Autorka: Veronika Valkovičová / FOTO: Amazon
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2022.
Písať históriu menšín či venovať im sociologickú alebo antropologickú pozornosť nie je jednoduchou úlohou. Ešte dnes si totiž môžete na uznávaných slovenských spoločenskovedných katedrách vypočuť otázky ako: „Prečo o nich?“ alebo: „Načo je to nám ostatným?“ Tí a tie, ktoré sa cez tieto predsudky prebijú a robia vedu o skupinách, ktoré sú kultúrne marginalizované či dokonca kriminalizované a vykorisťované, nám však dokážu poskytnúť nové pohľady na spoločnosť i tam, kde už sme si mysleli, že vieme všetko.
Ešte náročnejšia úloha čaká tých vedcov a tie vedkyne, ktoré sa rozhodnú venovať sociálnemu výskumu každodenného života menšín v bývalom – štátno-socialistickom česko-slovenskom zriadení. Věra Sokolová však nie je žiadna začiatočníčka, patrí v Českej republike k uznávaným sociálnym vedkyniam. Jej práce sa pridávajú k ďalším v oblasti sociológie, antropológie či histórie, ktoré nám približujú život LGBTIQ ľudí na území Československa. Ide napríklad o Gay historie od Jiřího Fanela (2000) či Od žaláře k oltáři – Emancipace homosexuality v českých zemích od roku 1867 do současnosti od Jana Seidla (2012).
Napriek tomu jej záujem o životy LGBTIQ ľudí v socialistickom Československu môže byť v niektorých kruhoch vnímaný ako kontroverzný. Život v bývalom režime so sebou totiž prinášal rôznym skupinám ľudí aj rôzne výzvy, často aj hľadanie rôznych spôsobov, ako napĺňať svoje autentické potreby a žiť spokojne.
Pre mnohých „teplých“ ľudí to predstavovalo hľadanie kľučiek či formovanie životných stratégií ako žiť v súlade so „studenou“ mocou štátu. To, čo sa však v práci Věry Sokolovej objavuje cez orálnu históriu (t. j. rozhovory s pamätníkmi a pamätníčkami), je prekvapivé spektrum možností a životných štýlov LGBTIQ ľudí. Stereotyp totality, kde všetci museli byť rovnakí a robiť rovnaké veci, sa javí zrazu ako mýtus – Věra Sokolová nám ukazuje, že tak ako sexuálna orientácia a rodová identita sú spektrami, tak aj prežívanie týchto queer identít za bývalého režimu bolo spektrom.
Ako sa žilo?
Je prekvapivé, ako málo dnes vieme o životoch LGBTIQ ľudí počas Československa. Dokonca ešte menej vieme o lesbách a bisexuálnych ženách či o transrodových ľuďoch. Vieme, že politický režim zakazoval akékoľvek zobrazovanie inakosti – cenila sa uniformita, tzv. „slušnosť“, čiže asimilácia skupín, ktoré bolo možné asimilovať (napr. Rómovia a Rómky), i vylučovanie a zneviditeľňovanie skupín, ktoré nebolo možné zreformovať (napr. ľudia so zdravotným znevýhodnením). V praxi to znamenalo, že neexistovali žiadne kultúrne reprezentácie LGBTIQ ľudí v štátom riadených (teda jediných) médiách, pokiaľ nebolo možné využiť to na prezentovanie dekadentného západu.
Napríklad informovanie o HIV/AIDS v neheterosexuálnej populácii v západnej Európe bolo možné, keďže to naše médiách využili na „kritiku“ západu. Takéto obmedzenia v kultúrnej produkcii pre neheterosexuálnych a necisrodových ľudí, ktorí žili na našom území až do roku 1989, znamenali absenciu pozitívnych vzorov, ktoré by mohli uznávať a ktoré by im poskytovali pozitívny obraz a umožňovali budovanie sebavedomia. Věra Sokolová pri analýze rozhovorov s pamätníkmi a pamätníčkami dokonca narazila na to, že pojmy ako „transrodový človek“ či „lesba“ boli niečím, čo si jej respondenti a respondentky osvojili až po 1989, keďže predtým sa s týmito pojmami nestretli. Niektorí a niektoré dokonca hovorili o sebe stigmatizujúcim jazykom, napríklad hovorili o svojej sexuálnej orientácii ako o postihnutí či chorobe.
Tak ako iní sociológovia, napríklad Lukas Szulc či Roberto Kulpa, aj Věra Sokolová vo svojej knihe Queer Encounters with Communist Power odmieta tvrdenie, že za bývalého režimu nebolo možné žiť svoju queer identitu. Po dekriminalizácii homosexuality v roku 1961, ktorá sa zmenila na vzťahy medzi dvoma osobami rovnakého pohlavia staršími ako 18 rokov, neboli queer ľudia pre režim nepriateľom, na rozdiel od náboženských predstaviteľov a predstaviteliek, ktorí/é boli režimom prenasledovaní/é.
V rozhovoroch, ktoré Věra Sokolová pre knihu zozbierala, nachádzame jasné prejavy autonómie a aktérstva – aktívne hľadanie spôsobov, ako byť queer človekom a napĺňať svoje potreby. Autorka uvádza množstvo príkladov, medzi moje obľúbené však patrí príklad rôznych výročných dní – napríklad Dňa hasičov či Dňa poľovníkov, počas ktorých bolo možné zarezervovať „hospodu“ pre skupinu mužov v mene tohto dňa, a tak vznikla socialistická verzia gay párty.
Z tejto knihy sa dozvedáme jedno podstatné – totalitný štát sa queer ľuďmi zaoberal veľmi málo. Po zrušení paragrafu 241 v roku 1961 stále existoval paragraf 244, ktorý kriminalizoval „verejné pohoršovanie“. Problémy s týmto paragrafom mali však hlavne muži, ktorí sa stretávali v parkoch či na iných verejných priestranstvách. Často to pre queer ľudí nebola práve ich rodová identita či sexuálna orientácia, ktoré formovali ich životné stratégie, ale skôr politické názory a prejavy.
O ich súkromie sa štát zaujímal len minimálne a okolo queer identít panovalo veľké, až zámerné ticho, ktoré niekedy hralo v ich prospech. Jedna z respondentiek napríklad spomína, ako vychovávala syna so svojou partnerkou, čo sa jeho učiteľke zdalo podozrivé. Keď však so školou komunikovala, k ničomu negatívnemu to neviedlo, pretože pre ľudí vo vedení školy bolo nemysliteľné vôbec pomenovať ich obavu a spýtať sa otvorene: „Vy, dve ženy, spolu žijete ako partnerky?“
Sexuológia ako ally?
Prínosom orálnej histórie, s ktorou Věra Sokolová pracuje, je tiež rozbor sexuologických textov, ktoré produkovali odborníci a odborníčky síce pod dohľadom štátnej moci, no tiež so značnou autonómiou. Okrem toho, že sexuologické poznanie malo vplyv na spomínanú dekriminalizáciu homosexuality, užitočnými boli tiež publikované úvahy expertov a expertiek. V rozhovoroch sa objavujú názory, že práve pozitívne texty o „homosexualite“ od vedeckej obce predstavovali tú pozitívnu reprezentáciu, ktorá vo verejnom priestore chýbala. Napríklad v roku 1972 vyšiel takýto text z pera Pavla Zemka v časopise Mladý svět pod názvom „Žijú medzi nami“. Sexuológ Kurt Freund napríklad zdôrazňoval negatívny vplyv stigmatizácie a sociálneho vylúčenia na „homosexuálne orientovaných ľudí“. Volal po odstránení perzekúcie tejto skupiny obyvateľstva, no zároveň odporúčal heterosexuálne manželstvo ako formu terapie.
Je zaujímavé, že každý/á respondent a respondentka vo výskume Věry Sokolovej bol/a v nejakom bode svojho života ženatý/vydatá. Aj keď sexuológia v istom období odporúčala heterosexuálne manželstvo ako formu terapie, tzv. „manželskú adaptáciu“, pre väčšinu išlo o rozhodnutie vyplývajúce z očakávaní okolia a ich vlastnej komunity. V spoločnosti, kde sa najviac cenili „slušnosť“ a „normálnosť“, bolo veľmi dôležité verejne nevyčnievať.
Manželstvo ako také zvyšovalo spoločenský status – vydať sa alebo oženiť sa teda znamenalo, že vyčítavé otázky a podozrievavé pohľady prestanú. Jedna respondentka to dokonca pomenovala tak, že bolo pre ňu lepšie byť rozvedená, ako mať večný status slobodnej dievky a byť teda stredobodom rečí. Okrem iného mali queer ľudia v manželstve väčšiu možnosť získať od štátu vlastné bývanie, ako keby boli slobodní a slobodné.
S veľmi podobným zámerom prichádzali tiež odporúčania lekárov a lekárok vo veci „manželskej adaptácie“. Ich cieľom bolo, aby žili queer ľudia „zodpovedný monogamný život“. Mali prerušiť všetky vzťahy a kontakty s queer známymi a mali sa ešte pred svadbou svojmu partnerovi alebo partnerke so svojou homosexualitou zdôveriť. Ak tak neurobili, mali do smrti zatĺkať. Aj pre toto sexuológovia a sexuologičky odmietali, resp. neodporúčali manželstvá lesieb s gejmi. Napriek tomu je z rozhovorov v tejto knihe zjavné, že také manželstvá existovali tiež. Zmenu v sexuologickom ponímaní neheterosexuálnych životov vidíme opäť v 70. a 80. rokoch minulého storočia, keď začali vznikať tzv. socioterapeutické skupiny pre queer ľudí pri rôznych sexuologických ambulanciách a klinikách. Išlo o prvé kluby napríklad v Prahe alebo v Brne, v ktorých sa mohli queer ľudia stretávať a diskutovať o svojich životných skúsenostiach. Tieto kluby sa v dejinách queer histórie javia ako naozaj zásadné, keďže po roku 1989 sa mnohé takéto siete a kontakty jednoducho pretransformovali v občianske združenia.
Transrodovosť ako identita?
Je zaujímavé, že v rozhovoroch, ktoré zozbierala Věra Sokolová, sa objavujú rôzne životné skúsenosti ľudí, ktorí sa svojím prežívaním a pociťovaním vlastnej identity odchyľovali od konceptu cisrodovosti. Napriek existujúcim odborným knihám o queer živote v bývalom režime, vieme zatiaľ pomerne málo o skúsenostiach transrodových ľudí. Z výskumu Věry Sokolovej je zjavné, že dostať sa k informáciám o transrodovosti vo verejnom priestore bolo skoro nemožné, keďže diskusia na túto tému sa sústredila len do odborných medicínskych publikácií. Išlo tak o tému, ktorá bola výlučne v rukách lekárov a lekárok, ktorí/é uvažovali o nej len ako o diagnóze transsexuality, kde je cieľom človeka „napraviť k preferovanému pohlaviu“. Na druhej strane však sexuológovia a sexuologičky pomáhali transrodovým pacientom a pacientkam vyhnúť sa povinnej vojenskej službe tak, že im vystavovali potvrdenia pre tzv. modrú knižku.
Československá sexuológia sa diagnóze transsexuality venovala aktívne od 60. rokov, keď začali byť tiež prístupné operácie „na zmenu pohlavia“. Desivé je však poznanie, že v 80. rokoch vznikali prvé normy a odporúčania pre lekárov a lekárky v prístupe k „transsexuálnym pacientom a pacientkam“. Tieto odporúčania a normy sú prakticky platné dodnes, keďže Slovenská republika sa v tejto oblasti ochrany ľudských práv od pádu bývalého režimu neposunula.
Odolnosť
Knižka Queer Encounters with Communist Power ukazuje, ako bolo možné žiť queer identitu a byť spokojný/á so svojím životom v režime, ktorý queer ľudí nechcel vidieť. Pri absencii komerčnej queer kultúry, aká sa v týchto rokoch formovala v iných častiach Európy, by sa to mohol zdať ako malý zázrak. Věra Sokolová však píše, že by sme sa na to mali pozerať ako na prejav odolnosti či reziliencie tejto skupiny populácie, ktorá hľadala skoro neviditeľné reprezentácie a cesty, kde sa dalo. Napríklad cez takéto inzeráty v časopisoch: „Hľadám kamarátku, ktorú môžem učiť cudzie jazyky. Zn.: Studňa osamenia“.
Tejto knižke môžem vyčítať len jednu vec – a to je malé množstvo pozornosti venovanej skúsenostiam v slovenských komunitách. Aj keď sa občas objaví zmienka o sexuologickom ústave v Košiciach, ticho okolo slovenských komunít a identít je dosť znepokojujúce. Na explicitnejšie slovenskú queer históriu si teda asi ešte budeme musieť počkať.
Veronika Valkovičová je výskumníčka a vysokoškolská pedagogička
Recenzia: Sokolová, V. (2021). Queer Encounters with Communist Power: Non-Heterosexual Lives and the State in Czechoslovakia, 1948-1989. Charles University in Prague, Karolinum Press.
