Autorka textu: Dominika Chrastová / FOTO – Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2021.
Možno ju poznáte z bratislavského klubu Fuga alebo z relácie Klubtúra na RTVS. Zuzana Morovičová alias dídžejka Wyme sa venuje mixovaniu hudby už približne sedem rokov, pričom pred dvoma založila feministickú párty xeno-. Okrem hrania tiež upozorňuje na zastúpenie žien a LGBTQ ľudí v klubovom prostredí.
Ako sa zmenil tvoj kreatívny život, keď porovnáš obdobie pred pandémiou s terajškom?
Predtým som to mala celkom dobre rozbehnuté. Hrávala som aj v Česku, Rakúsku a Maďarsku. Tu som vystupovala nielen vo Fuge, ale aj na rôznych festivaloch ako Pohoda, Medzihmla či Next. Taktiež som robila sety pre rádiá a internetové platformy. Tomu sa venujem aj teraz a nahrávam ich na SoundCloud.
Odkedy je pandémia, vyskytlo sa len pár kreatívnych príležitostí. V prvej vlne zorganizovali kamaráti z Rakúska live stream cez Twitch. Vďaka inému známemu sa mi neskôr ozvali z talianskeho rádia Avant. Spolupracovala som aj s poľskou platformou Legetebe, ktorá oslovuje LGBTQ dídžejov a dídžejky z krajín strednej a východnej Európy.
Koncom februára som prvýkrát počas lockdownu išla niekam hrať osobne. Pozvali ma do Liptovského Mikuláša na feministický festival ArtWife. Dodržiavali sa tam prísne opatrenia a celý program bol len streamovaný.
Účinkovala si aj v novej relácii Klubtúra z produkcie RTVS, ktorú moderujú Michal Kaščák a Martin Valihora. Ako sa o tebe dozvedeli?
Odporučila ma B-Complex, za čo jej ďakujem. Priznávam, že o tomto projekte som dovtedy ani nevedela, pretože posledné mesiace sa snažím obmedzovať svoju aktivitu na sociálnych sieťach. Toto ťažké obdobie nás poznačuje stále viac a viac a skrolovanie na mobile, čítanie nikam nevedúcich komentárov pod necitlivými vyhláseniami politikov taktiež nikomu neprospieva.
Zároveň mi vždy prišlo ľúto, keď som videla, ako moji kamaráti v zahraničí robia niečo zaujímavé, a ja som tam nemohla byť s nimi. Celé je to veľmi frustrujúce, tak som si povedala, že si od toho chaosu musím oddýchnuť.
Čo ťa viedlo k tomu, aby si sa stala dídžejkou?
Odjakživa som tušila, že by ma to bavilo. Dostať sa tam, kde som, a to sa nepovažujem za žiadnu elitu, však trvalo dlho. Začínala som asi pred siedmimi rokmi. Hrávala som rôzne žánre, spočiatku najmä v Nu Spirite.
Všetko sa rozbehlo, keď zhruba pred troma rokmi prišlo obdobie vystupovania vo Fuge. Cítila som, že môžem hrať oveľa voľnejšie a to, čo ma najviac baví. Nemusela som sa báť, že by niekto moje sety neocenil, lebo by sa im zdali nudné alebo divné. Už som si vybudovala dôveru a cítila som, že ma publikum prijalo.
Boli aj akcie, ktoré nedopadli dobre, ale z väčšiny som sa veľmi tešila. Keď je odozva od ľudí pozitívna, napĺňa ma to.
Ako by si opísala hudbu, ktorú hráš?
Vždy hovorím, že je to eklektický štýl. Väčšinou ide o tanečnú hudbu, ale vôbec ju nemám zaradenú do žánru. Každý set si pripravujem aj podľa toho, kde hrám alebo na čo má slúžiť.
Okrem hudby ti záleží aj na zastúpení žien a LGBTQ komunity v klubovom prostredí. Ako sa snažíš dostať túto tému do popredia?
Keď som pred dvomi rokmi zakladala párty xeno-, chcela som docieliť, aby boli viac obsadzované ženy, ľudia z LGBTQ komunity, ale zároveň aj naši sympatizanti a sympatizantky. Tiež som dúfala, že sa mi podarí vyrovnať zloženie publika.
Mám pocit, že na Slovensku sú queer akcie zamerané viac na mužov a nestretneme tam veľa ľudí, ktorí nie sú z komunity. Napríklad v Berlíne je to úplne zmiešané. Aj preto neorganizujem akciu výhradne pre queer komunitu alebo iné menšiny. Je to párty pre všetkých ľudí, ktorým záleží na komunitnej spolupatričnosti a dôvere. Taký „safe space“, kde sa môžete cítiť slobodne a bez strachu sa prejaviť.
Prečo si sa rozhodla pre názov xeno-?
Vznikol zo slova xenofília, čo v tomto kontexte vyjadruje, že človek je prijatý a akceptovaný komunitou ľudí, ktorá je iná ako on. Xeno je predpona, preto za ňou píšem spojovník ako náznak, že za tým ešte niečo nasleduje.
Aký býval záujem o túto párty?
Organizovala som ju zhruba každé tri mesiace, čiže ju beriem ešte ako veľmi mladú akciu vo vývoji. Keď som mala plno, bolo tam stopäťdesiat ľudí. Niekedy prichádzalo aj menej, okolo šesťdesiat. Väčšinu párty pokrýval grant, ktorý dostala Fuga, a tak som nemusela vždy tŕpnuť, koľko vstupov sa predá. Mohla som sa viac sústrediť na dramaturgiu a detaily. No a teraz sa to stoplo.
Kedy bola zatiaľ posledná xeno- akcia?
Presne v ten piatok, keď sa na Slovensku objavil prvý prípad COVID-u. Headlinerka prišla z Francúzska a mala som tam aj pár kamarátov z Česka. Vtedy sme ešte presne nevedeli, čo sa bude diať, i keď sme tušili, že asi nič dobré. Nakoniec išlo o „rozlúčku so slobodou“. Bolo to veľmi emotívne a mnoho ľudí mi spätne písalo, aké sme mali šťastie, že sme to ešte mohli zažiť.
Na tvojich podujatiach často vystupujú zahraniční hostia, pred zmenou opatrení ti dokonca sľúbila účasť americká dídžejka. Volajú aj teba takto do zahraničia?
Áno, ale iba v rámci strednej Európy. Myslím si, že bude jednoduchšie dostať sa aj do ďalších krajín, keď začnem publikovať svoju produkciu a ujme sa. Častejšie totiž oslovujú dídžejov, ktorí sú zároveň producenti alebo hudobníci. Hrám na klavíri, ale nie som virtuózka, skôr mi pomáha ako harmonický nástroj, keď niečo vytváram na počítači.
Predstava, že by som vystupovala ako hudobníčka, ma celkom stresuje. Už viackrát som mala možnosť si to skúsiť a je za tým oveľa viac zodpovednosti. Dídžejing je pre mňa uvoľnenejší a viem si ho viac užiť. Je to určite aj tým, že hrám už dlhšie a viac si dôverujem.
Plánuješ intenzívnejšie pracovať na vlastnej tvorbe, alebo ťa niečo brzdí?
Brzdia ma jedine motivácia a moja lenivosť. Nestačí mi niečo vyprodukovať, keď viem, že to ešte nebude dobré. Teraz si dokážem predstaviť, že by som nahrala spev, pracovala so svojím hlasom a o inštrumentálnu časť by sa postaral niekto skúsenejší.
Cítim, že potrebujem viac času a praxe, kým sa v počítačových programoch naučím pracovať na takej úrovni, akú očakávam od iných producentov. Dosť ma frustruje, keď pre niečo stagnujem. Toto je ale obmedzenie, ktorého trvanie závisí len odo mňa.
