Autor: Tonie Thimble / Foto: Wikipedia, United States Holocaust Memorial Museum
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2025.
Všetci poznáme rozprávku o Šípkovej Ruženke, ktorá sa pichne na kolovrátku a zaspí na sto rokov. Kráľ sa ju snaží zachrániť tým, že zakáže kolovrátky v celej krajine a spáli ich. My, moderné ľudstvo, si nedokážeme predstaviť ekonomickú katastrofu, ktorú tým kráľ spôsobí svojmu kráľovstvu, pretože vlastne nevieme, čo ten kolovrátok je.
Drevený nášľapný nástroj s kolesom sa používa na rýchle a rovnomerné pradenie vlákna. Kráľ teda zabrzdil výrobu priadze a vytrepaný ľan sa musel vyvážať do inej krajiny, kde ho upriadli na niť a potom zosnovali na látku, len aby polotovar doviezli naspäť a krajčírky z neho potom ušili oblečenie. Alebo sa stalo, že šestnásť rokov nikto nemal nové šaty.
Ruženka sa napokon pichne na vretene. To je drevená palička, na ktorú sa spradená niť navíja. Mimochodom, ani jeden koniec vretena nie je ostrý. Na pradenie vlastne ani netreba kolovrátok, iba vreteno. Kolovrátok len urýchli pradenie, ale nie je nutný.
V ďalšej rozprávke Martinko Klingáčik pomôže mladuche spriasť slamu na zlato. Princezná musí zo žihľavy utkať a ušiť košele, aby sa jej zhavranelí bratia premenili naspäť na ľudí. Kto už len potrebuje bambusové ponožky, keď môže mať pichľavú košeľu zo žihľavy?
Od praveku na francúzsky kráľovský dvor
Archeologické nálezy dokazujú, že pradenie je staré asi 20 tisíc rokov. Prasleny rôznych veľkostí a tvarov sú asi najčastejší archeologický nález. Tvar a váha prasleny určovali hrúbku vlákna. Praslica omotaná rastlinnými vláknami alebo chlpmi z oviec sa dá uchopiť rôznymi spôsobmi. Priasť sa dalo aj počas chôdze. Každý, kto mohol, priadol.
Vlákno bolo hrubé ako povraz. Tenšie vlákno potrebuje viac zručnosti. Ľudská ruka dokáže vyrobiť vlákna také tenké, že ich stroje nevedia skopírovať. Najvycibrenejšie prsty na takúto prácu pochádzajú z oblastí Indie, kde sa špecializovali na výrobu tenkej, ľahkej bavlnenej látky. Podobne ako modrotlač u nás, tieto remeslá vymierajú aj tam. Za pár dekád už nebude existovať človek, ktorý by upriadol najjemnejšie vlákna.
Nadšenci zombie filmov plánujú, aké by si v prípade apokalypsy zobrali zbrane, iní sa chystajú na koniec sveta zásobami konzerv. Ja sa učím, ako vypestovať ľan, vymočiť ho, trepať a priasť. Háčkovať už viem a z priadze si spravím oblečenie aj bez krosien či tkáčskeho stroja.
Žiaľ, textílie sa nám zachovali len zriedkavo na to, aby sme mohli vidieť, ako naši predkovia spracovávali vlákna. Z Egypta (300 až 500 nášho letopočtu) máme ponožky s oddeleným palcom vyrobené technikou podobnou štrikovaniu a háčkovaniu. Nazvali sme ju podľa škandinávskeho výrazu; v Dánsku funguje tradícia nålbinding nepretržite až dodnes. Ihlou sa niť prevlieka cez očká jedno po druhom, treťom, kým z toho nevznikne odev. Niektoré stehy nevieme na pohľad odlíšiť od štrikovania.
Oblečenie, ako aj iné prvky kultúry, presakuje cez spoločenské vrstvy, konvencie a mieša sa s vplyvmi z cudzích kultúr. Niektoré farby a materiály sú drahé a vzácne. Veci náročné na výrobu sú nákladné a nie každý si ich môže dovoliť. Vytvoriť čipku trvá mesiace, bez ohľadu na spôsob zhotovenia pomocou ručnej práce.
Od stredoveku boli obľúbené kvetinové motívy. Kto mal peniaze na rozhadzovanie a chcel ukázať svoje bohatstvo, nosil veľa vrstiev oblečenia zdobeného čipkou, vyšívané zlatou niťou a obsypané perlami, korálkami a flitrami. Kde teraz vieme vyrobiť falošné dekorácie, vtedy boli korálky fúkané zo skla a priemerný remeselník ich nosil zopár na šnúrke, perly boli dovozom z cudziny a flitre boli tenké kúsky kovu strihané alebo vyrazené do tvaru kruhu s otvorom v strede na prišitie.
Tieto dekoračné elementy dnes vidíme na ženských spoločenských šatách. V minulosti bohatí mešťania, šľachta a kráľovský dvor nosili čačky bez ohľadu na pohlavie. Vysoké platformy pomáhali ľuďom nezablatiť si odev a vyvinuli sa nezávisle od seba v rôznych kútoch sveta práve na tento účel. Francúzsky kráľovský dvor spopularizoval zvýšené podpätky jazdeckých čižiem. Z praktického elementu sa stal prvok módy a ješitnosti: podpätky a na mieru šité legíny krásne vyzdvihovali svalnaté mužské lýtka.
Ružovú pridelil gejom Hitler
Ružová bola populárna farba u mužov prakticky do druhej svetovej vojny, kým Adolf Hitler nezaviedol ružový trojuholník ako symbol pre homosexuálnych mužov. Homosexuálni Židia nosili hviezdu zloženú zo žltého trojuholníka smerom hore a ružovým trojuholníkom otočeným nadol navrchu.
Druhá svetová vojna znamenala nedostatok textilu pre bežne obyvateľstvo, keďže armády potrebovali uniformy viac, ako ženy potrebovali dlhé, široké, luxusné sukne. Flappers spôsobili škandál len dekádu a pol predtým, keď odhalili nohy do polovice lýtka. Počas druhej svetovej vojny sa nikto nepozastavil nad ženou v nohaviciach. Muži boli na frontoch, ženy vo fabrikách a štrikovanie ponožiek pre vojakov bolo prejavom patriotizmu. Červený kríž mal kampaň o tom, ako dobré ponožky vedia zabrániť omrzlinám a zachrániť vojakom na ruskom fronte prsty.
V roku 1926 opísal profesor pennsylvánskej univerzity George W. Taylor spojitosť medzi dĺžkou sukní a ekonomickou prosperitou. Takzvaný hemline index hovorí, že keď sa spoločnosti darí, sukne sú kratšie. Keď vládne recesia a chudoba, sukne sa predĺžia. V 2010 dvojica Marjolein van Baardwijk a Philip Hans Franses porovnala ekonomické cykly s dĺžkou sukne medzi rokmi 1921 až 2009 na mesačných intervaloch a zistila, že korelácia existuje, hoci je tam časový sklz asi tri roky.
Úzky driek ako symbol ženskosti
Až počas priemyselnej revolúcie sa rozbehla masová výroba hotového oblečenia, ktoré si zákazníctvo mohlo okamžite zobrať domov. Brit Charles Frederick Worth je považovaný za otca luxusnej módy. Založil si obchod v roku 1858 v Paríži. Francúzskej cisárovnej Eugénii sa zapáčili jeho šaty na rakúskej aristokratke Pauline von Metternichovej a hneď na druhý deň navštívila Wortha v jeho ateliéri.
Worth sa v krátkom čase vypracoval na vplyvný, vedúci hlas a mohol prakticky diktovať módu smotánky. Charles Worth zomrel v roku 1895 a zanechal po sebe manželku a dve deti. Nebudeme špekulovať o jeho sexualite, hoci nasledujúce mená, ktoré vypichneme po Worthovi, boli gejovia.
Christian Dior predstavil po druhej svetovej vojne svoju novú siluetu inšpirovanú predchádzajúcimi obdobiami. Zvýraznil pás a pridal objem do pliec a sukne, čím vytvoril ilúziu úzkeho drieku. Pre bežných ľudí to bol úplne nový dizajn spájajúci ženské línie, vzdušnosť a pohyb spodničiek s tvarovaným spevneným sakom, ktoré malo štruktúru približujúcu sa mužskému obleku.
Zomrel iba desať rokov po predstavení svojho nového výzoru a za svojho nasledovníka si zvolil vtedy len devätnásťročného Yvesa Saint Laurenta, ktorý neskôr uviedol vlastnú značku pod iniciálami YSL. Saint Laurentov kamarát a rovesník Karl Lagerfeld sa narodil v Nemecku v 1933. Jeho otec obchodoval so sušeným mliekom. Vojna sa Lagerfeldovej rodiny veľmi nedotkla, pretože otec bol členom nacistickej strany. Lagerfeld je zodpovedný za oživenie značky Channel. Zhruba desať rokov po smrti Coco Channel, zakladateľky značky, začal Lagerfeld pracovať ako umelecký riaditeľ Channelu. Zameral sa na hotové oblečenie (prêt-à-porter) a viditeľne zakomponoval logo značky do produktov. Zároveň rozbehol aj vlastnú značku, taktiež s fokusom na hotové oblečenie.
Oproti prêt-à-porter existuje aj haute couture, vysoké krajčírstvo, kde každý kus oblečenia je vyrobený na mieru z luxusných materiálov. Len veľmi málo ľudí si môže dovoliť haute couture. Celosvetový trh pre vysoké krajčírstvo je taký limitovaný, že módne značky prežívajú len vďaka hotovým výrobkom, doplnkom a parfumom.
Kto si chce dopriať luxus, môže si našetriť napríklad na šatku alebo kabelku Louis Vuitton. Vuitton pritom vyrábal kvalitné lodné kufre, ktoré začal značiť svojimi iniciálkami, aby sa ťažšie robili lacné imitácie. Paradoxne sú teraz populárne falzifikáty jeho kabeliek dostupné za pár drobných napríklad aj v secondhand obchodoch.
Antisemiti, mizogýnia a fatfóbia
John Galliano bol štyrikrát vyhlásený za britského dizajnéra roka a v roku 2004 sa umiestnil na piatom mieste vplyvných ľudí britskej kultúry. Okrem svojej značky bol na čas riaditeľom aj Dioru a Givenchy. V roku 2010 bol natočený, ako opitý uráža skupinku žien v Paríži a má pritom antisemitské poznámky. Prišiel o prácu a na čas sa utiahol z verejného života. O dva roky neskôr začal pracovať v ateliéri Oscara de la Rentu. Túto možnosť mu sprostredkovala hlavná editorka amerického magazínu Vogue Anna Wintour.
Napriek tomu, ze kvír organizácie majú podobné ciele a spolupracujú s feministickým hnutím, móda má svoje problémy. Hoci sa kvír ľudia pohybujú v branži, veľké (aj spomenuté) mená nevyužívajú svoje postavenie na riešenie problémov na pomoc slabším.
Galliano je antisemita, Saint Laurent mizogýn. Lagerfeld bol známy tým, že chcel len najchudšie modelky, a nemal záujem to zmeniť ani v časoch, keď verejné povedomie o poruchách príjmu potravy primälo iné značky zaviesť minimálne BMI pre svoje modelky.
Na mólach módnych prehliadok síce vidíme rôznorodé modely, staršie, mladšie ženy, mužov a nebinárnych ľudí, ale nie v prípade veľkých zabehnutých značiek. Sú to mladé začínajúce návrhárstva, ktoré chcú obliekať reálnych ľudí. Pomaly sa vraciame k myšlienke, že oblečenie by malo byť šité na existujúce telo a nie naopak.
V transrodovej komunite sa hovorí, že šaty nemajú rod. Znamená to, že jednotlivé kúsky oblečenia nie sú výlučne iba pre jedno pohlavie alebo iba jeden rod. Každý si môže obliecť čokoľvek, čo mu je pohodlné. Kontext, v ktorom vnímame odev, mení konotácie a predpoklady, ktoré máme spojené s oblečením.
Kráľ Slnko nosil viac volánov, čipky a mejkapu ako Ru Paul, ale bol symbolom mužnosti. Keby dnes prišiel transrodový muž v legínach a podpätkoch za psychiatričkou alebo psychiatrom kvôli tranzícii, hrozilo by mu, že by ho za to mohli patologizovať a tranzíciu by mu tak nedovolili.
