Autor: Michal Dudoň / FOTO: Jakub kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2025.
Hudobný projekt Alten Kompoten vznikol z nudy počas letných prázdnin. „Sestra si začala dookola spievať ,narobený čaj‘ a ďalšie slová. Povedal som jej, že to, čo spieva, nahráme,“ spomína Matej Chren, autor a zakladateľ kapely, ktorý mal vtedy šestnásť rokov. Zo zábavy vznikol projekt, ktorý neskôr odprezentovalo aj Rádio_FM. Publikum si získal úprimnosťou a dadaistickým humorom.
Dnes, o takmer desať rokov neskôr, kapela opäť ožíva, hoci už nie v pôvodnej zostave s mladšou sestrou. „Chcem, aby ľudia odchádzali z koncertov plní energie, a zároveň ich chcem motivovať a ukazovať, že aj takéto je umenie a kultúra,“ hovorí Chren, ktorý plánuje turné po Slovensku.
Rozhovor je nielen o hudbe, ale aj o tom, ako sa dá tvoriť bez kalkulu, ako si uchovať radosť z nápadu a čo všetko znamená byť experimentálnou kapelou na malej scéne. „Nechcem sa pasovať do úlohy hrdinu a bojovníka. Alten Kompoten je detský projekt, ktorý je úplne oslobodený od vnímania toho, čo sa deje v našej politike,“ dodáva.
Svoju experimentálnu hudobnú skupinu ste spoločne so sestrou Natáliou založili začiatkom roka 2015 ešte ako šestnásť- a desaťročné deti. Piesne ste skladali počas školských prázdnin. Čo vás k tomu viedlo?
V podstate to bolo také obyčajné ako u hocijakých iných detí. Chodili sme na prázdniny k babke a sestra si začala dookola spievať „narobený čaj“ a ďalšie slová. Povedal som jej, že to, čo spieva, nahráme.
Už vtedy som chcel nahrávať zvuk. Mal som ten najjednoduchší program na úpravu hudby a toto bola aj dobrá zámienka niečo nahrať. Sestra si niečo spievala, bola vlastne popudom celého projektu, a ja som popritom tvoril zvuky, búchal som napríklad po stole.
A tak sme vznikli.
Predpokladali ste, že budete naďalej pokračovať aj po prázdninách?
Asi nie. My sme nemali ani názov kapely, ten prišiel až pri druhom albume. Všetko to bolo výsledkom náhody, ja som naše pesničky napálil na cédečko, ktoré som dal rodičom, babke, kamarátom. Nemali sme žiadny iný cieľ.
Uvažovali ste nad presahom?
Nikdy som nepremýšľal nad tým, čo, prečo a ako robím a či by som v tom chcel pokračovať. Mal som šťastie, že okolo nás bolo veľa cudzích vplyvov a dospeláci. Trochu sme odpočúvali našu babku aj mamu, ktoré boli výrečné a hovorili veľa vecí, na ktorých sme sa zabávali.
Napríklad babka prišla pred Vianocami a sťažovala sa, že obývačka nie je vyzdobená. Vyčítala, že mama nezavesila girlandu a nemá nikde položenú ikebanu. A tak vznikla pesnička Ikebana Girlanda. Ako deti nás bavilo sa zabávať a robiť si zo všetkého srandu. Šlo to tak prirodzene.
Snaží sa simulovať náhodu
Vašou najväčšou prioritou bolo zachytiť krátkodobé, prchavé momenty radosti a zábavy, a nahrať pesničky v stave prvotnej eufórie z nápadu, so žiadnymi alebo minimálnymi zásahmi postprodukcie. Išlo o improvizácie vytvorené spojením dadaistických textov s niekoľkými vrstvami zvukových koláží a jednoduchého sprievodu hudobného nástroja. Rozumeli ste vtedy tvorbe takýmito slovami?
V šestnástich som išiel študovať na strednú umeleckú školu, kde sa začal črtať aj nejaký iný slovník. No opis našej hudby vznikol až neskôr. Bolo pre nás veľmi dôležité, aby sme toho spravili čo najviac, kým sa na tom smejeme a kým je to čerstvé.
Prečo?
Aby sme zachytili srandu, ktorá z tvorby vychádzala. Pokúšal som sa vytvoriť aj niečo viac „pesničkové“, no stále boli podstatou celej našej tvorby sranda a zábava. To nás so sestrou spájalo. Ak by nešlo o zábavu, tak by sme to asi nerobili. Moja sestra nemala nejaké hudobné ambície, čiže zábavou sa to začínalo aj končilo.
S druhým albumom prišiel aj názov. Ako vznikol?
To som inak ešte nikomu nepovedal. Pamätám si len, že som sedel v kuchyni a jedol som mäso s ryžou a kompótom. Tak mi napadlo Alten Kompoten. Alte znamená po nemecky starý, no mne napadlo, že Alten môže znieť ako slovo „alternatíva“.
Pri druhom albume ste sa posunuli von do ulíc: nahrávali ste zvuky exteriéru, na prechádzky ste chodili s diktafónom, v snahe zachytiť soundtrack k životu vo Vrábľoch. Opäť ste sa trochu posunuli iným smerom. Stále to bolo v rámci srandy a ďalšieho leta?
Málokedy sme šli von s cieľom nahrávať zvuky. Keď som šiel napríklad nakupovať, zaznamenával som okolité zvuky, a z týchto nahrávok som tvoril rytmické kompozície.
Počas druhého albumu sme každý víkend niečo nahrali. Za polroka to bolo tridsať pesničiek, napokon sme na album vyselektovali pätnásť. Vtedy som si povedal, že by bolo fajn, ak by sme mali koncept soundtracku k Vrábľom, keďže sme veľa nahrávali vonku. Mali sme dokonca samostatné skladby len zo zvukov rozhlasu a autobusov.
Rok 2016 sa stal pre kapelu výnimočným: vaša skladba Džovani bola odprezentovaná v Rádiu_FM a ľudia vďaka tomu začali vyhľadávať vašu hudbu na internete. Už to teda nebola len hudba pre známych a kamarátov. Ako sa to stalo?
Mojím cieľom po čase bolo robiť pesničky. No nedarilo sa nám vytvoriť ucelenú formu, skôr šlo o minútové náčrty, popevky. Potom sme spravili skladbu, ktorá sa už na reálnu pesničku podobala.
Tak som si povedal, že ju zo srandy prihlásim do súťaže Demovnica Rádia_FM, ktorá doteraz vysiela skladby kapiel, ktoré nemajú oficiálne nahrávky a nefigurujú pod žiadnou nahrávacou spoločnosťou. Bol som zvedavý, čo s pesničkou spravia. Myslel som si, že im pravdepodobne nezapadne medzi ostatné, zvyčajne garážové kapely.
No a vyšlo to. V rádiu boli vyvedení z miery, najskôr nechápali, čo sa deje. Potom im došlo, že pesničku robili deti a veľmi ich to zaujalo. Moderátor rádia Martin Staňo sa okamžite stal naším fanúšikom.
Ako ste to potom vnímali, keď niekto o vás nahral recenziu a analyzoval vašu tvorbu?
So sestrou sme to nebrali vážne. Veľmi sme sa na recenzii zabávali. Skladba dokonca vydržala v hudobnom rebríčku tri týždne, vďaka hlasovaniu ľudí. No my sme nemali ani stránku na Facebooku, nemali sme ako našu hudbu promovať.
Súčasťou vysielania Demovnice bol rozhovor s Petrom Hajdinom. Hovoril, že mal detskú kapelu a že mnohí hudobníci majú za sebou také niečo ako my. No nikde svoju detskú tvorbu nezaznamenali, lebo nemali možnosti. Aj tým je naša tvorba výnimočná.
Darilo by sa vám rovnako, ak by ste pristupovali k hudbe od začiatku ambiciózne s cieľom niečo vytvoriť a stať sa populárnymi?
Pamätám si, že keď sme pesničku nahrávali cez formulár do súťaže, chcel som v počítači vyplniť kolónku žáner. Rozmýšľal som, čo sme, a dal som teda antipop: niečo nepopulárne, alebo hudba bez populárnej formy.
Myslím si, že ak by sme pokračovali a neprestali, boli by sme na rovnakom mieste ako teraz. Chystám ďalšie pesničky, ktoré by som opísal ako presný opak: pro-pop.
Aké to je teraz?
Snažím sa simulovať náhodu tým, že zaznamenávam všetko prvé, čo mi napadne. Prvá verzia sa zvykne zahodiť, no mne sa osvedčilo, že to, čo mi prvé príde na myseľ, je väčšinou aj to najprirodzenejšie, čo chce ucho počuť.
Kapelu chce počuť na rozhraní všetkých žánrov
V druhej polovici roka 2016 vznikla v spolupráci s ďalšími hudobníkmi aj živá kapela, ktorá predviedla tvorbu na troch špeciálnych koncertných vystúpeniach. Aký bol váš prvý koncert?
Po tom, ako nás hralo Rádio_FM, nám začali prichádzať náhodné maily od rôznych organizátorov podujatí aj z Bratislavy. V živote som dovtedy neopustil Vráble – okrem toho, že som chodil na strednú školu. Veľmi som sa živých vystúpení bál. Nevedel som totiž performovať vlastné pesničky.
Ponuky stále prichádzali a ja som ich odmietal. Potom prišla pozvánky od Ivany Rumanovej, ktorá vtedy robila festival Kinobus. Považujem ju za krstnú mamu svojej koncertnej kariéry.
Opakovane mi posielala ponuku na vystúpenie na festivale, ktorú vylepšovala. Mal som vtedy kamarátov hudobníkov v Šali. Stretli sme sa a týždeň sme strávili v skúšobni, ktorá sídlila za mestom uprostred poľa. Prespával som tam vo veľmi provizórnych podmienkach. Za týždeň sme však nacvičili celý 40-minútový set.
Bolo to zároveň obdobie, keď moja sestra už nechcela tvoriť. Keď sme so sestrou prestali robiť nahrávky, začal som koncertovať.
Aké bolo pre vás vystupovanie?
Zdalo sa mi to veľmi prirodzené, od detstva som bol na pódiu. Chodil som na divadelný krúžok a aj na klavír na ZUŠ-ku.
Na koncertoch som sa absolútne vybláznil. Triasol som sa, mykal, kričal, skákal a nemal som žiadnu hanbu či trému. Ohlasy boli tiež dobré, prichádzali ďalšie ponuky, no kapela sa veľmi rýchlo rozpadla.
Po treťom albume ste vydali kompiláciu najlepšej tvorby Dobre je na svete, keď je voda taká tekutá, ktorá prvýkrát sprístupňuje tvorbu kapely na oficiálnych streamovacích platformách. Vtedy ste sa presťahovali z Vrábeľ do Bratislavy, kapela zostala na niekoľko rokov neaktívna. Prečo?
Absolútne som to nevnímal ako dôležitú vec. Na strednej som študoval výtvarné umenie a videl som sa ako fotograf. Keď som bol prijatý na Vysokú školu výtvarných umení, utvrdzoval som sa v tom, že sa budem venovať fotografii.
Po roku v Bratislave som stretol Erika Ždilu. Začali sme spolu v garáži z dlhej chvíle jamovať. Keď sa dozvedel o Alten Kompoten, rozšíril povedomie o kapele ďalej po škole. Stále ma tak prenasledovala, aj keď pre mňa bola vtedy za zenitom. Necítil som špeciálny pocit hrdosti na svoju hudobnú tvorbu.
No v roku 2024 sa vám podarilo úspešne založiť novú kapelu. Vrátila sa teda aj hrdosť?
Povedal by som, že ide o kombináciu viacerých dôvodov. Medzičasom som totiž pôsobil v iných kapelách ako hudobník a stále som závidel speváčkam. Bol som totiž za klavírom s rukami prikovanými k nástroju.
V okolí pribúdali ľudia, ktorí objavili alebo poznali Alten Kompoten. Začali mi rozprávať, že tiež mali detskú kapelu, no nikde nemajú nič nahrané, a preto im projekt pripadal super. Niekto ďalší mi hovoril, že z toho ide úprimná radosť: šťastné, nespútané detstvo a neobmedzená kreativita.
Zobral som ako výzvu, či by som vedel niečo také opäť spraviť. Tak som si povedal, že najprv trochu kreatívnejšie vzdám poctu Alten Kompoten. S kapelou hráme variácie na pôvodné skladby a nápady, ktoré sa neustále vyvíjajú. Otvára nám to možnosti dokončovať nedokončené skladby aj tvoriť nové.
Na koncertoch či udalostiach vás opisujú ako experimentálnu kapelu. Čo to znamená?
Nič, preto to píšu. Ja si myslím, že sme taká zmes žánrov. O tom je aj tá náhoda: neviete, čo všetko príde. Chcem pesničku, ktorá má rytmus tanga, ktorá je elektronický pop či úplná alternatíva. Chcem mať všetky rozhrania žánrov.
Po tých ôsmich rokoch vyšla nová nahrávka Leto na rukách, ktorá je pôvodne z roku 2016. Prečo bola nahraná a vydaná až teraz?
Vtedy som ešte nevedel, ako by som ju nahral a zahral. Mal som totiž o pesničke určitú predstavu, bral som to ako výzvu. Malo ísť o akýsi hybrid staršej tvorby a regulárnej pesničky. No musela mať autentický zvuk pôvodnej nahrávky.
Chce šíriť nespútanú energiu, že ešte nič nie je stratené
Ako sa darí skupine na slovenskej hudobnej scéne? Je otvorená podobným kapelám, ako je Alten Kompoten?
Slovenská hudobná scéna stojí aj padá na tom, že je malá. Máme množstvo ľudí, ktorí sú schopní vytvárať hudbu a zároveň produkovať festivaly. No tie možnosti nie sú najväčšie. Mám pocit, že mediálne pokrytie kapiel je veľmi slabé.
Monopol na akúkoľvek alternatívnu hudbu má Rádio_FM, inak máme internetový magazín hudba.sk a možno zopár ďalších, ktoré sa venujú hudbe. Človek sa tam však dostane väčšinou len cez nejaký kontakt. Myslím, že v Česku to majú hudobníci s mediálnym pokrytím jednoduchšie.
Dá sa byť hudobníkom na plný úväzok?
Máme kapely, ktoré sú zabehnuté už desaťročia. Robiť hudbu a vystupovať však nepokryje životné náklady.
Aj pre mňa je to aktivita pri práci, ktorú robím na plný úväzok. Snažím sa tvoriť pesničky aj v práci na záchode. Potrebujem totiž nejakým spôsobom prežiť a chodiť do práce. Trochu mi to zaberá nielen čas, ale hlavne mentálny priestor.
Ja pracujem, aby som mohol robiť veci, ktoré ma bavia. Mojím cieľom je, aby si na seba kapela zarobila. Zatiaľ mám výdavky, no už sa to postupne začína vracať.
Kde všade ste už hrali?
V Bratislave skoro všade, inak aj v Trenčíne, Trnave. Podarilo sa nám hrať i v Česku. Cieľom je hrať vo Vrábľoch. Išlo by o skutočný návrat. Chystáme tiež malé turné po Slovensku, chceme ísť aj na východ.
Najbližšie nás čaká koncert v Banskej Štiavnici, na čo sa veľmi teším.
Rovnako ste hrali aj na rôznych benefičných koncertoch na podporu kvír ľudí. Čo to pre vás znamená?
Sme všetci na jednej lodi. Vnímam, že vzniká veľa nahnevanej muziky, no ja idem opačným smerom. Chcem, aby ľudia odchádzali z koncertov plní energie, a zároveň ich chcem motivovať a ukazovať, že aj takéto je umenie a kultúra.
Všetci sa poznáme, všetci sme kamaráti a musíme si pomáhať. Aj keď Slovensko nepraje umeniu a už vôbec nie tomu, ktoré je kvír. Neviem, akým spôsobom s tým bojovať. Nechcem sa pasovať do úlohy hrdinu a bojovníka. Alten Kompoten je detský projekt, ktorý je úplne oslobodený od vnímania toho, čo sa deje v našej politike.
Vnímam vyjadrenia, ktoré zaznievajú v spoločnosti, no mojou silou je, že dokážem ísť vpred. Je jedno, čo rozpráva ministerka kultúry Martina Šimkovičová a ďalší politici a političky. Na moju tvorbu to nemá vplyv.
Na scéne je silná generácia mojich rovesníkov, ktorí nahlas kričia to, čo túžia všetci povedať. Ja chcem predstavovať nespútanú energiu toho, že ešte nie je všetko stratené.
Ako sa kapela pretransformovala v tvorbe od svojho vzniku?
Pre mňa je najväčší otáznik, ako tvoriť. Viem, že musím experimentovať s mojím prístupom. Faktom je, že sme na začiatku boli so sestrou doma, kde sme mali rodinu a prostredie, kde tvorba šla sama. Teraz sa učím znova otvárať a vnímať všetko, čo sa deje okolo mňa.
Chytám sa príležitostí robiť pesničky o najvšednejších veciach. Keď to však robím sám, stane sa, že sa do celého procesu poriadne zamotám. V kapele potom veľa improvizujeme. Robím si náhradné sestry z rôznych ľudí okolo mňa.
Čo pre vás znamená Alten Kompoten?
Platforma na realizáciu najskutočnejšej verzie mňa samého. Je to detstvo, o ktoré som neprišiel. Drží ma nohami na zemi, no zároveň som vďaka kapele v oblakoch. Plním si utopický sen popovej ikony. Všetku energiu si odkladám na Alten Kompoten a potom ju rozdávam ľuďom, keď si vykričím hlasivky.
To, že kapela existuje, považujem za jej najväčší úspech. Samo osebe je ťažké mať pokope skupinu, ktorá má zostať relevantná a vytvárať nové veci.
