Autorka: Sabrina Katonoff / Foto: WikiCommons, Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2024.
Ondreja Nepelu v súčasnosti poznáme skôr po zimnom štadióne v Bratislave, ktorý nesie jeho meno, ako po jeho kariére krasokorčuliara. Trikrát svetový šampión, päťkrát európsky a nositeľ zlatej medaily z olympijských hier v roku 1972, Nepela bol tichou, no záhadnou osobnosťou, na ktorého si, bohužiaľ, spomínajú hlavne staršie generácie. V posledných rokoch sa však o ňom hlasnejšie hovorí ako o kvír osobnosti, na ktorú by sme nemali zabudnúť.
Režisér a scenárista Gregor Valentovič sa chytil práve tejto časti Nepelovho života a rozhodol sa pustiť do filmového projektu, ktorý nám má priblížiť jeho život ako život kvír osobnosti. V rozhovore s ním sa dozvieme, kým bol Ondrej Nepela, nakoľko sú špekulácie o jeho kvír identite pravdivé a čo nás čaká v jeho nadchádzajúcom projekte.
Gregor, predstavíš nám svoj nadchádzajúci projekt o Ondrejovi Nepelovi?
Je to môj druhý celovečerný film, budem ho nakrúcať až v roku 2025. Ide o príbeh Nepelu, o hraný biografický film, ktorý ale nie je typický biografický film. Ako referenciu by som spomenul tvorbu režiséra Pabla Larraína (Spencer, Jackie) alebo film Šťastný Lazzaro od Alice Rorhwacher.
Ondreja Nepelu nesledujeme od jeho narodenia po smrť, ale iba výseky z jeho života. Sústreďujeme sa na roky 1972 a 1973, keď Ondrej vyhral olympijské hry a chcel ukončiť kariéru. Namiesto toho, aby mu povolili už predtým sľúbené vycestovanie do zahraničia, komunistická strana ho prinútila z propagandistických dôvodov štartovať ešte na ďalších majstrovstvách.
Ide o historický, veľkorozpočtový film, ktorý podporuje Audiovizuálny fond. Ten podporil aj môj debutový film Dvadsaťsedem, čo si nesmierne vážim. Hlavnú postavu hrá mladý český herec Josef Trojan, ktorý bude aj korčuľovať. Príbeh sa zaoberá Nepelovým vnútorným prežívaním, v podstate ide o akýsi magický portrét jeho osoby, o sondu do duše Nepelu, človeka, ktorý hľadá spriaznenú dušu, nejakú bútľavú vŕbu, niekoho, kto by mu po smrti kamarátky pomohol niesť to bremeno. Myslím si, že diváctvo bude prekvapené jeho zobrazením.
Vieš nám predstaviť detstvo a dospievanie Ondreja Nepelu?
Narodil sa v roku 1951 v Bratislave do relatívne chudobnejšej rodiny, otec bol šofér a mama bola myslím šičkou, ale najmä ženou v domácnosti. Mal sestru, ktorá bola od neho o jedenásť rokov staršia. Býval s rodinou blízko Zimného štadióna, kým mu za jeho zásluhy nepridelili vlastný byt. V rovnakom paneláku potom bývala aj jeho trénerka, Hilda Múdra. Korčuľovať začal po tom, čo sa inšpiroval Karolom Divínom, vtedajším krasokorčuliarom. Jeho mama ho ako šesťročného doviezla na Zimný štadión a zašla za Múdrou, ktorej ponúkla stovku a marmeládu za to, aby s ním cvičila – Múdra si zobrala marmeládu a stovku jej vrátila.
Ondrej bol veľmi pracovitý, až robotický, ale nebol až taký talentovaný. Údajne keď mu Múdra niečo nakázala, on to robil, až kým ho nezastavila – a párkrát na neho takto aj zabudla. Bol veľmi dobrý v povinných cvikoch, v ktorých musel vykresliť daný vzor niekoľkokrát, vďaka čomu vyhrával, aj keď vo voľnej jazde dobrý nebol.
Aký vzťah mal s Hildou Múdrou?
Hilda Múdra bola jeho druhá mama. Jeho rodičia ho mali radi, no boli v úzadí, rovnako ako on boli introvertnejší a on im vlastne svojou kariérou skrížil plány, keďže nechceli žiť na výslní. Hilda nebola iba jeho trénerkou, chodila dokonca aj na jeho rodičovské združenia, spoločne obedovali, trávil s ňou veľmi veľa času. Z tréningu chodil k nej domov, spoločne konzultovali krasokorčuľovanie. Myslím si, že k nemu bola Hilda veľmi láskavá.
Vychádzali spolu dobre, až na roky 1972 a 1973, keď Ondrej chcel skončiť, ale Múdra ho pritlačila k tomu, aby korčuľoval ešte jeden rok. Začal proti nej rebelovať, začal chodiť do klubov, menej trénoval. Ich vzťah sa napravil, až keď si uvedomil, že na to, aby dostal povolenie vycestovať, musí mať nielen dobrý výkon, ale na olympijských hrách aj vyhrať.
Aj potom čo vycestoval, s ňou bol v pravidelnom kontakte. Volali si, posielali si pohľadnice, konzultoval s ňou choreografiu, kostýmy. Mali veľmi srdečný vzťah až do momentu, keď umieral, keď bola pri jeho smrteľnej posteli aj s jeho mamou.
Toller Cranston tvrdil, že sa s Ondrejom Nepelom zoznámil v Bratislave, kde spolu údajne strávili spolu noc na jeho izbe. Nakoľko má Toller Cranston pravdu, keď opisoval ich stretnutie? Nakoľko je označenie Ondreja Nepelu ako kvír osoby pravdivé?
Neviem, prečo by si to Toller Cranston vymýšľal. On bol v Kanade, bol v bezpečí a mohol to povedať. Knižku podľa mňa napísal neskôr, Nepela už tuším ani nežil, tak nevidím dôvod, že by ho chcel vyoutovať či nebodaj v slovenskom ponímaní „očierniť“.
Jedna skupina ľudí hovorí, že bol kvír, druhá, že nie. Tí, čo hovoria, že nebol, boli aj jeho kamaráti, čo rešpektujem, keďže som ho osobne nepoznal. Používajú však argumenty, ako „veď sa okolo neho točili dievčatá a sedeli mu na kolene“. Aj mne sedeli na kolene. Potom sú tu ľudia z okolia baletnej scény, divadelnej, hereckej scény, ktorí tvrdia, že bol gej, potvrdzujú to aj ľudia zo zahraničia. Je tu aj Vlado Miller, ktorý si to myslí.
Veľmi pekný dokument, ktorý presne túto otázku rieši, je film od Kamily Vondrovej O co tančil Ondrej Nepela.
Najmä treba mať na pamäti, že mal dvadsaťjeden rokov. Aj v súčasnej situácii majú dvadsaťroční kvír ľudia problém s coming outom. Takže čo znamená, že v 1972, pár rokov po dekriminalizácii homosexuality niekto svojim kamarátom povie, že nie je gej? Ako si môžeme byť istí? Zároveň mohol byť zmätený, mohol sa hľadať, v terajších pomeroch by možno mal úplne inú identitu.
Robila jeho kvír identita problémy v jeho kariére? Ako sa s nimi a so svojou identitou vysporiadaval?
Myslím si, že robila aj nerobila. Opäť, ide o dohady. Ja osobne si myslím, ale nemám to potvrdené, že keďže bol slávny – svojho času bol megasuperstar – a pretože nežil „aktívnym životom“, nechodil na miesta, ako Hotel Krym či na Šafárikovo námestie (pozn. aut.: miesta, na ktorých sa undergroundovo zoznamovali a stretávali kvír osoby v minulom storočí), komunistická strana o jeho identite nevedela. A tak mu nerobila problém, keďže sa za jeho kariéry o tom nevedelo. Potom v Nemecku, to bol iný svet. Možno sa o jeho identite vedelo v jeho súbore, s ktorým cestoval, ale nemyslím si, že to nejako preniklo na Slovensko. Pretože on keď (zo Slovenska) odišiel, síce mu bolo povolené vycestovať – ako odmena za to, že reprezentoval, za to že priniesol všetku obetu na oltár komunistickej strany –, ale po vycestovaní ho komunistická strana začala ignorovať a médiá o ňom prestali písať. Kvôli tomu bol aj neskôr smutný, keďže predtým bol oslavovaný a zrazu o neho doma nikto nemal záujem.
Čiže si nemyslím, že by mu to spôsobovalo problémy v kariére. Ale ak bol kvír – a myslím si, že bol –, spôsobovalo mu to problémy, pretože nemohol byť tým, kým chcel byť. Môj otec povedal veľmi peknú vetu, keď sme sa o tomto raz rozprávali: Nepela si musel uvedomiť, že nikdy nedosiahne socialistický ideál, teda nikdy nebude úspešný chlap, ktorý sa dokáže postarať o svoju tradičnú rodinu. Čiže musel veľmi trpieť tým, že nech čokoľvek urobí, nikdy nedosiahne ideál, ktorý od neho čakali a ktorý chcel sám od seba.
Nemyslím si, že by prichádzalo k nejakému vyhrážaniu alebo vydieraniu kvôli jeho identite, preto som tento motív ani nedal do filmu, pretože by som ho považoval za nepravdivý. Verím, že ak by o tom aj vedela vtedajšia vládna garnitúra, tak by sa to skôr snažila ututlať. Prečo by chceli stiahnuť z toho Olympu človeka, ktorého tam sami vytlačili? Ako by to vysvetľovali?
Aký je podľa teba odkaz Ondreja Nepelu pre súčasnú kvír komunitu?
On nebol ten typ človeka, ktorý by za sebou vedome zanechával nejaký odkaz. Máme ľudí, žijúcich aj nežijúcich, ktorí boli aktívni vo svojom verejnom živote a veľmi radi by formovali nejaký odkaz ďalšej generácii, keďže vedia, že majú na to prostriedky a platformu. On tieto prostriedky nemal, pretože bol kvír človek v 50. až 80. rokoch v Československu. Zároveň na to ani nemal osobnosť. Podľa toho, čo som si o ňom prečítal, bol introvertný, uzavretý človek, bol mystický charakter, preto je pre mňa taký fascinujúci. Juraj Jakubisko, nech mu je zem ľahká, o ňom povedal, že mal v sebe zakódovaný smútok – čo mi pripadá smutné aj pekné zároveň.
Ak by sme sa mali pozrieť na to, čo sa mu podarilo a čo to znamená pre kvír komunitu, povedal by som, že sa nebál zobrať život do vlastných rúk. Vycestoval v sedemdesiatych rokoch a posledných šestnásť rokov svojho života žil v slobodnejšom prostredí v zahraničí, ktoré mu umožnilo žiť otvorenejšie, naplnenejšie, slobodnejšie. Veľmi dúfam, že predtým, než zomrel, zažil naozajstnú lásku. Čiže tá odvaha, ktorú mal, zlomiť bariéry, je pre nás dnes určite inšpiratívna.
Na druhej strane tým nechcem povedať, že to znamená, že dnešná kvír mládež alebo vcelku kvír komunita má odísť zo Slovenska – aj keď tá situácia sa, bohužiaľ, za tých päťdesiat rokov veľmi neposunula. Nedá sa vyčítať človeku, že chce odísť, ale zároveň si myslím, že ak my odídeme, kto ostane? Kto bude bojovať?
Každý by mal konať tak, aby si zachoval svoje duševné zdravie. Ak cíti, že musí odísť, nech odíde. Ak chce zostať a bojovať, nech. To, že niekto odíde, neznamená, že sa vzdal – bojuje za svoje zdravie.
Osobne som o homosexualite Ondreja Nepelu po prvý raz čítala až v bulvári, aj to iba medzi riadkami. Nemyslím si teda, že jeho možná kvír identita je známa mimo kvír bublín. Ako podľa teba vníma Ondreja Nepelu väčšinová, cisheterosexuálna spoločnosť?
Myslím si, že je to typ Peter Pellegrini – vieme, že je gej, ale všetci sa tvárime, že nie je, pretože je to pre nás nepríjemné. Najmladšia generácia si Ondreja Nepelu nepamätá, môžu akurát vedieť, že existuje po ňom pomenovaný štadión. Moja generácia si myslí, že bol hokejista – preto ten štadión. Potom sú tu takí, ktorí vedia, že bol krasokorčuliar. A potom je tu ešte staršia generácia, ktorá si ho pamätá a ešte ctí. Ja si myslím, že len k tejto generácii a k niektorým z mojej generácie prenikla informácia, že mohol byť gej. Už len na príklade jeho kamarátov, ktorí mi tvrdili, že gej nebol a dokonca mali pocit, že ho týmto označením urážam – tak negatívne je v nás táto konotácia zakorenená.
Tento film robím aj kvôli tomu, aby som rozpovedal jeho príbeh, a zároveň, aby som ho priblížil mladej generácii, pretože si myslím, že to pre ňu môže byť zaujímavé a priniesť nejaký osoh. Chcem ukázať, že slovenský športovec 20. storočia – takto zvolený aj teda heterosexuálnou väčšinou – môže byť kvír a nič na tom nie je.
Ondrej Nepela umrel veľmi mladý na rakovinu lymfatických uzlín. Pri rešerši som narazila na niekoľko tvrdení, že v skutočnosti umrel na komplikácie AIDS. Aké máš o tom informácie ty?
Áno, to sa hovorilo. Myslím si, že teraz je to už verejne známa a oficiálna verzia príčiny jeho smrti. Mohol zomrieť na rakovinu, ale jeho imunitný systém bol zrejme oslabený najprv HIV a potom AIDS, čo bolo v tomto čase neliečiteľné a bohužiaľ rozšírené v kvír komunite v osemdesiatych rokoch – bol jednou z mnohých obetí. Je zaujímavé sa o tomto teraz rozprávať, pretože u nás na Slovensku existuje voči HIV veľká stigma, aj keď liečenie tejto choroby je už možné. My sme si tu neprešli absolútne žiadnu debatu ani o stigme tejto choroby, ani o tom, ako sa medicína v tejto oblasti posunula.