Autorka: Ambrosia Bajtek / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2023.
Nie všetky deti sa v rozprávkach vedia nájsť. Hoci poznáme stovky príbehov o princoch a princeznách, máloktoré z nich opisujú detstvo či dospievanie a problémy ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. Rozprávka na pokračovanie s názvom Mločina predsudky búrala – opisovala život v rybníku, ktorý sa síce riadil jasnými pravidlami, ale zmeny na seba nenechali dlho čakať.Napísala ju transrodová autorka Ambrosia Bajtek. Mločina bola súčasťou časopisu tri roky a teraz si môžete prečítať jej vyvrcholenie, desiatu a poslednú časť.
DOMOV
„Musíš byť odvážna. Zastať sa samej seba i ostatných. Nemôžeš viac utekať a schovávať sa. Nestačilo už? Nechať sa ušliapavať a vyštvať až na samý okraj spoločnosti. Takýto život by pre svoje dieťa nechcela žiadna matka, a ty sa ňou čoskoro staneš. Necíť sa čudne, aj varan komodský niekedy využije toto mocné a takmer neznáme kúzlo panenského počatia, alebo ako ho v ľudskom svete volá celá armáda študovaných bádateľov – parthenogenéza. Podobne tiež niektoré druhy rýb, plazov, mravcov a včiel.“
„Je toto skutočné alebo je to len moja predstavivosť?“ nesmelo sa spýtala Sala. Úhor jej odvetil: „Nič nie je skutočné, ak v to neuveríš. Je to rovnako skutočné ako zákony vytvorené spoločenstvom, peniaze, ktorými platia ľudia, a ich ilúzia, že rast je nekonečný. Len preto, že si o tom ešte nepočula, neznamená, že niečo také neexistuje, a pri istých druhoch je to dokonca celkom bežné. Aj ty existuješ. Veď práve teraz sa tu spolu zhovárame, ale v niektorých kútoch ríše by si ani nevedeli predstaviť, že niekto ako ty alebo ja existuje. No nie je matka príroda úžasná?“ Potmehúdsky sa usmial hlas z jazierka.
******************************
Hrivo ho priam priklincoval do perín. Ľavačkou jemne, no pevne zovrel obe Eugenove ruky a roztúžene ho priľahol celou tiažou svojho tela. Ani jeden z nich nedokázal spustiť oči z toho druhého. Eugen mal pocit, že sa Hrivov magnetizujúci pohľad vpíja do neho čoraz hlbšie a hlbšie, až mu Hrivo vidí priamo do duše. Už sa mu nebojí ukázať svoje skutočné pocity. Eugen dychtivo šepol: „Ďakujem, že si to so mnou nevzdal, lebo ja som to vzdal už na začiatku… My dvaja a spolu? Zdalo sa mi to nemožné a vôbec som si to nepripúšťal… ako veľmi ťa milujem. Snažil som sa pred tým ujsť. Byť cynickým. Ignorovať svoje city, ale ty si mi to nenechal a zakaždým pripomenul, že nesmiem bojovať proti sebe. Už viem, že nepatrím len svojej rodine, ale v prvom rade sebe, a som si dlžný žiť slobodne.“
„Aj ja som z teba namäkko, Vlnkáčik, alebo teraz skôr natvrdo,“ rozosmial sa Hrivo a jeho rozjarený hlas vrazil Eugena ešte hlbšie do postele, než ho Hrivo stihol celkom doraziť svojím vyznaním. „Vieš… si celkom prvý, kto so mnou strávi noc v mojej niekdajšej izbe. Nikdy som si sem nikoho nepriviedol a už vôbec nie so súhlasom otca… Kto by si pomyslel, že raz… že ťa budem mať a že budeš zaspávať pri mne na mieste, z ktorého som toľké roky hľadel von do sveta, len aby som našiel to, toho, koho mám teraz pri sebe. Teba. Kiežby to videla aj mama. Rozcitlivene prešiel končekmi prstov Eugenovi po hrudi, sebavedomo pritom stúpajúc nahor, až sa letmo dotkol jeho mäkkých, mäsitých pier, čo teraz horeli a priam kričali: „Uhas ma!“ Hrivove pery nenechali dlho čakať na odpoveď a v zlomku sekundy pristáli na tých Eugenových. Váha jeho statného tela celkom zakryla mloka ležiaceho pod ním. Eugen sa spokojne uškrnul a skonštatoval: „Príjemná ťarcha horúčavy na mne. Teraz som presne tam, kde si ma chcel mať už od prvej chvíle, že?“ spýtal sa, na čo sa obaja šibalsky rozosmiali.
Ešte v tú noc sa priania Saly, Eugena a Hriva splnili.
Po Eugenovom návrate do Mločiny bola jeho matka konfrontovaná so svojimi činmi. Mira stála na čele miestneho kultu fanatikov, kde pod zámienkou ochrániť mločie spoločenstvo a malé mločíčatá pred inakosťou odstavila tých, ktorých mali za pliagu. Miru, Evelínu a zvyšných extrémistov dostihla spravodlivosť a dočkali sa svojho spravodlivého trestu. Imiho smrť bola nešťastnou náhodou. Pri jednom z tajných stretnutí v zákutiach opustenej továrne, kam sa mloky báli priblížiť, sa prepadli do toxickej kaluže. Padli desiatky mlokov vrátane Eugenovho brata. Po tomto Mira ešte viac zatrpkla a za Imiho smrť vinila mlokov s inakosťou. Len kvôli nim sa tam stretávali, kým kuli plány, ako sa ich zbaviť, a keby nebolo tej pliagy, oni by nemuseli robiť poriadky a stretávať sa na podradných miestach a aj dnes by bol jej prvorodený nažive. Nakoniec, bola len poľutovaniahodnou bytosťou, ktorá nepoznala skutočnú lásku. Každou novou ohavnosťou strácala kontakt so sebou a s realitou, až sa stala karikatúrou, varovaním, kam vedú fanatizmus a nenávisť, do zatratenia. Nikdy sa nedajú odôvodniť a už vôbec nie ospravedlniť.
Eugenov otec znova oživil kamarátstvo z mladosti s Hrivovým otcom a títo mloci v rokoch teraz brázdia Mločinu a ríšu mlokov, občas aj spolu so svojimi synmi. Párik zamilovaných mlokov a ich otcovia so svojimi stareckými vrtochmi a s občasnými nevyžiadanými radami do života. Avšak sú to otcovia, ktorí bezpodmienečne milujú svojich synov, čo sa milujú vzájomne.
Na nasledujúcom mločom bále zostúpili Eugen a Hrivo do hlbiny spoločne, kde im podobne ako Sale Prameň života navrhol kúzlo, ale obaja sa zhodli, že ešte nenadišiel ten správny čas na spoločné potomstvo. Najprv chcú ešte putovať ríšou mlokov aj mimo nej. Spájať tých, ktorí sú izolovaní, a scitlivovať ostatných, aby spoločne premohli predsudky a nenávisť. Sala tiež vystúpila zo svojho tieňa. V ich starom sídle vytvorila útočisko, domov pre tých, ktorí sa domov už nemohli vrátiť. Miesto, kde boli v bezpečí a kde mohli všetku tú energiu, ktorú predtým nasmerovali na prežitie, teraz premeniť v niečo krásne. Spolu s Eugenom a Hrivom mali svoj vlastný spolok na spájanie sa medzi sebou aj majoritou v Mločine. Usporadúvali oslavy, spoločné zbierania dafnií, besiedky a čím viac sa medzi sebou spoznávali, tým menší bol rozdiel medzi mločejmi a ostatnými mlokmi. Kým sa rok stihol preklenúť do nového, Mločina sa celkom zmenila. Hoci ničenie prírody stále rovnako ohrozovalo jej existenciu, život v nej bol vďaka spájaniu sa jej obyvateľov omnoho žiteľnejší než kedykoľvek predtým. Väčšinu lesov v jej susedstve už dávno nahradil betón, cez ktorý voda nedokázala presiaknuť späť do hlbín, a podzemné chrámy prameňov sa tak každým rokom scvrkávali, zatiaľ čo nad povrchom pribúdali neuhasiteľné smädné krky, neprestajne bažiace po čoraz väčších množstvách vody… A aj tie mokrade, čo prežili do dnešných dní, sa naďalej vysušovali, čím sa vysychanie krajiny ešte urýchľovalo.
„Čo sa týka ľudí a nenávisti, ktorá sem presakuje z ich sveta, väčšina z nich si len ťažko dokáže priznať, že spravili chybu, a ešte ťažšie sa premôžu k jej náprave. Táto umelá nenávisť, huckanie rôznych skupín voči sebe je iba odpútavanie pozornosti od skutočných hrozieb, ktoré nik nerieši, pretože ničiť je ľahšie než zveľaďovať, a preto ostaňme zvieratami a nechcime sa podobať ľuďom. Neutíchajúce vyciciavanie krajiny pokračuje, hoci ľudia sa tiež pomaly menia a nielen besne plienia. Našťastie nie sú všetci rovnakí. Niektorí už myslia aj na iných, nielen na seba. Strhávajú vodné hrádze, čo predtým zahatali migráciu úhorov, dokonca im stavajú rybie koridory na presun. Pomaly sa ľudské svety začínajú spájať pre tie zvieracie… Tak im poďme príkladom. Ríša mlokov a ostatných živočíchov sú odnepamäti spojené a prepojené v jedno. Žiadne stvorenie nie je lepšie než druhé a naša rôznorodosť dala šancu životu preraziť vo všetkých kútoch sveta,“ takto ukončil svoj monológ Strieborný Úhor, ktorý sa nedávno aj spolu s jazierkom stvorenia udomácnil v Mločine na mieste, kde sa zjavil Sale v tú magickú noc.
*****************
Máj sa už dávno prerodil do rozpuku. Sala bola príjemne zaneprázdnená so spolkom a novými známymi, ktorí si k nej našli cestu potom, čo sa otvorila okolitému svetu v Mločine. Už nechcela nikam odchádzať, ale ostať tu. Žiť doma, kam odjakživa patrila. Obšmietala sa pri jazierku, keď ju zrazu niekto pozdravil zo šera tŕstia: „Ahoj, Sala, máš sa?“ Jeho hlas znel povedome, no dávno zabudnuto v minulosti. Jeho tvár bola ešte stále ukrytá v tieni, no len čo vykročil o krok vpred a zalialo ho svetlo, Sala ho okamžite spoznala. Zaskočene mu odpovedala: „Ahoj, cudzinec. Je dobré ťa znova vidieť,“ a usmiala sa na neho. „Pozri, máme návštevu. Niekoho, koho som už dávno nevidela. Vy sa ešte nepoznáte, tak sa poď pozdraviť,“ a otočila sa smerom k jazierku. Zaznelo jedno veľké žblnk a nad hladinu sa zvedavo vynorilo malé bodkované telíčko…
~ KONIEC ~
