol on? Zakaždým spravil krok a potom zvláštne gesto v štýle kung-fu, až zastal pred ním. Johan sa už načahoval, že ho pozdraví, no muž zachrčal.
„Dovolíš?“
Johan sa uhol, neznámy kopol do stĺpika a spravil do luftu gesto à la meditujúci budhistický mních. Potom si napravil jednu nohavicu, mal ju vyhrnutú. Schizoidná porucha, vyhodnotil Johan, hoci ju ešte nepreberali. Ninja pokračoval ďalej.
Vtedy si Johan všimol, že na neho uprene čumí starší pán so striebornými vlasmi. Pripomínal mu otca, ktorého sa snažil naveky zapudiť. Nuž prečo by aj seniori nemohli byť homo, dumal a usmial sa na neho. Pán v okamihu zvraštil čelo, asi náhla kolika, súdil Johan. Pán zasipel.
„Pederast,“ vydral zo seba a odpľul si. Jeho kobrie špicáky vstrekli do Johanových vén neurotoxín. Zmeravel, rozklepal sa. Spoza rohu sa k pánovi pripojila starenka s vnúčatami, vrelo ich objímal. Zrazu Johanovi niekto zaťukal po šiji. Pomaly sa otáčal, až sa pristavil pri rozjasnenej vizáži.
„Ty si Johan?“
Prikývol.
„Ja som Rado.“
„Nemal prísť Ivo?“
„Nestíhal, hádam ti neprekážam,“ dodal urazene.
„Nie, nie,“ nervózne krútil krkom Johan. „Ako si vedel?“ hanbil sa.
„Máš také našské rysy a riť.“ Johan očervenel ako maďarská paprika.
„A čo keby som to nebol ja?“ zabŕdol do neznámeho.
„Tak by som povedal, že som si ťa s niekým splietol. S bývalým spolužiakom z krúžku, ktorého som desať rokov nevidel,“ zarehlil sa Rado.
„Hm, uveriteľné,“ zakabonil sa Johan.
„Poď, stavíme sa ešte u mňa,“ nasmeroval ho Rado.
Na rýchlovku? Pomyslel si Johan. Bol to prvý otvorený homosexuál, s ktorým sa naživo rozprával, tí predtým žili v kobkách utajenia. To „u mňa“ značilo predajňu cédečiek na Ventúrskej. Dnes už neexistuje, vystriedalo sa tam niekoľko klubov.
Keď vkročili dnu, Johanovi vhupla do uší hudba Brucea Springsteena Streets of Philadelphia. Potajme čítal knihu, na ktorú si ušetril vyberaním zemiakov na družstve, mal ju v obale z trilógie Gróf Monte Christo. Asi trikrát sa pritom rozrumázgal. Tiež túžil cítiť takú lásku, ako John a Mercedes.
Do oka mu padol výber pesničiek Tears for Fears. Kedysi si dokola púšťal Woman in Chains z kazeťáku, ktorý mu na narodky kúpil otec. Jediný dar, čo od neho prijal. Nenávidel, keď sa v jeho myšlienkach začal objavovať, v jeho psyché to znamenalo blížiacu sa katastrofu, horúcu bublajúcu penu, ktorú sa usiloval udržať v zovretí veľkej železnej balustrády tak, aby sa z jeho pľúc nevyvalila Etna. Bolo jasné, prečo ho matka nechcela, prečo od neho ušla. A prečo Johan nezostal na výchovu u neho. Prepil aj posledné zlaté retiazky. U opatrovateľky sa objavil presne dvakrát, raz doniesol synovi magnetofón, akože odpustok, a druhýkrát figu borovú, už bol nadrúzganý. Mária ho vyšmarila. Keď ho Johan videl posledný raz, pokúsil sa z neho vydolovať viac podrobností o maminej smrti.
„O akej smrti?“ bľabotal stvoriteľ.
„Nerozumiem…“ Zmätok vtedy strelil Johanovi zaucho.
„Tvoja matka zmizla,“ dodal otec.
„Nezomrela?“ nechápal Johan.
„Neviem o tom.“ A porúčal sa.
Plavý šuhaj sa vrátil zo skladu.
„Môžeme ísť.“
„A kam?“ pýtal sa vyplašene Johan.
„To je tajné. Vieš, revolúcia síce prebehla, ale pre našich ľudí opatrnosti nikdy nie je dosť,“ poznamenal ticho jeho gej tútor.
Už len zaviazať mi okolo lebky tmavomodrú šatku, pomyslel si Johan. Až neskôr zistil, že Hanky Code používali gejovia v 70. rokoch minulého storočia ako predpočiatok Grindru. Tmavomodrá znamenala análny sex, fuchsiová spanking. Zároveň si pripadal ako templár, johanit. Kedysi si vysníval tajný Rád johanitov, čo žil na ostrove a strážil ZOO plné nebezpečných emócií. Najstrašnejší bol obrovský vlk hrivnatý.
Na zastávke narazili na ďalších „našincov“, rozumej teplých, homošov, pupušov. Johan si tie označenia pamätal od základky.
Vyšší sa volal Pali, spod oblečenia sa mu vinuli popínavé kúsky tetovania. Druhý, menší, volali ho Pepík, sa len hihňal.
„Ďalšia princezná,“ chichotal sa. Ak Johan hľadal princa na bielom koni, on bol možno šľachtičnou. Hodnú chvíľu cestovali autobusom, podupkávali v krúžku ako zohratá partia, Johan obďaleč ako adept, ktorého majú iniciovať do nového spolku. Vystúpili a niekoľkými krivolakými uličkami sa dostali k ošumelej nízkej budove. Naboku svietil kríž a nápis Združenie kresťanov a milovníkov Boha. Johan nasucho preglgol.
Nie je to pasca? Vstúpi dnu, obaria ho svätenou vodou a do dierky mu zatlčú kôl. Zastal a nedokázal sa pohnúť. Na podošvách mal sekundovým lepidlom nalepenú stigmu: prehrešok.
Jeho opatrovateľka navštevovala omše pravidelne, v Johanovi blúdili pastierske listy plné ponižovania.
„Poď,“ prebral ho zo stronza Rado. „Neboj sa, nemajú tucha, čo vystrájame. Myslia si, že sa liečime.“
„Ale…“
„Neboj, na toto liek zaručene neexistuje, žiadny homocilín, ako by si svätuškári želali.“
Vošli. Tam už číhal s pohárom lipového čaju a s osviežením na perách Ivo. Vraj je rád, že Johan prišiel. Len čo si sadli do kruhu, vstúpil on, vedúci skupiny. S účesom na spôsob hniezda družníka vrabcovitého vyzeral ako guru. Volal sa Sveťo a bol psychológ. Ako neskôr vysvetlil, skupina GAJ-DY sa zrodila na kresťanskej konferencii v roku 1993. Keby klér tušil, čo za diablovu neviestku povil, zrejme by si na teplých ľuďoch zlosť toľko nevylieval. Sveťo znel ako mesiáš, ktorý uznáva filozofiu pôžitku a vôbec, prilíhania. Tým myslel to, že ak bude niekto v núdzi, môže si k nemu priľahnúť, má voľnú posteľ. Zasmial sa a mrkol na Johana. Flirtoval skoro s každým.
Medzi zoznamovaním sa do miestnosti strčila staršia pani s nevábne odfarbenými šticami, štrikovaným plédom a veľkým dreveným krížom na prsiach, ktorý sa topil v huňatom svetri. Guru sa ihneď začal modliť. Ostatní sa pridali, akože rozjímali. Johan opakoval po nich. Slová vyriekli ticho, ale zdalo sa mu, že namiesto klasickej modlitby začul, ako vravia: „A uveď nás do pokušenia a daj nám chlapa dnes, ako v ústach, tak aj v zadku, na veky vekov, anál.“ Žena pokyvkala, prežehnala sa a odišla.
„To je naša Anežka. Dohliada na nás ako pastierka na ovečky,“ riekol Sveťo a všetci sa zazubili. Bolo zjavené, že centrum viedla kresťanská aktivistka Anežka, ktorá pristupovala k homosexualite ako k liečiteľnej poruche. Nemala deti, nevydala sa, dlhé večery tak trávila pletením drapľavých pulóvrov pre svojich adoptovaných teplých synov a z celého srdca si priala, aby im raz mohla na svadbe hádzať ryžu. Škoda, že si zvolila taký náročný koníček.
Johan s ňou prišiel do kontaktu aj neskôr. Anežka bola zanietená katolíčka a ešte zanietenejšia konverzná terapeutka. S pomocou miestnej arcidiecézy zaviedla Linku Valentín, kde zmätení utrápení homosexuálne orientovaní muži volali v snahe o pomoc. Jediné, čo dostali, bola svätená voda na makovici a pach kadidla, ktorým sa z nich pokúšala vypudiť Belzebuba, o ktorom bolo známe, že si bezostyšne pochutnával na mladom chlapčenskom materiáliku. Výsledkom bolo, že sa mladí muži trápili ešte viac ako doteraz a nejeden siahol po fľaštičke borovičky, po nožíku alebo po povraze. Anežka však verila, že im pánboh dá rozhrešenie.
Opakovane vystupovala v televízii s jediným „vyliečeným“ exemplárom. Ukazovala ho ako doktor Frankenstein svoje monštrum a viedla prednášku o tom, ako možno cítenie zmeniť, a ak nie, tak aspoň zavrieť do platinového trezoru, ponoriť ho na dno Tichého oceánu, číselnú kombináciu prehltnúť a zadržiavať stolicu. Kto by sa hodlal hrabať vo vnútornostiach, pomyslel si vtedy Johan. A keď Anežka dostala od svojho zverenca svadobné oznámenie, potešila sa. Jej radosť však netrvala dlho. Rozviedol sa a našiel si jantárového muža čiernej pleti v Amerike. Viac sa v telke neukázala, šla obracať domorodcov do Kambodže.
… vtedy na stretku vnímal Johan veľa pestrosti. Každý v kruhu sa najprv predstavil. Bebo, Zázrivá. Velebí všetko pekné aj pekných, veď viete čo. Alfi z Komárom. On sa hanbiť, ale rád čítať básničky a literatúra. Hľadať lásku a čáry-máry. Gejza. Z východu. Ľúbi spievať ľudovky a tiež obľubuje pestrých… vtákov… nie takých, akých si myslíme, ale papagájov. Julo z Pezinka. Jeho, našťastie, neliečili. Občas sa rád líči a pozrie si telenovelu, plánuje cestovať na karneval do Benátok. Juraj z Bratislavy. Zbožňuje trsať v Áčku a má rád pekných… tiež vtákov, teda tých mužských a hrubých, hlavne to.
Sveťo ich upozornil, že do podrobností netreba zachádzať.
Keď prišiel rad na Johana, zistil, že mu stojí, a prikryl si lono bundou.
„Johan. Zázrivá. Rád by som zakúsil pravú lásku,“ vydal zo seba tenkým hláskom. Zahihňali sa. Nechápal prečo. Posledný prišiel na rad chlapec v kapucni. Johanovi pripadal povedomý. Zahuhňal a zašepkal:
„Som… Musím ísť. “
Johan sa rozochvel. Bol to on. Chalan, s ktorým si písal a ktorý mu tvrdil, že sa volá Ľuboš. Chalan, ktorého nevzali na školu a s ktorým sa prechádzal po nábreží Dunaja. Chalan, ktorý ho najprv vábil a potom odpinkol. Jednoducho, poplietol ho od vrchu po spodok.
Sveťo sa zatváril smutne.
„Aj to sa stáva, on sa nakoniec vráti, všetci sa vrátia. Alebo skysnú v Apollone.“
V Apollone bol Johan prvýkrát po pár mesiacoch na vysokej. Do tajov tohto miesta ho zasvätila Sveťova grupka. Dúfal, že sa mu tam podarí stretnúť extázu svojho života. Prosto, prostota si z neho urobila župan, navliekla si ho na seba a v páse utiahla na uzol.
Kým tam dorazil, trikrát prešiel po Panenskej – obskúrny názov pre ulicu, kde sa skrývajú hriešni gejovia, povedala by jeho opatrovateľka. Pivnica, gýčové stoly, výstredné kreslá, v ďalšej časti bar s napaprčeným barmanom v obtiahnutom tričku a s náušnicou v nose. Ak sa mu chlapček páčil, prelial mu nad čiaru, ak nie, napľul mu tam, pričom kritériá neboli jasné. Keď si Johan vypýtal kolu, usmial sa, chvíľu váhal, ale namiesto pľuvanca mu dolial rum.
Johan sa radšej nebránil a predrobčil do tretej časti, kde hrali československé hity Darinky Rolincovej a Heleny Vondráčkovej. Priestoru kraľovali diskoguľa a dídžej, ktorý mal okolo bedier len pásik látky. A na ňom fľak od horčice. V miestnosti bolo dusno a plno, telá sa tlačili na seba, a ak sa im prišelec nepáčil, odtláčali sa.
