Autorstvo: Sami Furmánek / FOTO: Canva
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2025.
Raz večer som šla s kamošstvom von, oblečená vo veľmi DIY (nie veľmi dôslednom a prepracovanom) kostýme klauna-kovboja. Vtipkovala som o tom, že najradšej by som celé dni kráčala kovbojskou chôdzou a že je to tak pre mňa najprirodzenejšie. To by samozrejme samo osebe nebolo až také zaujímavé. Čo ma však prekvapilo, bola radosť nie taká vzdialená rodovej eufórii, ktorú som takto prezlečená pocítila. Nepreháňam. Kdesi vnútri som si bola istá tým, že sa v tej chvíli stávam nekompromisnou verziou seba samej.
O niečo neskôr som spozorovala podobný fenomén aj pri iných kvír osobách. Hovorili o tom, že by chceli byť pirátmi, že sa stotožňujú s kovbojmi alebo upírmi, prípadne sa líčili podobne klaunom. Vtedy som si uvedomila, že v tom nie som sama a že je to niečo, čo ma spája s väčším množstvom nebinárnych a iných kvír osôb.
Vďaka tomu mi napadlo, že je možné rod a identitu prežívať aj inak, než je pre transrodových ľudí „bežné“ alebo „odporúčané“. Že vlastne zužujeme vnímanie rodu na jednoduché potvrdzovanie alebo vymedzovanie sa voči heteronormatívnej (a binárnej) koncepcii rodu. Nadchla ma predstava, že by tento veľmi špecifický klaun-kovbojský zážitok mohol mať aj širšie uplatnenie a že by sa dalo urobiť celú otázku rodu viac hravou a radostnou.
Sama som neurodivergentná osoba, takže nepredpokladám, že sa s mojimi názormi musí stotožniť celá kvír komunita. Absolútne rešpektujem tie a tých, ktoré a ktorých by hľadanie vzťahu medzi klaunstvom a rodovou identitou mohlo uraziť. Dokonca viem porozumieť aj tým, ktorý nie sú kvír a ktorým by sa podobná úvaha javila ako bizarná a scestná, ale mojím zámerom je práve v jemnom odľahčení nájsť inšpiráciu a odvahu.
A kto ťa takúto bude chcieť?
Veľmi cynická a kontroverzná interpretácia rodu sa nachádza v krátkej knižke Females od trans autorky Andrey Long Chu. Tvrdí, že rod je snahou vymaniť sa z vrodenej submisivity – z prepožičiavania vlastného tela externým túžbam iných. Feministky sa podľa nej snažia prestať byť ženami (ktoré zo žien v patriarcháte urobili muži) a muži sa pomocou maskulinity snažia v sebe túto „femininitu“ poprieť. Píše, že „[r]od má teda komplementárny vzťah voči sexuálnej orientácii: ak je sexuálna orientácia v zásade sociálnym vyjadrením vlastnej sexuality, tak potom je rod v zásade sociálnym vyjadrením sexuality niekoho iného.“
Toto tvrdenie pôsobí veľmi kruto a vzdialene od toho, ako svoj rod prežíva alebo definuje väčšina ľudí (cis aj trans). No pri zdôverení sa s rodovou nebinaritou bolo prvou otázkou môjho cis okolia často starostlivé: „A kto ťa tak potom bude chcieť?
Takáto vízia na mňa pôsobí ponuro. Naozaj mám to, ako vyzerám, vystupujem a ako sa obliekam, podriaďovať možnému sexuálnemu úspechu? Dosiahnuť to, aby sme boli pre druhých*druhé atraktívnx špecifickým spôsobom, je (v rámci romantických či sexuálnych vzťahov) samozrejme veľmi dôležité. Je však naozaj všetko, čo transrodovosť poskytuje, priblíženie sa k externej túžbe, po akej túžime? (Čiže túžiť po sebe pomocou túžby niekoho iného.)
Neurodivergencia a rodová nebinarita
V procese spoznávania iných kvír osôb a pozorovania ich premien som spozorovala intersekciu, ktorú považujem (aj mimo vlastnej skúsenosti) za nesmierne fascinujúcu a krásnu. Množstvo osôb identifikujúcich sa s nebinaritou je taktiež neurodivergentných. O tejto intersekcii sa dostatočne nehovorí – možno zo strachu z patologizácie transrodovosti, prípadne z dôvodu, že autizmus bol aj v minulosti skúmaný prevažne na bielych cis mužoch.
Toto prekrývanie však pôsobí logicky, keďže istá miera drzosti a potreby autenticity vedie k zvýšenej úprimnosti voči vlastnej rodovej nekomformite (takzvaný autigender, čiže rodové prežívanie ovplyvnené neurodivergenciou). A práve medzi týmito nebinárnymi neurodivergentnými osobami som si všimla častú inklináciu k niekoľkým „archetypom“ či postavám typickým pre karnevaly. Boli to klauni, kovboji, piráti či mimozemšťania.
Pre ľudí mimo tejto komunity to môže pôsobiť absurdne až smiešne, ale istá miera subverzie týchto camp (nepatričných až gýčových) charakterov a estetík poskytuje ukotvenie v realite, možnosť sa realizovať a vyslobodiť. Táto inklinácia sa často (no nielen) prejavuje na sociálnych sieťach, kde rôzne kvír osoby zverejňujú svoje precízne prepracované klaunské make-upy a kostýmy.
Niektoré z týchto neurodivergentných kvír osôb však make-up tohto druhu nosia aj v súkromnom živote. Na sociálnych sieťach je možné nájsť taktiež ľudí, ktorí ako klauni chodia aj na verejnosť, prípadne sa klaunstvom živia, respektíve sa v mojom algoritme z času na čas objaví video zvolávajúce na protest vo forme hlučného davu klaunov.
Neurodivergentní kvír ľudia môžu (a určite nemusia) pre majoritu pôsobiť farebne, vyzývavo, neobyčajne a niekedy komicky – nezapadajúc do bežných kategórií, vytŕčajúc, nachádzajúc sa kdesi mimo spoločnosti. A práve prijatím a využitím toho, že sa klauni a šašovia prirovnávajú k zbrani, čiže stigmatizujúcou veponizáciou, vzniká priestor na odpovede.
Posmešky tak majú potenciál stať sa zdrojom sebaistoty a možnosťou konfrontácie. A naopak: klaun ako umelecká persóna nie je len postavou všeobecne ustálenou až abstraktnou, ale vždy súvisí s autentickou časťou performujúcej osoby. To znamená, že je nutné v sebe autentického klauna nájsť a vytiahnuť ho zvnútra na povrch.
Autentické masky a karnevalové postavy
Pre ľudí na autistickom spektre je pomerne typické svoju odlišnosť maskovať, čiže hrať neurotypického človeka a zakrývať tak svoju inakosť. Pokiaľ väčšinu života trávime tým, že sa učíme hrať „normálneho človeka“, neostáva dostatok času na to zistiť, kým vlastne sme. Možnosť „hrať“ postavu, s ktorou sa cítime (ako neurodivergentné osoby) spriaznene a ktorá nevznikla drezúrou, predstavuje oddych.
Ak pociťujeme, že (autistické alebo akékoľvek iné) maskovanie je prácou, logickým opakom práce je hra.
Ako malá som napríklad verila, že nemôžem byť človekom a že som mimozemšťan. Ľudské zvyky či správanie som považovala za zvláštne a myslenie všetkých naokolo za vzdialené tomu môjmu. Cítila som sa osamotene, ako by všetci naokolo boli z inej planéty. Naopak, aj moje vystupovanie a „maniere“ pôsobili pre iných mimozemsky. Koniec koncov, v minulom storočí vznikla tiež konšpiračná teória, že ľudia na autistickom spektre sú iba podsunutí mimozemskí potomkovia. Identifikovať sa s postavou kozmickej bytosti tak nebolo veľmi komplikované. Navyše, človek sa potom necíti tak, ako keby zlyhával v tom byť človekom, keďže ním vlastne „nie je“.
Ak by niekto z môjho okolia mal kormidlovať Čiernu Perlu, pravdepodobne by to boli práve moje kvír AuDHD pirátske kamošstvá. Smiešna predstava, ale práve humor a smiech môžu posilniť psychiku a dodať odvahu, premeniť často ponurú realitu na priestor nekonečného potenciálu. Od klaunských protestov v minulosti až k vizuálnej prezentácii speváčky Chappell Roan sa tieto postavy – archetypy priebežne objavujú v nových kontextoch a podobách.
Práve v rámci experimentu a skúmania vlastných identít (napríklad v období lockdownu) sa k týmto estetickým východiskám obrátilo viacero kvír a rodovo nekomformných osôb. Bolo to obdobie frustrácie a izolácie, ktoré však ľuďom dovolilo zmenu imidžu bez toho, aby to verejnosť musela zaznamenať a posúdiť.
Neexistuje návod
Cesta rodovej nebinarity je cestou nesmierne individuálnou, keďže vydobyť si priestor medzi/mimo škály muž a žena si žiada najmä sebapoznávanie, úprimnosť a hľadanie novej koncepcie identity, v ktorej by všetky (často mätúce) pocity mohli konečne dávať zmysel. Neexistuje návod a neexistuje jednotná vízia.
Transrodových ľudí, samozrejme, spája rodová dysfória (a tiež eufória!), nesúlad s očakávaniami okolia (rozdiely medzi sociálnym a biologickým pohlavím) a priebežná snaha prispôsobiť svoje telo (či jeho vnímanie) vnútornému prežívaniu. Ako však postupovať, pokiaľ naším cieľom nie je passing, teda snaha „zapadnúť“? Ako vystúpiť z naučeného? Podľa čoho si vyberať? Ako sa obliekať a ako sa upravovať? Čo je „správny“ strih vlasov?
To, kým som a kam som sa v rámci vlastnej identity dostala, bol veľmi dlhý proces. Prekopať sa od internalizovanej transfóbie k sebaprijatiu trvalo dlho a nájsť to, ako presne sa chcem prezentovať, ešte dlhšie (a stále to trvá, pokiaľ sa to vôbec niekedy skončí). Ale od chvíle, keď som si svoj cieľ zadefinovala ako kreatívne hľadanie komfortu vo vlastnej telesnosti, všetko šlo jednoduchšie.
Nechce sa mi predstierať, že som muž; rovnako tak sa mi nechce vytrvalo snažiť o dosiahnutie „tradičnej“ femininity. Istý čas som sa o to pokúšala a skončilo to prevažne frustráciou a vyčerpaním – ako keby som unikla z jednej kategórie nárokov do druhej a nič tak nevyriešila. A hlavne, čo je pre mňa v tomto kontexte nesmierne dôležité, akákoľvek forma passingu mi viac než skutočnú radosť priniesla najmä pocit bezpečia.
S oholenou tvárou, make-upom a v šatách na mňa ľudia v autobuse tak veľmi nepozerali, nepokrikovali po mne a nikoho som nepohoršovala. Naopak, vynechaním jednej z týchto zložiek som sa na verejnosti „odsúdila“ na výsmech. Absencia frustrácie z rodovej dysfórie nie je to isté ako vysnívaná rodová eufória. A moja téza stojí práve na tom, že by som nerada definovala svoju identitu, svoj rod a svoju cestu na základe strachu a diskomfortu vo vlastnom tele; ako negáciu bolestivého, stresujúceho a nepríjemného.
Mám pocit, že vyrozprávať príbeh svojho tela a identity týmto spôsobom trans identitu ako takú patologizuje. Preto pri vymedzovaní toho, kým som a kým sa stávam, považujem nasledovanie intuitívnej tvorivosti a pocitu radosti za kľúčové. Túto radosť (čiže rodovú eufóriu) odvádzam od stelesnenia fantázie.
Pocit eufórie
V ten večer, ktorý spomínam v úvode, sme sa zabávali s kvír kamošstvami. Veľa sme sa rozprávali a diskutovali, keď zrazu zaznelo rozhodnutie, že sa prevezieme autom, a ja som sa spýtala: „Môžem sa prezliecť a skúsiť ísť ako ja? Ako kovbojský klaun?“ Viem, je to trochu čudná kombinácia – ale kto z nás má svoje sny pod totálnou kontrolou? Rozhodla som sa pokúsiť sa v bezpečnom priestore odmaskovať úplne. Paradoxne, vďaka maske.
Gestikulovala som, ako mi bolo prirodzené, rozprávala som, ako mi bolo prirodzené. Odbehla som do svojej izby (boli sme u mňa v byte), obliekla som si farebný, bodkovaný unisex overal, ktorý pri troche fantázie mohol pôsobiť klaunsky. Je smiešny a neuveriteľne neseriózny: tmavomodrý s oranžovými bodkami. Na hlavu som si dala klobúk, predstierajúc, že je kovbojský. Na tvár mi kamošstvá pomohli nainštalovať hviezdičky, na pery som si dala tmavomodrý rúž. Spolu s ružovo-modrými vlasmi, vtipnými náušnicami a koženými čižmami som sa stala postavou.
Na okamih som nebola niekým, koho sa dá zatriediť do klasických kategórií – stelesnila som vlastnú fantáziu archetypu; čohosi, čo ma presahuje. Nebola som muž, žena a ani čosi uprostred: bola som jednoducho kovboj – a bola som tiež klaun.
Myslela som na to, ako som sa odmala identifikovala s klaunmi (a tiež ako mi veľké množstvo ľudí v dobrom povedalo, že pôsobím ako animovaná postavička). Špecificky smutnými klaunmi: moja komická tendencia všetko si romantizovať a trápnymi spôsobmi sa ocitať v drobných tragédiách zrkadlili čosi veľmi pierotovské. (Pierot je tragikomická postava smutného klauna, pochádza z renesančnej talianskej ľudovej komédie a zväčša smutne prehráva v súboji o lásku, pozn. aut.)
V tej chvíli som myslela prevažne na to, čo všetko pre mňa znamenalo objaviť androgýnnu postavu Ziggyho Stardusta, ktorá bola neodškriepiteľne tajomná a atraktívna, energická a teatrálna. Objaviť Klobučníka (z Alice v krajine zázrakov), Dr. Frank-N-Furtra (z The Rocky Horror Picture Show), 2D (z kapely Gorillaz), Koralínu, Nightcrawlera (z X-Menov) či Strihorukého Edwarda.
Aj retrospektívne som mala napriek transfemininite ako inšpiráciu nemaskulínne „mužské“ postavy, čo len ukazuje, že mi viac imponovala estetika a nie rod. Keď sa ma brat na začiatku mojej transrodovej cesty spýtal, čo som, ak nie som muž ani žena, odpovedala som v duchu známeho výroku Patti Smith: „I am beyond gender.“ Som omnoho viac než môj džender, veľa vecí ostáva. Mám záujmy, vlastnosti, hodnoty, zmysel pre humor. To je to, kto som.
Uvažovala som, koľko postáv sa v mojom vnútri premiešalo, kým vznikla špecifická túžba práve po takejto estetike. (Estetike edgy melancholického outsidera?) Pokiaľ som sa pokúšala výzorom odkomunikovať svojmu okoliu vlastné vnútro, čiže vytvoriť akýsi vizuálny preklad, v tej chvíli som vyzerala skrátka tak, ako som chcela ja sama.
Dôležitou nebola zrozumiteľnosť, ale akési stelesnenie fantázie. Fantáziou v tomto prípade myslím syntézu postáv z kníh, filmov a komiksov, replík a hlášok, dojmov z piesní a montáž obľúbených moodboardov.
Nasledovanie fantázie
Keď som o tejto koncepcii stelesnenia fantázie povedala svojej trans kamarátke, zarezonovalo to s ňou. Passing je otázkou sociálneho pohlavia, čiže kompromisu medzi autenticitou a minimom kladeným spoločnosťou. Stelesnenie takej femininity, akú si v hlave vykonštruovala, bolo skutočným cieľom jej tranzície. Nie vyzerať ako žena, ale stať sa Ženou – konkrétne tou z jej predstáv a snov.
Napadlo mi, že pokiaľ budem nebinaritu hľadať v odpovediach na otázky kladené mužsko-ženskou binaritou, odvodenou od sexuality, konvencií a tradičných kategórií vizuálnej performatívnosti, mám šancu vyskladať si akýsi hybrid. Ako-tak presný, ako-tak pohodlný. To ale nie je to isté ako pátrať po tej najspokojnejšej verzii seba, pričom by toto pátranie poháňal pocit rodovej eufórie. Intuitívne ohmatávať vlastné túžby po sebaprezentácii a po mieste v spoločnosti, po odmietnutí „prirodzených“ očakávaní.
Pokiaľ porozumieme protichodnosti bioesencialistického zmýšľania a reality, môžeme do tvarovania akéhokoľvek rodu (aj mužského alebo ženského) zakomponovať hravosť a zvedavosť. Otázkou však je, či v prípade „klaun-rodovej identity“ ešte ide o rod.
Identita je veľmi komplexná a mnohovrstvová sieť stotožnení a odmietnutí. Vyseknúť z nej kus a nazvať ho rodom, pretože počiatočným bodom bolo triedenie spoločnosti (na mužov a ženy, neskôr aj na iné – kvôli validácii kategórie iné) a nie individuálne hľadanie, považujem za nedostatočné.
Cítim sa ako niečo viac než len kategória (logicky!), ale súčasne sa pri otázkach okolia a verejnosti musím práve touto kategóriou brániť a obhajovať ňou vlastnú existenciu a rozhodnutia. Začať s tranzíciou pre majoritu občas znamená prestať byť človekom a stať sa trans človekom (ak vôbec človekom). Nakoľko funkčná je však kategória rodu a rodovej nekomformity pre indivíduum? Ako produktívne je cez ňu nad sebou uvažovať? Niekedy mám pocit, že sme sa v tejto teórii trochu zamotali. Stratili.
Pokúšame sa viesť diskusiu so systémom, ktorý je postavený na odlišných základoch, a tak produkujeme názvy a teórie, ktoré sa pokúšajú „ohnúť“ už existujúce delenie (česť Judith Butler). Takéto chápanie vzťahu medzi rodom a pohlavím je možno praktické pre akadémiu, ale veľmi neužitočné pre bežný život. Je potrebné uvedomiť si, že rod (alebo sociálne pohlavie) je tiež rola, ktorú performujeme. Túto rolu hráme prevažne na základe palety vlastných pozorovaní, podľa naučených vzorov a v mantineloch vlastného komfortu.
Či už sme trans alebo nie, rodovo nekomformné osoby alebo naopak osoby držiace sa binárneho delenia, naša sociálna identita je rola, na ktorej pracujeme po celý život. Moji cis-het kamaráti často nevedia pochopiť, čo znamená cítiť alebo necítiť sa ako muž alebo žena. Ale dokážu porozumieť tomu, aké to je chcieť a nechcieť „hrať postavu“ podľa istých pravidiel, aké to je správať sa k sebe úprimne a skúmať, kým sme a kým sa počas života môžeme stať.
Obliecť sa v duchu subkultúry a pustiť si hudbu prislúchajúcu k danej subkultúre nám pomáha ukotviť sa v sebe, nabrať sebaistotu. Ako zberatelia si vyberáme spomedzi obrazov rodiny, okolia a filmových postáv. Často vyslovíme vážne vety, ktoré až príliš pripomínajú repliky z vážnych scén. Skoro ako keby postavy neboli napísané podľa ľudí, ale akoby ľudia (v dialógu s médiom) konali podľa postáv. Tak prečo by sme si nemohli vyberať aj spomedzi klaunov? Pirátov? Kovbojov? Alebo mimozemšťanov?
