Autorka: Renata Lis / Preklad: Michaela Molnárová / FOTO: Archív Renata Lis
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2025.
Úryvok z prostrednej časti románu, v ktorom sa autorka pomyselne vracia do detstva stráveného v Szmulkách (štvrti severnej Pragy vo Varšave), k histórii rodu, ale aj vlastným citovým a spoločenským otrasom, ktoré ju v tomto období formovali. Od skúseností dospievajúceho queer dievčaťa až po dramatické zmeny Poľska počas a po sovietskej okupácii.
S pochopením reflektuje uvedomovanie si vlastnej sexuality, spoločenského pôvodu a nerovnosti, vykresľujúc individuálne prežívanie bežných ľudí a historické okolnosti, ktoré nečakane zasiahli do ich životov.
Malinový sveter otca
Bol to pánsky rolák nemožnej farby. Matka ju zvykla nazývať malinovou, ja by som dnes povedala, že šlo o rozzúrenú fuksiovú. Bežné pánske oblečenia obdobných farieb v socialistickom Poľsku skrátka neexistovali.
On vlastne ani nevyzeral buzerantsky, no zároveň – samozrejme – buzerantsky vyzeral, akurát že v tých časoch sa tomu hovorilo inak, proste to „nebolo pre chlapa“.
Predovšetkým však brutálne vytŕčal z davu fádnej šedej, ktorá ako mentálne, tak vizuálne dominovala uliciam vtedajšej Varšavy. Bol ako päsť na oko v dobe, keď bolo lepšie držať sa pri zemi, a sám osebe naskrze kričal v porovnaní so známou farbou zimnej čľapkanice a sivých pľušťových oblakov, ktoré nad nami visia takmer bez ustania počas chladnejších mesiacov roka.
Nebol z tohto sveta. Mám podozrenie, že dokonca nebol ani poľskej výroby. Len ťažko si dokážem predstaviť, že by sveter takej podvratnej farby, obzvlášť pre pánov, mohla vyprodukovať ktorási z fabrík socialistického Poľska. Mohol to byť sveter z Talianska, Východného Nemecka alebo Švédska, pretože Taliansko, NDR a Švédsko boli tri hlavné krajiny, z ktorých sa do Poľskej ľudovej republiky dostávali farby.
Tak či tak sa ocitol v otcovej skrini, hoci som nikdy nevidela, že by si ho aj reálne obliekol.
–
Vôbec mi nešlo o farbu, i keď nevylučujem, že mi fuksiová občas dokázala pomôcť so stavmi depresie, ktorá u mňa, aspoň z dnešného pohľadu, začala už omnoho skôr.
Otcov sveter ma priťahoval najmä tým, že sa svojím voľným strihom a veľkým rozmerom javil ako dokonalé riešenie istej časti mojich problémov. Konkrétne: mohla som v ňom ukryť svoje zväčšujúce sa telo s pribúdajúcimi krivkami. Od jeho prisvojenia som sa viac nemusela zamýšľať, čo si obliecť, keď v obchodoch nič nemali, alebo ak mali len to, čo mi nepasovalo a čo sa mi nepáčilo. Vďaka svetru som nemusela riešiť oblečenie či telo, a dovoľoval mi aj naďalej žiť svoj život s nosom v knihách, čo znamenalo praktizovanie obľúbeného spôsobu zachovávania vlastnej existencie: útek medzi písmená. Časom som sa v ňom mala stať veľmi dobrá.
Zahľadela som sa vtedy do učiteľky dejepisu. S mojimi citmi to bolo ako so všetkým, čo bolo v danej dobe queer – uvedomovala som si ich a zároveň nie, pretože na to neexistovali slová.
Učiteľka – budem ju volať M. – ledva sama vyšla zo školy. Nosila svetre a nohavice; všetko šatstvo na jej chudom tele viselo takým tým pekným spôsobom. Mala vodnato modré oči, bledú pleť a tenké pery večne skrútené do horkej grimasy. Nemaľovala sa a nikdy sa neusmievala, iba ak s jedovatou iróniou. Inými slovami, perfektný crush pre mladú dospievajúcu.
Najsilnejší zdroj mojej fascinácie M. spočíval v jej inteligencii. Vyštudovala históriu na Varšavskej univerzite a magisterskú prácu písala u profesora Ludwika Bazylowa, špecialistu na dejiny Ruska, čo mi vtedy znelo ako neznáma rozprávka bratov Grimmovcov.
M. sa považovala za schopnú a takou aj rozhodne bola. Chcela pracovať akademicky, avšak na pôde univerzity nemala šancu. Neviem, odkiaľ mám, že z politických dôvodov – musela nám to buď povedať, alebo aspoň nejako naznačiť. Čas od času cez zuby precedila nejakú kacírsku poznámku k polopravdám a klamstvám v učebnici, a zrejme raz v tom istom štýle prehodila aj čosi o sebe — a ja som hltala každé jej slovo tak, ako osemročné dieťa z katolíckej rodiny hltá hostiu na svojom prvom prijímaní.
Bola plná zášti, ktorú by som dnes nazvala triednou. Takýto typ triednej neznášanlivosti bol vtedy spoločným znakom najpopulárnejšieho štýlu opozičného patriotizmu, ktorý úzko nadväzoval na odpor voči autorite, zavedenej červenými okupantmi-osloboditeľmi, a ktorý sa natískal každému, kto nemal v úmysle byť konformistom alebo kolaborantom.
Tiež som ho žrala. Z celého srdca som túžila preniknúť do sveta tvrdého odporu, plného všetkých tých krásnych ľudí, ktorých síce držali pod jarmom komunizmu, no zároveň nad ním dokázali intelektuálne a morálne víťaziť, hoci svoj nesúhlas vyjadrovali len šeptom alebo nanajvýš polohlasne.
M. sa prezentovala ako obeť diktatúry proletariátu z radov inteligencie, ako premrhaný talent, ktorému „komunizmus“ načisto posral život. Bola ako Sienkiewiczov Janko Muzikant à rebours, hviezda, ktorá by mala jasne žiariť na oblohe, ale namiesto toho skončila v našej úbohej základnej škole v Szmulkách.
Správala sa k nám ako k dospelým, čo z môjho dnešného pohľadu predstavovalo len ďalšiu z foriem pohŕdania, ale adolescentom to, zdá sa, imponovalo.
Raz nás zobrala do kina na film podľa predlohy Žeromského románu Verná rieka. Cítila som sa ešte vzrušenejšie, než obvykle, pretože sa mi podarilo sedieť vedľa nej. Z filmu sme si mali odniesť smutný príbeh Januárového povstania, nato nám koniec koncov škola a rodičia kúpili lístky, samozrejme nás ale najviac zaujala vášnivá – ako to u Žeromského býva – romantická linka. Kým Jozef Odrowonž v podaní Olgierda Lukaszewicza umieral, Salomea Brynická (Malgorzata Pieczyňská) mu ošetrovala rany, pričom ich takmer ovila závojom svojich čiernych vlasov. Počas pikantnej a dlhej milostnej scény M. prehodila cez zaťaté zuby: Radšej to robiť, než sa na to dívať.
Nedokázala som to pochopiť. Dlho som si lámala hlavu, čo tým moja učiteľka myslela. Prečo by to radšej robila, než sa na to dívala? Prečo sa na to nerada dívala? Znamenalo to, že to nerobila rada? A prečo nie? Miesto hĺbania nad Januárovým povstaním som sa topila v domnienkach týkajúcich sa jej intímneho života. Rada som sa na ňu dívala, ale ešte som nevedela, že by som to s ňou mohla robiť. Scéna z filmu sa mi vynárala ešte mnohokrát, spomienka na pár z filmového plátna ma vzrušovala, moje telo celý čas sedelo blízko tela M.
Až dnes jasne vidím, že M. nielenže pohŕdala nami, našou robotníckou štvrťou a školou pre deti chudobných, ale svoje opovrhnutie aj veľmi otvorene dávala najavo, zatiaľ čo my sme si to všimli a zároveň nevšimli, pretože sme na to nemali slová.
Paradox spočíval v tom, že v nominálne beztriednej spoločnosti, v akej sme v tom čase žili, sa pohŕdanie určitými triedami skrývalo pod rúškom neviditeľnosti a vďaka nemu sa mohlo bez väčších prekážok dostať všade. Vydieranie národnými farbami, do ktorých sa zavše odievalo, poskytlo alibi tým, ktorí pohŕdali a umlčiavalo tých, ktorými sa opovrhovalo. Perfídny triedno-národný twist, cross-dressing predstáv nám vtláčal falošné presvedčenia, staval nás do nerovných pozícií.
Je viac ako možné, že povojnové Poľsko zbavilo M. práce na univerzite, ktorá, ako si sama myslela, bola jej svätým právom a ktorú si bezpochyby zaslúžila. V rovnakom čase to isté Poľsko umožnilo bezplatné vzdelanie deťom zo Szmuliek, tým aj mne, pričom na tento cieľ využilo M. ako učiteľku. Jej úpadok bol naším vzostupom, náš rozlet – jej ponížením.
Dejepis som si obľúbila vďaka M. a učila som sa ho, ako to v takých prípadoch býva, v značnej miere pre ňu. Raz som sa na jednej z hodín s bijúcim srdcom a celá bez seba postavila z lavice, aby som odpovedala na ktorúsi z jej otázok. Mala som na sebe otcov malinový sveter.
– Ako v cirkuse, čo, Renátka? prehodila M. cez zuby s tým svojím zatrpknutým úsmevčekom na štvrť úst a obrátila pohľad smerom k oknu.
Zabolelo.
Spolužiačka v lavici, tá, ktorá hneď po ôsmom ročníku nechcene otehotnie, ma dvoma prstami chytila za rukáv otcovho svetra a vybuchla do smiechu, dávajúc tým učiteľke aj zvyšku triedy najavo, že ona ten drobný vtip pochopila raz-dva.
Ja som ho pochopila tiež. Bol mojim verejno-erotickým krstom, iniciáciou do spoločenského života. Triednu pohŕdavosť namierenú priamo proti sebe som po prvý raz pocítila od milovanej učiteľky, ktorú som obdivovala a po ktorej som túžila, a ktorá pre mňa zosobňovala vzostup skrze vedomosti, celú tú ušľachtilú cestu, ktorú mi pri každej príležitosti vyzdvihoval môj poľský starý otec .
Cítila som sa ukrivdene, a to nielen preto, že som bola do M. zaľúbená, ale predovšetkým, že – ako vo mne všetko kričalo – nepochádzali sme z dediny! Moja matka sa vedela obliekať! Nepatrila som do sveta, ktorým moja milovaná učiteľka opovrhovala, práve naopak, celou dušou som bola na tej istej strane!
–
Plne rozumieť situácii, zachytiť jej emocionálne vektory, obrátené hodnoty a existenciálnu stávku sa mi darí až teraz.
Mám pochopenie pre plané predstavy a oklamané ambície svojich rodičov, ktorí z vlastného spoločenského postavenia verne podporovali Solidaritu a boli jej radovými členmi a ktorí sa po prelome v roku 1989 ocitli ak nie podvedení, tak určite stratení, hoci sa k nim transformácia zachovala oveľa šetrnejšie, než k zamestnancom zlikvidovaných štátnych fariem a tovární.
V Poľskej ľudovej republike otec nepracoval ako mechanik, za ktorého sa pôvodne vyučil. Bol zamestnaný v Inštitúte fyziky plazmy a laserovej mikrosyntézy. Z hľadiska mojich vtedajších patálií s kolónkou „spoločenský pôvod“, ktorá tvorila súčasť osobných údajov v žiackej knižke, to celé znelo veľmi dobre. Dlhé a nepochopiteľné meno som s radosťou uvádzala ako miesto práce otca, no nerobila som si ilúzie – môj otec nebol výskumník. Ani jeden z nás nemal poňatia, čo je to plazmová fyzika alebo laserová mikrosyntéza. Vlastne neviem, čo v tom inštitúte robil, nikdy mi to nepovedal. Nosil mi však odtiaľ optické hranoly, sklenené guličky a zväčšujúce sklá. Bolo to magické.
Myslím, že vykonával nejakú nekomplikovanú pomocnú funkciu – v laboratóriu alebo obchode – a že sa za to hanbil. Jeho rodičia pochádzali zo sedliackych rodín z okolia Varšavy – môj poľský dedko pracoval na železnici, babka bola nezamestnaná. Mal dvoch súrodencov – mladšieho brata a staršiu sestru, ktorí sa z hľadiska spoločenského statusu a majetku v živote umiestnili vyššie než on, a bezpochyby to bol práve jeden z nich, ktorému vďačil za svoju exotickú prácu s plazmou a mikrosyntézou. Nepodarený prostredný brat.
Tak som si k nemu do žiackej zapisovala inštitút a ako spoločenský pôvod – pracujúca inteligencia, hoci som veľmi dobre vedela, že ide o lož. Klamstvom však bol aj robotnícky pôvod, ktorý som v hĺbke srdca vnímala ako to najhoršie, ale z dvoch neprávd som sa predsa priklonila k tej prvej. Druhej som sa hanbila až tak veľmi, že som na začiatku vzťahu s mojou milovanou zaklamala ešte aj jej, vlastnej partnerke – že moji rodičia sú učiteľmi.
Niekoľko rokov po prelome v roku 1989 už zostalo len málo z nervózneho nadšenia, s ktorým sme v roku 1981 sledovali v televízii Lecha Walesu, ako svojím groteskne veľkým perom vedľa pápeža podpisuje augustové dohody, a s ktorými celá naša rodina išla v júni 1989 k volebným urnám. Pre mňa, len krátko plnoletú, boli prvými v živote. Pre moju sestru tiež prvé, pretože otec na svojom volebnom lístku zakrúžkoval Solidárnosť jej maloletou rúčkou. Čoskoro začal pracovať v súkromnej firme svojho bystrejšieho priateľa, potom prechádzal z jednej práce do druhej, občas bol nezamestnaný, občas opitý a nakoniec si našiel prácu ako skladník v jednej z miestnych vládnych inštitúcií, kde zostal až do dôchodku.
Matka, ktorú banka, v ktorej pracovala, poslala na predčasný dôchodok, nerozumela novovzniknutému poriadku. Pravidlá upravujúce úvery na bývanie považovala za obzvlášť nespravodlivé a škandalózne. Nevedela si predstaviť, že niekto, kto prestane splácať úver, príde o byt a vlastne sa tým ani nezbaví dlhu. Po rokoch svedomitej práce zostala s takým nízkym dôchodkom, že pokiaľ by neumrela, dnes by z tých peňazí nevyžila. Rovnako si nevedela vysvetliť ani princíp vydávania kníh na voľnom trhu. Považovala to za hazard a myslím, že mala veľkú pravdu.
–
Moja učiteľka dejepisu sa narodila a vyrastala v generácii intelektuálov, ktorí po vojne prišli nielen o svoj majetok a s ním spojené postavenie, ale zhodne s tým boli pred rokom 1956 nemilosrdne nútení prijať marxizmus ako súčasť vlastného historického výskumu.
Ako poukazuje Adam Leszczyński v Ľudových dejinách Poľska, výsledkom tohto neúspešného pokusu prekuť postšľachtické mysle poľských univerzít nebolo len prehĺbenie spoločenského resentimentu, ale aj desaťročia trvajúci odpor a sabotáž výskumu dejín ľudových vrstiev zo strany starej inteligencie.
Aj z tohto dôvodu v ľudovom Poľsku paradoxne nebola podľa Leszczyńského žiadna šanca odkryť „základy spoločnosti organizovanej ako okolo systematického násilia a útlaku, tak aj ekonomickej hry spojenej s delením moci a zdrojov“. To zároveň znamenalo, že neexistovala možnosť skutočnej beztriednosti a ani obyčajného rešpektu.
Osoby ako M. si s uspokojením prameniacim z pocitu krivdy a pomstychtivosti uchovávali a vo svojom prostredí ďalej rozširovali predvojnové usporiadanie spoločenských vzťahov bez ohľadu na to, komu tým ubližovali — hoc by to boli aj deti. Podobným spôsobom, v rámci obdobného étosu, konali takzvaní prekliati vojaci.
Bola som dievča z robotníckej triedy, z tej sociálnej vrstvy, ktorá sa občas mylne domnieva, že sa jej postavenie zlepšilo, pretože viac nemusí pracovať rukami, hoci v skutočnosti je vzdialenosť medzi ňou a vyššou triedou v spoločenskom rámci presne taká istá ako v predchádzajúcej generácii. Pierre Bourdieu nazýva tento dobre známy jav transpozíciou medzi poľami sociálnej štruktúry.
V poprevratovom spoločenskom usporiadaní poľskej spoločnosti sa M. stala šľachtou a ja bežným človekom. Nominálne mali obyčajní ľudia väčšiu hodnotu a šľachta menšiu, v skutočnosti však revolučná zmena vo vzťahoch k vlastnenému majetku nepriniesla zodpovedajúcu zmenu v rozdelení prestíže. Bývalá privilegovaná trieda našla spôsoby, ako si zachovať významnú časť svojich symbolických výsad. Patrilo k nim zdôrazňovanie triednych rozdielov a pohŕdanie tými, ktorí túžili po vzostupe.
Túžba povzniesť sa – eroticky, kognitívne a sociálne – v mojich očiach stierala rozdiely medzi triedami, zatiaľ čo pohŕdanie učiteľky ma vrhlo do priepasti vlastnej anómie a odmietnutia. Vzťahový model, aký sa vtedy vytvoril medzi mnou a M., sa v mojom živote objavil ešte veľakrát: vo vzťahoch s učiteľkami a učiteľmi, mentormi, ale aj rovesníkmi z „lepších“ rodín.
Na vlastné nohy som sa postavila omnoho neskôr, keď som sa s pomocou Didiera Eribona vrátila do svojho pomyselného Remeša.
Rozzúrená fuksiová je mojou obľúbenou farbou.
BIO
Renata Lis (1970) je súčasná poľská spisovateľka a prekladateľka. V poľskom jazyku vydala dve biografie a tri romány, Ręka Flauberta (Ruka Flauberta, 2011), V ľadoch Provensálska. Bunin v Exile (W lodach Prowansji. Bunin na wygnaniu, 2015), Lesbos (Lesbos, 2017), Moja milovaná a ja (Moja ukochana i ja, 2023), Moja milovaná a ja. Svadba (Moja ukochana i ja. Ślub, 2025), za ktoré bola niekoľkonásobne nominovaná na prestížnu literárnu cenu Nike.
Autobiografický román Moja milovaná a ja trasuje autorkinu cestu od dospievajúceho queer dievčaťa k zrelej žene, sledovanú cez prizmu partnerského spolužitia s jeho vlastnými vzostupmi a pádmi. V krátkych náhľadoch a úvahách analyzuje rodinu, spoločenské predsudky, ale aj tému predčasnej smrti, blízkosti a sebapoznávania. Rovnako je však portrétom nedávnych dejín Poľska, jeho spoločnosti a stôp, ktoré po sebe zanechal totalitný režim s následným obdobím postkomunizmu.
Autorkina snaha o autentické zobrazenie queer vzťahu cez jazyk, každodenné situácie a právne prekážky nie je len odrazom jednej generácie, ale zostáva aj naďalej aktuálnym v súčasnom stredoeurópskom kontexte. Preklady jej diel do slovenčiny zatiaľ neboli publikované.
