Autor textu: Andrej Kuruc / Fotografia: Archív Andreja Kuruca
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2021
Cseri Mihály sa narodil v Budapešti v roku 1954. Vyštudoval odbor modelovania a maľovania porcelánu na Vysokej škole aplikovaného umenia. V súčasnosti je na dôchodku a vlastní penzión. „Aj keby ste to o mne nepovedali,“ s úsmevom začína svoje rozprávanie.
Cseri prevádzkuje swingers klub a trans/bisexuálny klub, pričom ešte stále vystupuje v rôznych drag šou v zahraničí. „Na Facebooku som pod svojím mužským menom, ale profilovou fotkou ženy v drag kostýme. Moje drag meno je Lilli. Takže som out, čo sa týka mojej transrodovosti.“
Má brata a sestru. „S bratom som v kontakte, ale so sestrou už nie, pretože má psychické ťažkosti,“ vysvetľuje Cseri. Otec mu zomrel, žije teraz s mamou. Stará sa o ňu, lebo potrebuje opateru. „V rodine sme sa nikdy nebavili o tom, čo robím. Vedeli to, lebo som musel mať niekde uložené ženské šaty a veľakrát ma v nich aj nachytali,“ spomína.
Ale nesprával sa pred nimi otvorene ako queer človek, lebo sa bál, že im ublíži, že ich zraní. Bola to zvláštna dualita žitia. Tvárili sa, že o jeho identite nevedia. Často dával ako drag queen Lilli rozhovory do médií. Mama ho v oblečení nespoznala, spoznala len jeho hlas.
Už ako mladý tušil, že je iný, ale nevedel, čím presne. Nepriťahovali ho dievčatá. Neskôr sa zoznámil s ľuďmi z magazínu Mások a šéfredaktor sa ho opýtal, či nechce pomáhať na Karolíninej ulici pri anonymnom testovaní na HIV. Bolo to po večeroch, tak súhlasil. „Čo sa týka testovania, kamaráti sa báli, ale naša prítomnosť ich presvedčila, nám dôverovali.“ Opisuje svoju prácu. Ubezpečili ich, že ich nebudú outovať, a potom k nim už chodili pravidelne. „Raz prišiel na testovanie majiteľ gejského podniku Lokál, ktorý ma tam videl, a opýtal sa, či chcem robiť v jeho bare.“ Lokál bol prvý oficiálny gejský bar v Maďarsku. Nachádzal sa na Kerestésovej ulici oproti umeleckému klubu Fészek a vlastnilo ho priebežne viacero majiteľov. Nakoniec vlastníctvo prebral Terry Black.
Pred pádom komunizmu sa usporadúvali len bytové párty. To bol pre queer ľudí takmer jediný spôsob, ako spoznať nových kamarátov. A ešte boli dve neoficiálne miesta, Egyetem Café a Diófa. Diófa bola reštaurácia a piváreň, kaviareň Egyetem na námestí Felszabadulás sa od desiatej večer až do štvrtej ráno menila na gej-bar. Tá mala ohromné meno, ako jedno z mála miest v meste priateľských k gejom.
Cez deň tam chodili aj heterosexuálni ľudia, okolo ôsmej večer ju zavreli, rýchlo upratali a o deviatej to už bol podnik, kde sa mohla stretávať komunita. „Kaviareň existovala už keď som bol malé dieťa. Počúval som, že by som tam nemal chodiť, pretože tam si muži vyberajú mužov,“ dodáva Cseri. Zaujímavosťou bolo, že v oboch podnikoch pracoval ten istý čašník, ktorý bol z komunity a priviedol tam svojich LGBTI+ priateľov a priateľky.
Bar Lokál otvorili až neskôr, v roku 1989. Cseri v ňom pracoval od roku 1989 do roku 2002, keď ho zrušili. Podnik mal najviac 190 metrov štvorcových a niekedy sa tam tlačilo až 450 ľudí. Vrchný bar bol „leather“.
„Nemuseli ste mať na sebe kožu, ale kožené topánky a veci viseli zo steny, bolo tam kožené sedenie. Spodný bar bol spojený s diskotékovou miestnosťou. Steny mal pokryté červeným čalúnením,“ spomína. Otvorené mali počas víkendov, celý rok. „Chodili tam aj transrodoví ľudia, ktorí sa obliekli doma a priviezli sa taxíkom.“ To bolo ešte koncom osemdesiatych rokov; taxikári k nim neboli hrubí, hoci sa tvárili zvláštne. Ľudia si obyčajne volali rovnakého taxikára, ktorý ich potom odviezol aj domov. Nemali problém s políciou, neotravovala ich, aj keď registrovala, že je to miesto, kam chodia gejovia. Prichádzali k nim však výtržníci, ktorí sa ich snažili vydierať, ale nikdy nepochodili. V tom období existoval aj bar Angyal, ktorý viedla iná skupina ľudí. V ňom sa uskutočnilo zopár veľkých policajných razií.
„Raz majiteľ pozval na vystupovanie jednu drag skupinu, ale neprišla. Tak povedal mne a ešte jednému kolegovi, aby sme spravili drag šou,“ opisuje svoje drag začiatky. Samozrejme, vedeli o čo ide. „Vtedy som zistil, že toto je to, čo cítim. Veľmi sa mi páčilo, keď so mnou muži flirtovali, keď ma videli v drag kostýme,“ opisuje Cseri svoje prežívanie. Vystupovali všade: „Mali sme celkom dobrý herecký drag súbor. Bola som prvá drag queen, ktorá vystupovala na festivale Sziget. Moja kariéra stúpala, až kým sa neobjavili noví ľudia.“ Konkurenciou im bola Iréna Csepi z baru Angyal, ale len na javisku. „Boli sme priatelia a pomáhali sme si,“ dodáva. Organizovala sa Priscilla party, kde ich dva „housy“ súťažili. Pripravovali šou na celý večer. A najlepšie vystúpenie získalo cenu. V skupine ich bolo asi pätnásť. Viacerí dnes už nežijú.
Lilli sa zúčastnila ako drag queen aj na Megay party, ktorá sa konala každoročne od roku 2000 do roku 2010. „Išli sme tam vždy ako malý tím a vždy sme vyhrali.“ Viaceré vystúpenia z tejto párty sú na YouTube. Slovenskí producenti pripravili pódium za pol milióna eur. Bolo lepšie ako v tom čase na Eurovízii. „Keď som vyhral, musel som tancovať sedemnásť hodín na stoloch, stoličkách, bare, všade. Šou končila okolo polnoci a tancovali sme do obeda na druhý deň.“
Pomerne dlho hral aj rolu Chantal v známom muzikáli Le cage aux folles v divadle Operetta. Účinkovali v ňom známi maďarskí interpreti Felfoldi, Marika Németh, Péter Marik, Zsuzsa Kovács. „Hral som dohromady až v 480 predstaveniach.“ Rolu dostal vďaka tomu, že umelci často v bare sledovali ich drag šou. „Postava Chantal bola tanečníčka a veľa rozprávala. Nemali vtedy nikoho, kto by sa výškovo hodil do postavy Chantal, tak oslovili mňa,“ spomína.
Aj v súčasnosti pravidelne chodí do Berlína, Luxemburgu či Belgicka, niekoľkokrát do roka tam vystupuje ako Lilly. Má fetišové stretnutia v Zürichu. „Mala som dobrú kariéru, a stále mám a nechcem robiť kompromisy. Vyšlo o mne mnoho článkov v magazíne Mások. Stal som sa hlavnou divou v bare Lokál. Vydláždil som cestu iným drag queens,“ hovorí o svojej kariére.
Keď Cseri porovnáva minulosť s dneškom, predtým vnímal v komunite väčšie porozumenie a solidaritu. Málo ľudí bolo out, čiže do určitej miery boli ako jedna rodina. To už neexistuje a chýba mu to. Súčasné obdobie považuje za horšie – keď ide okolo ľudí, pľujú naňho, zatiaľ čo kedysi sa mu niečo také nestávalo. „Síce na mňa čumeli, ako keby som bol UFO, ale nestarali sa do mňa.“ Cestoval do práce metrom a mal make-up, nosil slnečné okuliare o desiatej večer, ale nič sa mu nestalo. Vraj vtedy prakticky nebola agresivita, teraz jej je oveľa viac. Čo sa týka Pride-u, myslí si, že by mal byť taký ako vo Viedni, San Franciscu – mala by to byť párty. V dnešných podnikoch ako Alterego a Why not? sa Cseri necíti dobre. Chodí do nich veľa heterosexuálnych ľudí, v Budapešti mu chýba špeciálne miesto len pre gejov. Ak také sú, tak sú veľmi stiesnené a malé.
Zo súčasných LGBTI+ organizácií je v kontakte s Hattérom, kvôli podpore bisexuálnych ľudí. Veľa sa hovorí o ženskej bisexualite, málo o mužskej. Nikto sa za to poriadne nepostavil. Preto založil bisexuálny klub, a tiež transrodový klub. „V Budapešti nie je trans klub, kam môžete ísť o druhej popoludní na kávu a porozprávať sa s transrodovým človekom,“ dodáva.
