Autorka : Sofia Vetterová / FOTO: Sanjin Kaštelan
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2026
Katarína a Marija sa rozhodli konečne bojovať za svoje šťastie, tak sa vydali spolu na šialený roadtrip do Dubrovníka. Slnko praží, emócie vrú, hudba z rádia kričí a všetko padá do plameňov.
Lesbická roadtripová hudobná komédia Babin Kuk gori (Babin Kuk horí) od argentínskeho režiséra Gonzala Quintana, ktorý momentálne žije a aktívne tvorí v Záhrebe, zavítala aj na slovenské divadelné dosky na DRAMA QUEER 2026.
Absolvent metropolitnej školy dramatických umení v Buenos Aires zaujal svojím výstredným humorom, ktorý si našiel svoje miesto pri Jadranskom mori.
Aké sú vaše začiatky s divadlom?
Ako mladý som sa zaujímal o herectvo a začal som chodiť na lokálne hodiny herectva. Neskôr som sa dostal k veľkým argentínskym pedagógom a potom som si začal klásť otázku: „Čo je najdôležitejšie v divadle? Dobrý herec, dobrý text, alebo dobrý režisér? Čo robí divadelnú hru dobrou?“ Odpoveďou je, samozrejme, kombinácia toho všetkého, pretože divadlo je predovšetkým kolektívny proces. Kvôli týmto úvahám som prestal s herectvom a začal som písať a režírovať.
Buenos Aires je mesto s jednou z najživších divadelných scén. Denne sa odohrávajú stovky performancií, a to hlavne v nezávislých divadlách, kde som rozvíjal väčšinu svojich projektov.
Akými témami sa primárne zaoberáte vo svojej divadelnej tvorbe?
Ako režisér a dramatik som zo začiatku pracoval s fikciou a po čase som sa postupne presunul k dokumentárnemu divadlu. Momentálne aktívne pôsobím v Záhrebe. Moje projekty sú formované rôznymi námetmi a témami. Vo fikcii ma fascinuje frustrácia, pomsta a láska. V dokumentárnom divadle zase osobné príbehy, ktoré sa spájajú s tým, v akom bode života sa nachádzam.
Taktiež som študoval film a režíroval niekoľko fantasy a hororových filmov. Jazyk hlboko ovplyvnil môj život a to, ako uvažujem o javisku, preto sú audiovizuálne elementy vždy prítomné v mojej divadelnej práci.
Ako ste sa dostali k stvoreniu hry Babin Kuk gori? Čo vás k tomu inšpirovalo a ako vyzeral proces?
Babin Kuk gori je chorvátska verzia pôvodného textu Chaco Arde (pozn. prekl. Chaco horí), ktorý som napísal spolu s mojimi dvoma blízkymi priateľkami a herečkami Belén Amadou a Micaelou Fariñou. Pred pandemickým obdobím, v roku 2018, ma požiadali o režijnú spoluprácu na novom projekte. Rok sme strávili pravidelnými stretnutiami, počas ktorých sme spolu pracovali na texte. Na hre, ktorá vznikla z čistej improvizácie.
Pred každou skúškou som prišiel s návrhom, aby sme sa pokúsili otvoriť nový svet, nájsť novú optiku a vďaka tomu odhaliť, čo by táto čerstvo vznikajúca hra mohla vypovedať. Belén Amadou a Micaela Fariña sú moje najlepšie priateľky, takže bolo pre nás bežné, že sme sa pred skúškami rozprávali o našom živote. Počas našich konverzácií postupne vyplávali rôzne osobné témy, napríklad šikana v dospievaní, ktorú si obe herečky zažili. Pripadalo mi, že javisko by bolo perfektným miestom, kde sa vybúriť s pomstou. Iný deň som ich požiadal, aby si so sebou priniesli slávnostné šaty, ktoré vlastne s nami ostali dodnes.
V roku 2019 sa konala premiéra. Približne rok sme spolu pracovali na texte. Počas procesu sa príbeh rapídne zmenil. Improvizovali sme a reflektovali sme situácie, ktoré nám pripadali zaujímavé. Skúšali sme, zapisovali, zisťovali sme, čo funguje a čo nie.
Tento proces považujeme za kolektívnu tvorbu. Náš spôsob tvorenia vychádza z improvizácie a z toho, že herec jednoducho vystúpi na javisko. Konečná podoba si veľa nesie z tohto procesu a taktiež je veľmi založená na pohybe.
Romantická zložka sa objavila až počas skúšania. Uvedomili sme si, že naše dve postavy sú v skutočnosti do seba zamilované. To bol prvý moment, keď sme pochopili, že táto hra je vo svojej hĺbke kvír. Nikdy predtým som nepracoval s kompletne kvír tematikou, hoci v dávnejších projektoch som mierne koketoval s týmto svetom.
Babin Kuk gori je chorvátska adaptácia Chaco Arde. Babin Kuk je mestská štvrť Dubrovníka, kam dve postavy cestujú, aby sa pomstili svojej bývalej spolužiačke zo strednej školy a prekazili svadbu, ktorá ich paradoxne opäť zblíži. Nápad vytvoriť adaptáciu titulu pre chorvátske publikum prišiel od producenta Zvonimira Dobrovića.
Prečo ste sa rozhodli príbeh stavať na bizarnom roadtripe zo Záhrebu do Dubrovníka? Taktiež vzťah medzi ženami je miestami veľmi blízky, hoci stále je prítomné napätie a pripútanie. Kde sa podľa vás nachádza hranica medzi oddanosťou priateľke a nezdravou potrebou ju zachrániť?
Forma roadtripu vznikla počas tvorivého procesu. Pripadalo nám vtipné a zároveň absurdné, keď sme si predstavili, že tieto postavy sú prinútené byť spolu, pretože ak cestujete s niekým, nemáte veľa iných možností. V originálnej verzii postavy cestujú z Buenos Aires do Chaca, pretože sme chceli zistiť, aká by mohla byť tá cesta a aké emócie by spôsobila. Pre chorvátsku verziu sme hľadali miesta, ktoré sú od seba veľmi vzdialené.
Hra sa začína v strede deja, cestuje v čase dopredu aj dozadu a detailne rekonštruuje posledné udalosti. Postavy sú totálne zmorené a zaujímalo nás, ako dopadnú po dorazení do svojej cieľovej destinácie. Konštantné napätie, množstvo slov, ktoré ostávajú zamlčané, a idea poslušnosti pre mňa tvoria skutočne komplexnú hru na stvárnenie, pretože postavy žijú v neustálom rozpore. Balansujú na okraji, kde neviete, kde končí láska a kde začína nenávisť.
Osobne si myslím, že diváci sa dokážu pomerne hlboko vcítiť do postáv. Sú veľmi ľudské a plné rozporov, podobne ako my v reálnom živote. Taktiež je naozaj komické sa na to pozerať.
Za mňa osobne je cesta, na ktorú sa vydajú, absolútnou katarziou. Cestujú, aby niečo konečne pochopili, a predovšetkým aby sa vnútorne vyliečili. Ich potreba uzatvoriť životnú kapitolu ich privedie do nekontrolovateľného šialenstva.
Je krásne sledovať, ako scéna po scéne naberá obrat a ako sa počas cesty mení.
Zaujímavým aspektom hry je spôsob, akým sa na javisku prezentujú bolestivé a náročné témy satirickým a sviežim spôsobom. Prečo ste sa rozhodli pre tento prístup?
Mám silný zmysel pre humor a rád sa obklopujem ľuďmi, ktorí milujú humor. Pre mňa dokáže byť vtipné všetko alebo minimálne dokážem nájsť humor aj v dramatických či bolestivých situáciách. Považujem to za jednu zo svojich silných stránok.
Keď pracujem na hre, hoci aj na dokumentárnom divadle alebo iných závažných témach, stále sa snažím humor zakomponovať. Aby bolo možné sa smiať, hra musí obsahovať rôzne vrstvy, ako sú pohľad na svet, osobné hodnoty, kultúra a osobná referencia.
Henri Bergson vo svojej eseji Smiech píše: „Smiech je spoločenská záležitosť. Nesmejeme sa len na niečom; smejeme sa aj s ostatnými. Medzi ľuďmi, ktorí sa smejú, vzniká istý druh spolupatričnosti.“ Práve toto považujem za nesmierne dôležité v divadle.
Ako bolo spomenuté, Babin Kuk gori je chorvátska adaptácia. Ako ste pracovali s textom, aby sa vám ho efektívne a verne podarilo zasadiť do chorvátskeho referenčného rámca? Stretli sa vaše očakávania s konečným výsledkom?
Aby som bol úplne úprimný, musím uznať, že Babin Kuk gori je lepšia verzia Chaco Arde, hlavne preto, že som strávil neuveriteľne veľké množstvo času prekladom a adaptáciou textu, ktorá bola veľmi precízna.
Španielska verzia je veľmi vtipná a je to prvýkrát, čo som pracoval s autorským divadlom. Bol som z toho naozaj nervózny, lebo neovládam chorvátčinu a hra pochádza z rýdzo argentínskeho prostredia. Prišla dôležitá otázka: Ako môžeme preložiť celý svet do Chorvátska bez toho, aby stratil svoje čaro a komédiu?
Zo začiatku sme pracovali na hre so Zvonimirom Dobrovićom, neskôr sa k nám pridali herečky Ivana Sinovčić a Lea Jevtić a zvyšok tímu z divadla KNAP. Prechádzali sme repliku po replike, aby sme našli najlepší ekvivalent, ktorý zachová humor. Veľakrát sa nám stalo, že sme si po skúškach nechali poznámky, nad ktorými sme uvažovali pokojne aj celý týždeň, aby sme prišli na ideálny preklad daného vtipu. Zvykol som vysvetľovať určité repliky či situácie vtipne v španielčine, aby si mohli vytvoriť rovnaký efekt v chorvátčine.
Jedna z najúžasnejších vecí bola, že celý proces odhalil, ako veľmi sú si Argentínci a Chorváti podobní. To bol, popravde, dôvod, prečo som sa presťahoval do Záhrebu. Vždy som sa tu cítil ako doma. Máme veľmi podobný zmysel pre humor, smejeme sa na tragédii a máme sklon k preháňaniu.
Hoci sme museli pomerne výrazne prispôsobiť jazyk, vtipy a kultúrne odkazy, postavy si v oboch verziách zachovali rovnakú štruktúru. To sa nikdy nezmenilo.
Hudba bola dôležitou súčasťou procesu. Originálna hra disponovala piesňami, ktoré sú dobre známe v Argentíne, a tak sme začali hľadať možné náhrady z chorvátskeho sveta, ktoré by vyvolali rovnakú emóciu.
Ak to mám zhrnúť, adaptovanie nebolo jednoducho len o preklade viet, ale o tom, či si Babin Kuk gori dokáže nájsť miesto, kde by verne existoval v Chorvátsku.
Konečný výsledok ma neuveriteľne prekvapil. Otvorilo mi to nové dvere ako režisérovi a mohol som začať tvoriť svet, ktorý dokáže fungovať a rozvíjať sa v tejto krajine. Samotná režijná práca je pomerne šialená , uvažujem v španielčine, herečky hrajú v chorvátčine a režírujem v angličtine. Nejakým spôsobom to funguje, ale to esenciálne v divadle sa vizuálne manifestuje: telo, emócie, vzťah medzi ľuďmi obsahujú v sebe niečo univerzálne, čo presahuje samotný jazyk.
Čo by ste v krátkosti odkázali divákovi, ktorý zvažuje, či navštíviť inscenáciu Babin Kuk gori?
Určite by ste si mali pozrieť Babin Kuk gori, pretože táto hra je emocionálna revolúcia, ktorá je hlboko vtipná a dokonca dokáže až meniť životy. Je to oslava slobody, toho, kým sme, a našej voľby milovať, koho chceme.
