Autorka: Martina Mašlárová / Foto: Jakub Kováč (z festivalu Drama Queer 2021)
„Boli tam queer postavy, otvorene sa tam riešili tieto témy a to bolo fajn, lebo veľa takého divadla som zatiaľ nevidel,“ komentoval nedávno v diskusii jeden z mojich študentov na kritickom seminári inscenáciu, ktorú videl pár dní predtým. Išlo o inscenáciu s názvom Generácia Z: Sused, ktorého nechcem, vychádzajúcu okrem iného z výskumu zameraného na hodnoty mladých ľudí, ktorý v roku 2020 realizovala Rada mládeže Slovenska. Inscenácia má aj veľavravný podtitul – Projekt tolerancie.
Výrok študenta je parafrázou, ale predsa je inscenácia ako taká, ako aj jeho reakcia na ňu, podľa mňa významným signálom citeľnej zmeny paradigmy. To, čo bolo ešte prednedávnom považované za vyhradené úzko vymedzenej diváckej komunite alebo čo sa často rozpačito a šablónovito dostávalo do mainstreamovej kultúry v rôznych parodizujúcich podobách, sa konečne stáva niečím do takej miery bežným, že sa pomaly nad tým začneme pozastavovať. Práve vtedy dosiahneme bod, v ktorom už mnohé krajiny, najmä tie na západ od nás, dávno sú a v ktorom sa delenie a škatuľkovanie podľa príslušnosti k nejakej menšinovej či väčšinovej identite zdá banálne a hlúpe, a naopak, rozmanitosť sa stáva neoddeliteľnou súčasťou každodennosti.
V tomto zmysle je progres v spracovaní a recepcii queer tém v divadle na Slovensku v jeho porevolučnej histórii zjavný a uberá sa podľa všetkého dobrým smerom. Kým prvá slobodná dekáda a zároveň posledná desaťročnica 20. storočia sa niesla v znamení prvotných nesmelých prienikov inakosti do dominantne heteronormatívneho sveta drámy a divadla – pričom nesporne odvážnejšie boli v tomto smere nezávislé divadlá, ako napríklad Stoka či Balvan na čele s Michalom Murinom, než zriaďované scény –, prvá dekáda nového milénia už znamenala ráznejšie, aj keď stále pomerne marginálne snahy presadiť aj na javiskách kamenných divadiel tituly, ktoré prinášajú témy rozmanitosti rodových a sexuálnych identít. Aj konvenčnejšie scény v tomto období začali odvážnejšie siahať po hrách z prúdu tzv. in-yer-face drámy a všeobecne súčasnej drámy, v ktorej prestávajú existovať tabu a queer postavy či zápletky (popri iných) nie sú len kuriozitou, ale čoraz bežnejšie regulárnou súčasťou dejovej línie. Príkladom môže byť uvedenie hry škandinávskeho dramatika Pera Olova Enquista Noc lesbičiek v Divadle a.ha (2008), hoci napriek názvu nebol motív ženskej homosexuality pre hru celkom ústredný. Ďalším podobným titulom bola v tom istom roku Gelardiho Zlomatka v Divadle ASTORKA Korzo ‘90. Centrálnou líniou hry je neakceptovanie synovej homosexuality bigotnou matkou, ktorú v tomto prípade plasticky zahrala herečka Zuzana Kronerová. Aj keď kvality textu aj inscenácie mohli byť predmetom polemiky, zaujímavé je najmä spätne si čítať recenzie, ktoré v jazyku odrážajú spoločenskú normu napríklad použitím prívlastku „tabuizovaná“ v súvislosti s témou hry. Dokonca aj v súčasnosti, keď sa s queer kultúrou stretávame čoraz bežnejšie, jazyk stále prezrádza fixované stereotypy, napríklad tendenciu reflektujúcich porovnávať prežívanie citov hetero- a homosexuálne orientovaných postáv, akoby láska či iné emócie neboli späté s individuálnym vnútorným nastavením každého človeka, ale nejakou kolektívne zakúšanou skúsenosťou variujúcou na základe rodovej alebo sexuálnej príslušnosti.[1]
Druhá dekáda 21. storočia však znamená v slovenskom divadle prelom, aspoň čiastočné zmenšenie priepasti medzi domácou tradíciou a svetovými trendmi, v rámci ktorých sa v západných krajinách queer divadlo rozvíja na rôznych úrovniach už desiatky rokov. Za toto priblíženie vďačíme v prvom rade Divadlu Nomantinels[2], ktoré od roku 2009[3] kontinuálne a systematicky prostredníctvom svojich inscenácií, ale aj ďalších aktivít, rozširuje verejný diskurz a umenie o queer optiku. Divadlo, ktoré začínalo ako neprofesionálna iniciatíva s občiansko-aktivistickou motiváciou, sa medzičasom etablovalo ako rešpektovaná súčasť divadelného prostredia a stalo sa organizmom, ktorý spolupracuje s profesionálnymi tvorcami a tvorkyňami. Vracia nás to k téme zmeny paradigmy – divadlo, ktoré vzniklo sčasti z frustrácie jeho zakladateľov Andreja Kuruca a Róberta Pakana ako odpoveď na absenciu obdobnej platformy, sa profesionalizovalo, získava podporu z dotačných schém a jeho „otcovia“ medzičasom zorganizovali aj množstvo iných queer podujatí, predovšetkým (doteraz) deväť ročníkov festivalu Drama Queer. Práve festival je hodný osobitnej zmienky – mimochodom, prebrali nad ním záštitu prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová aj primátor Bratislavy Matúš Vallo, čím aj z pozície najvyšších predstaviteľov verejného života mesta a krajiny dali najavo, že podujatie tohto druhu je nanajvýš legitímnou súčasťou (nielen) kultúrnej scény. Je to obzvlášť dôležité v čase, keď v parlamente aj vo vláde dostávajú veľký priestor silne konzervatívne hlasy a tiež hlasy extrémnej pravice a spoločnosť sa v posledných rokoch opätovne radikalizuje pod vplyvom rôznych pnutí. Drama Queer sa stala relevantnou platformou pre prezentáciu queer umenia, nech už ho chápeme v užšom zmysle alebo široko ako niečo, čo sa vymedzuje voči normativite absolútnou otvorenosťou a slobodou. Festival hostí inscenácie a performatívne projekty aj z iných krajín, predovšetkým z Česka, je priestorom pre diskusiu a miestom, ktoré rozhodne nenavštevujú iba príslušníci a príslušníčky LGBTI+ komunity.
Zároveň divadelné umenie najmä vďaka tvorcom a tvorkyniam mladšej strednej a mladej generácie postupne čoraz prirodzenejšie integruje bohaté podnety, ktoré môže z tohto rozširujúceho sa diskurzu čerpať. Niektorí z nich z tohto východiska dokonca spravili svoj umelecký program – režiséri Tomáš Procházka a Marián Amsler v rozhovore, ktorý vyšiel v časopise kød v januári 2022[4], obaja potvrdzujú, že svoju príslušnosť ku queer komunite chápu ako istý záväzok, nepísanú povinnosť aj prostredníctvom svojej tvorby zviditeľňovať témy a problémy, s ktorými sa LGBTI+ ľudia stretávajú. Obaja sú v tom pomerne úspešní – Procházka sa napríklad v roku 2020 stal laureátom Ceny Nadácie Tatra Banky pre mladých tvorcov za réžiu inscenácie Requiem pre priateľa v rámci projektu HEY! Slováci v Mestskom divadle Žilina, ktorá vychádzala zo skutočného príbehu predčasne zosnulého queer aktivistu Dušana Veselovského. Okrem toho je súčasťou populárnej českej drag performance skupiny House of Garbáge. Ako mnohí iní slovenskí umelci, žije v Prahe aj preto, lebo tamojšia spoločnosť je liberálnejšia a tolerantnejšia voči inakosti (stačí, keď si pripomenieme výrazný rozdiel medzi možnosťami inštitucionalizácie iných než heterosexuálnych vzťahov u nás a v Česku). Marián Amsler sa na druhej strane po dlhšom pôsobení v Českej republike, kde vytvoril viaceré inscenácie s explicitne queer tematikou, vrátil na Slovensko a snaží sa pracovať spôsobom, v ktorom neoddeľuje queer témy od svojej „mainstreamovej“ tvorby. Viaceré jeho inscenácie – adaptácia Balzacovho románu Lesk a bieda kurtizán v Divadle Aréna, Portrét Doriana G. podľa Wilda v Slovenskom komornom divadle Martin či medzi najnovšími napríklad Dom podľa Lorcu v Divadle Andreja Bagara[5] – sú dokladom toho, ako sa dá aj v klasických textoch nenásilne a remeselne zaujímavo pracovať s queer motívmi bez toho, aby to okázalo manifestovali. Aj to je spôsob, akým si tzv. bežné diváctvo môže privykať na reprezentáciu queer osôb v umení bez toho, že by malo pocit nepatričnosti či nestotožnenia sa s danou interpretáciou.
Samozrejme, Procházka s Amslerom ani divadelníci z Nomantinels nie sú jediní slovenskí tvorcovia, ktorých tvorbu by sme mohli označiť prívlastkom „queer positive“. Najmä sféra súčasného tanca a nezávislého umenia – za všetkých Jaro Viňarský, ale aj ďalší a ďalšie, vytvárajú projekty, ktoré dekonštruujú stále dominantnú patriarchálnu optiku cisrodových heterosexuálnych bielych Európanov a vnášajú do umenia a verejnej debaty širšie a bohatšie perspektívy. Výpočet dopĺňajú aj nezávislí tvorcovia ako Peter Tilajčík a Divadlo GAFFA, Divadlo Skrat, sčasti DPM či Uhol_92, najnovšie Peter Mazalán.
Ako ešte významnejšie sa však z môjho pohľadu javia napríklad projekty skupiny, ktorá samu seba nazýva Dočasný kolektív. Ich participatívna performatívna inštalácia Centrum lásky k feminizmu bola živou ukážkou toho, že najmladšia generácia už uvažuje inak než tie pred ňou, zamýšľa sa nad príčinami nerovnomernosti v spoločnosti a hľadá spôsoby, ako na ňu upozorňovať. Sami sa pritom vyhlasujú za nehierarchické zoskupenie, ktorého filozofia je založená na popieraní tradičných rolí a zástoja jednotlivých umeleckých profesií na vzniku diela. Z podobného súdka je aj už spomínaný, zatiaľ dvojdielny projekt Generácia Z. Jeho súčasťou je okrem inscenácie Sused, ktorého nechcem aj druhá časť s názvom Krása nevídaná. Obe časti, bez ohľadu na ich umelecké kvality, sú silne generačnou výpoveďou, v ktorej cítiť živý záujem o témy spojené s inakosťou, rodovou nespravodlivosťou a ďalšími formami spoločenskej nerovnováhy, ktorá ich obklopuje. Môžeme preto dúfať, že je to pozitívny signál od mileniálov, ktorí majú na dotyk palca svet v celej jeho farebnosti a ktorí vnímajú queer tematiku v divadle už nie ako inováciu, ale ako bežnú súčasť svojej umeleckej agendy.
[1] Podrobnejšie o tejto vývojovej krivke píšem v článku MAŠLÁROVÁ, M. Queer v slovenskom divadle. In Témy na okraji záujmu. Bratislava: VEDA SAV, 2021, s. 93 – 109.
[2] Písanie názvu variuje od Nomantinels cez NoMantinels, No Mantinels po NOMANTINELS.
[3] Prvá inscenácia pod hlavičkou zoskupenia Keby veci boli tým, čím sú – uvedenie hry Andreja Kuruca, ktorá bola ocenená v súťaži Dráma 2005, premiéra 2. 6. 2009 v Štúdiu 12 v Bratislave.
[4] AMSLER, M. – PROCHÁZKA, T. Právo na zobrazovanie v umení. In kød, 2022, r. 16, č. 1, s. 5 – 14.
[5] Viac o Amslerovej dramaturgii pozri MIŠOVIC, K. Dramaturgia režiséra Mariána Amslera. In Slovenské divadlo, 2021, r. 69, č. 4, s. 341 – 362.
