Autor textu: Andrej Kuruc / Fotografia: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2021
Barbora Hrínová (1984) je prozaička, scenáristka a pedagogička. Pôsobí v Ateliéri scenáristickej tvorby FTF VŠMU v Bratislave. Je trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka (2008, 2017, 2018). Absolvovala polročný výskumný pobyt v Gruzínsku a ako držiteľka Fulbrightovho štipendia pôsobila na Chapman University v Kalifornii. Za svoju debutovú zbierku poviedok Jednorožce získala prestížnu literárnu cenu Anasoft litera 2021.
Aký to bol pocit, keď ste za Jednorožce získali ocenenie za najlepšiu slovenskú prózu roka?
Taká zvláštna prázdnota a zraniteľnosť, pretože tá informácia vo vás prerazí všetky vrstvy očakávania aj ľahostajnosti, ktoré ste si už voči tej akcii vytvorili. Zrazu ste v inej situácii, ktorá sa vás veľmi osobne týka a musíte sa k tomu rýchlo vyjadriť. Povedala som, že som to ocenenie vôbec nečakala, pretože viem, ako to vyzerá zvonku. Že je to debut a časť spoločnosti to vníma ako „veľké prekvapenie“. Ja som však počas roka vnímala recenzie a pozitívnu diskusiu okolo tej knižky, ktorá mi dávala dôvod na isté príjemné tušenie.
Mne queer ľudia v ničom nepripadajú čudní alebo zvláštni, chcela som ich ukázať ako súčasť každodennosti.
Prečo práve názov Jednorožce? Volá sa tak jedna z poviedok; pasujú pod tento titul aj ostatné?
Áno, názov je zastrešujúci pre viaceré postavy knižky. Jednorožce sú pre mňa symbolom inakosti, ktorá spolu so samotou a neistotou patrí k hlavným témam zbierky. Vidíme ich dnes všade, hrajú sa s nimi deti a dospelí si kupujú šperky či nafukovačky v tvare jednorožcov. Jedinečnosť teda môže byť aj póza či životný štýl, v poviedkach som však chcela primárne zachytiť postavy, ktoré sa mi zdali naozaj jedinečné a prepadajúce cez všeobecné vzorce vnímania.
V knižke sa venujete ľuďom, ktorí často nespĺňajú stereotypné predstavy o tom, ako by mali žiť. Sú to najmä ženy. Napríklad v titulnej poviedke, kde hlavná postava nespĺňa klasický ženský stereotyp „emocionality a vrelosti“. Prečo je podľa vás potrebné prinášať aj ich príbehy?
Súčasné prajné nastavenie voči inakosti je asi stále len reakciou a revoltou voči prevládajúcemu tradičnému, konzervatívnemu trendu, ktorý má pre každého člena spoločnosti presné očakávania a zaradenie na základe niekoľkých jeho vonkajškových znakov. Pritom dnes sa dosť rozpráva už aj o tom, že každý pes a mačka majú svoju povahu a jedinečnosť. O ľuďoch sa to vie dávno, ale ešte sme to celkom nepreniesli do praxe a každodennosti. Preto som chcela napísať príbehy, ktoré hovoria o individuálnom prežívaní, aj rôznych odchýlkach od „normy“.
Odrazili sa v tvorbe aj vaše osobné skúsenosti v tomto smere? Pri poviedke Internations som mal pocit, že ste boli sama v Gruzínsku.
Nie je to len váš pocit, ja som naozaj bola v Gruzínsku a táto poviedka je čiastočne inšpirovaná mojimi zážitkami, ale aj zážitkami ľudí, ktorých som tam stretla. Gruzínski muži ešte stále dvoria ženám takým tým klasickým spôsobom a sú veľmi iniciatívni. Keď nejaké Európanky zavítajú na Kaukaz, môže to byť pre ne šokujúce alebo osviežujúce. Poviedka je pomerne otvorená v popise intímnych zážitkov na pozadí samoty a odcudzenia. Chcela som vytvoriť priestor, v ktorom sa môžu nájsť ľudia, ktorí sa vo svojich životoch necítia práve naplnene alebo šťastne.
Nestáva sa často, aby takýto úspech zaznamenali poviedky, v ktorých sa objavujú viaceré queer postavy. Ako napríklad Romana v Saturnovom návrate. Prečo ste sa rozhodli písať aj o nich?
V slovenskej próze mi kvalitné poviedky o queer postavách chýbali, väčšinou sa z toho robí nejaká atrakcia, ozvláštnenie, a potom sa tomu „seriózni“ autori a autorky vyhýbajú. Mne queer ľudia v ničom nepripadajú čudní alebo zvláštni, chcela som ich ukázať ako súčasť každodennosti. Myslím, že iba jedna z poviedok sa týka priamo coming-outu, v ostatných moje „queer“ postavy riešia iné záležitosti, ako napríklad prácu alebo životné smerovanie. Keď si prečítate akúkoľvek knižku, nezačnete predsa vyratúvať a riešiť, koľko heterosexuálnych postáv v nej bolo a prečo. To isté som chcela docieliť pri textoch, v ktorých vystupujú queer ľudia. Vôbec neviem, prečo by to malo biť do očí, ale samozrejme, v súčasnej situácii som rátala s tým, že to môže niekomu vadiť.
V čom vám to bolo blízke?
Aj keď hovorím, že na queer ľuďoch ako individualitách mi nepripadá nič zvláštne, inakosť a zvláštnosť ako taká ma autorsky priťahuje. Hovorí totiž o tom, čo sme ako spoločnosť vytesnili, postavili za hranicu akceptovateľnosti a nami definovanej normálnosti. Zaujímavé veci a príbehy sa pre mňa vždy dejú až na hranici, alebo za hranicou istého stereotypu. Môžete vygenerovať tisíce príbehov, ale pokiaľ len popisujú dej a neatakujú nejakú konvenciu či predsudok, je to celé nanič.
Ste vyštudovaná scenáristka, odrazilo sa to pri procese písania vašej knihy?
Štúdium scenáristiky ma určite posunulo v tom, ako vytvoriť príbeh, plastické postavy a nazerať na tvorbu viac zvonku, akoby racionálne. Na katedre scenáristiky a dramaturgie v súčasnosti aj učím, dávam spätnú väzbu študentom na ich vlastné výtvory. To sa nezaobíde bez toho, aby som takéto pomyselné kritické dialógy viedla aj sama so sebou. V literatúre sa však cítim slobodnejšie, a ani som nechcela, aby mi do nej scenáristické remeslo až tak zasahovalo.
Porota Anasoft litera okrem iného ocenila, že zobrazovanie postáv napríklad aj inej sexuálnej orientácie „nie je predmetom agitácie alebo exotického predvádzania“. Práve LGBTI+ aktivistky a aktivisti bývajú kritizovaní za to, že príliš zviditeľňujú tému, že sa príliš ukazujú, dokonca sú teraz proti komunite namierené aj legislatívne návrhy zákonov. Čo si myslíte vy o Dúhových pochodoch a aktivitách, ktoré sa zameriavajú na práva LGBTI+ ľudí?
Oceňujem, že porota veľmi presne vystihla môj zámer. Osobne sa necítim ako aktivista, ale sympatizant takýchto hnutí. Organizované prejavy sú nutné, ak je potrebné niečo presadiť v spoločenskej praxi, ale na to treba aj povahu a ja nemám rada, keď ma niekto k niečomu láme, presviedča – napríklad na účasť na protestoch. Z diaľky sú mi však sympatické a na Dúhový pochod by som rada niekedy išla. Mne sa páči, že je excentrický a divoko farebný, prečo by taký nemohol byť. Priznám sa, že ostatné LGBTI+ aktivity až tak nesledujem, viem, že v poslednej dobe vyvolali nejaké reakcie nápisy na stenách kostolov. Je zaujímavé sledovať tú diskusiu potom, ako sa v nej každý berie strašne vážne a obhajuje to svoje stanovisko. Podľa mňa by pomohlo trochu humoru a uvoľnenia na oboch stranách, ale vnímam to tak, že LGBTI+ ťahajú za kratší koniec, a tak majú právo na razantnejšie prejavy aj obhajobu.
Čo si myslíte o umení, ktoré je angažované?
Angažované umenie je nálepka ako každá iná, niekedy s pozitívnou, inokedy negatívnou konotáciou. V súčasnosti nadobúda opäť skôr pozitívne významy. Určite nie je na škodu, ak umenie urobí službu nejakej sociálnej téme, životnému prostrediu, alebo poukáže na pálčivý ľudský problém, ktorý sa týka mnohých. Ja osobne nie som schopná tvoriť na objednávku či z pohnútok vychádzajúcich zvonku, alebo reagovať na „témy dňa“. Lebo to môže byť aj výrazom spoločenskej poslušnosti.
Máte niektorú z postáv najradšej? Prirástli vám k srdcu?
Ja neviem, moje postavy majú asi taký „studený odchov“. Mám ich všetky svojím spôsobom rada , ale nemám v tejto zbierke žiadneho favorita či favoritku. K srdcu mi zvyknú prirásť skôr reálni, živí ľudia, alebo predobrazy mojich postáv. Navyše už skôr myslím na postavu, ktorou sa zaoberám vo svojej ďalšej próze.
Myslíte si, že poviedky, ktoré ľudia čítajú, im môžu zvýšiť citlivosť na vnímanie ľudí, ktorí patria v nejakom smere k menšinám?
Snáď áno, i keď neviem, či sa to môže podariť aj s ľuďmi, ktorí predtým citliví neboli. Takí asi po tejto knihe ani nesiahnu. Ale možno to môže pomôcť jemne zmeniť postoj ľudí, ktorí sú na hrane, že majú svoju sumu predsudkov voči menšinám, ale zároveň majú príbuzného či príbuznú, ktorí sú „iní.“ Takto možno uvidia, že ak sa s nimi chcú viac zblížiť a zažívať dôveru, v ceste si stoja oni sami.
Môže situácia Jakuba v poviedke Tesne vedľa dopomôcť k zamysleniu nad tým, prečo majú rodičia problém prijať deti s inou sexuálnou orientáciou?
Na túto poviedku často dostávam feedback, že je nedopovedaná a skončila v nejakom negatívnom bode. Keď Jakub priznal pred matkou, že je gej a ja popisujem jej bezprostredné negatívne pocity voči tomu, že syna a jeho milenca vníma ako hmyz, vystriekala by ich Biolitom. Znie to asi hrozne, ale iná cesta ako priznanie si aj týchto negatívnych pocitov a predsudkov nie je. Ja to beriem tak, že vzťah Jakuba a matky z tejto poviedky je na dobrej ceste a tento „bod pravdy“ je jej nevyhnutným začiatkom.
V poviedke Naša ste okrem iného písali aj o asexualite. Bolo vaším zámerom priblížiť čitateľom a čitateľkám aj takúto postavu?
Áno, a tu vidím asi najviac priesečníkov so sebou. Prijať niečo, čo absentuje, je pre mnohých ešte ťažšie ako prijať niečo, čo je akoby navyše – napríklad bisexualitu. Už ako-tak akceptujeme bisexuálov, lesby a gejov, ale keď sa niekto definuje ako asexuál, je to stále nóvum, a tak je ľahšie povedať, že je frigidný/á, ostýchavá, či nemá dosť skúseností. Všimnite si však, že existujú ľudia, ktorí prežijú celý život bez intímneho vzťahu alebo ho nadviažu v netypickom, pokročilejšom období života. Život je oveľa pestrejší ako naše bežné vzorce vnímania a posudzovania druhých.
Aké sú vaše autorské plány do budúcnosti?
Momentálne pracujem na dlhšej próze, možno to bude román. Tematicky aj štýlom úplne iný ako Jednorožce, a to ma teší. Popri tom si zapisujem nápady k ďalšej zbierke poviedok, tá však príde na rad až potom. Spolu s filmovým tímom čakáme na vyhodnotenie nášho projektu na Audiovizuálnom fonde. Vložili sme doň už veľa času a energie, tak dúfame, že to tentokrát vyjde.
Aké sú vaše ďalšie plány?
Okrem písania a práce by som sa konečne chcela viac sústrediť na život a zdravie. Som diabetik prvého typu a veľmi by som chcela mať na najbližšej kontrole dobrý výsledok. Ale to je ťažké. A páčilo by sa mi raz navštíviť Istanbul.
