Autorka textu: Ambrosia Bajtek / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2021
Nie všetky deti sa v rozprávkach vedia nájsť. Hoci poznáme stovky príbehov o princoch a princeznách, máloktoré z nich opisujú detstvo či dospievanie a problémy ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. Rozprávka na pokračovanie s názvom Mločina bude predsudky búrať – opisuje život v rybníku, ktorý sa síce riadi jasnými pravidlami, ale čoskoro sa to zmení. Napísala ju transrodová autorka Ambrosia Bajtek. Prečítajte si prvú časť.
Mločí bál
Pod májovým splnom sa každoročne zíde mločina zo všetkých kútov rybníka a začína sa najväčšia udalosť roka. Mločí bál, na ktorý sa všetci celý rok tešia, a ako sa termín blíži, o ničom inom sa v rybníku ani nehovorí. Mloci sa nahodia do slávnostného fraku a kurizovanie sa môže začať. Párovanie je intenzívne a po úvodných tančekoch a pytačkách sa vyfešákovaní mloci spolu s mločicami presunú do hlbších vôd, aby položili základy nového života.
Pre každého v rybníku je to životná udalosť. Okrem Eugena.
Na kraji miestnosti stojí mladý mlok, vlnky za vlasmi už takmer vykresľujú dokonalý tvar vytúženého hrebeňa rozhorúčených tanečníkov… no ešte nie je čas! Nie tento rok. Jeho čas nadíde až neskôr. Eugen očami nervózne prechádza po sále, cíti, ako sa mu pomaly uťahuje slučka okolo krku, a okamžite mu stiahne aj žalúdok. Musí potlačiť starý známy pocit na zvracanie, ktorý sa vynára vždy v najhoršej chvíli, keď sa cítil v úzkych, ako žubrienka vo vysychajúcej mláčke. Tento rok je to poslednýkrát. Poslednýkrát, čo… budúci rok už bude na mločom plese tanečníkom. Už mu nebudú stačiť nacvičené pózy, natrénované lačné pohľady ani reči drsniaka, nič z toho ho nezachráni pred záverečným tancom, po ktorom… bude musieť zájsť aj so svojou partnerkou do hlbiny. Rovnako ako pred ním jeho otec, starý otec a pred ním jeho otec, a vlastne všetky predošlé generácie mlokov už od nepamäti.
Musí splniť najdôležitejšiu úlohu každého mloka – zabezpečiť potomka pre mločinu. Už keď bol malou žubrienkou, mu všetci hovorili, že je to nielen jeho povinnosť, ale aj veľká česť! No ak je to naozaj tak, prečo má pocit, že by to bolo jeho najväčšie zlyhanie?
Musí to spraviť. Iba že by sa tomu dalo nejako vyhnúť… ale to by musel prehovoriť, a to nie je také jednoduché…
Je odhodlaný, ale hlavou mu neustále víria pochybnosti. Veď aj tak by to nepochopili, a nakoniec, kde by na to nabral odvahu? Kým je ponorený v bezútešnej vízii svojho života, účastníci plesu majú dostatok času si ho obhliadnuť. Eugen nie je žiaden gladiátor, no príroda mu vyformovala pružné pevné telo a prirodzenú vlnku vo vlasoch. Mokrý, skoro až vzdialený pohľad a črty antickej sochy mladíka v rozpuku. Zároveň je synom jednej z najváženejších mločích rodín, ktorá sem prišla ešte za čias oteplenia Panónskej roviny. Mločice sa mu pod najrôznejšími zámienkami pletú pod nohy, len aby s ním mohli stráviť čo najviac času, a možno si ho aj získať ešte pred budúcoročným plesom. Eugenovu trpezlivosť a milú povahu si často zamieňajú za sympatie. Povráva sa, že má dobré srdce. No to srdce je ako zo skla. Krásne, ale tvrdé a studené.
Eugen s kyslým úškrnom prehltne ťažké sústo myšlienok a povzdychne si: „Toto sú posledné chvíle, ktoré trávim ako-tak slobodne, než nadobro zvnútra odumriem pri mločom tanci.“ Z tej predstavy ho strasie. Pozbiera zvyšky odvahy a ticho vykročí do silno osvetlenej miestnosti.
Budúcnosť nášho rodu závisí od teba
„Kvôli nekontrolovateľnej expanzii ľudí sa rody každým rokom scvrkávajú a mločí bál je jediná cesta, ako zabezpečiť prežitie toho nášho. Vďaka bálu neostanú tône prázdne, mločiarne spustnuté a línie staré tisícky rokov nezaniknú. Je nás tak málo, a ty sa rozhodneš netancovať? Nedať nám mločence? Ako môžeš byť taký sebecký?“
Opakuje mu otec so sklamaním v hlase dávno naučenú kázeň.
„Nie som sebec, ja som len…“
„Ty si len čo? Ako to, že sa ti ani jedna nezdá dosť dobrá? Prečo nemôžeš byť ako ostatní?“
„To nie som ja, už to prosím pochop.“
„Usiluj sa konečne dospieť a sprav, čo sa od teba žiada!“
„Som iný než vy! A konečne to viem vysloviť aj nahlas.“
Všetci mu zdôrazňujú, že je to zrada voči rodine. A nebola by to ešte väčšia zrada voči mne samému, mojim citom, mojej podstate, ak by som spravil niečo len z donútenia, hoci cítim, ako ma to zabíja? Nebola by najväčšia zrada voči môjmu životu, ak by som ho prežil v klamstve?
