Autor textu: Marek Hudec / Fotografie: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2021
Pôsobí ako autor aj performer v rámci zaujímavej platformy Pinkbus. Tanečník a choreograf Martin Talaga s ďalšími umelcami a umelkyňami pravidelne vypredávajú vystúpenia v Česku a na Slovensku. Dokazujú, že v zhoršujúcej sa spoločenskej klíme v strednej Európe rastie smäd po queer kultúre.
Vezmem pomelo. Aj pomaranče? Hrozno! Koľko? Najdôležitejšou úlohou pre produkčného pred podujatím platformy Pinkbus počas festivalu Drama Queer bolo nakúpiť ovocie a víno. Najbližší supermarket bol zatvorený kvôli rekonštrukcii. S Adrianou Spišákovou, zodpovednou za komunikáciu s umelcami a umelkyňami, sme rýchlo vbehli do ďalších potravín vo vedľajšej ulici. Na haldu ovocia sa zmätene pozerala aj predavačka, keď Adriana plody vážila na samoobslužnej pokladni.
Vo finále predstavenia sa zmenilo na rozmačkanú hmotu a šťavu (dlážka sa lepila aj po dvoch pretretiach). Šesť performerov si ju nechávalo stekať po nahých telách za zvukov piesne od Lany Del Rey. Hľadisko nového kultúrneho priestoru Pakt bolo koncom októbra zúfalo plné. Ďalšie stoličky by sme vedeli pridať jedine na strop. Pinkbus je zaujímavý koncept. Spája kabaret, burlesku, drag šou, performanciu.
Pravidelne vypredáva predstavenia v rôznych mestách v Česku a na Slovensku. Jeho úspech dokazuje, že narastá smäd po queer kultúre. Jedna z hviezd Pinkbusu, slovenský tanečník Martin Talaga vraví, že počas jesene vystupoval skoro každé tri dni niekde inde. Jeho choreografia na opätkoch a vo folklórnom odeve získala na Drama Queer ovácie. Tancoval za zvukov parodickej piesne Salara Banda od dídžeja Mikea Swinga, ktorý ňou reagoval na virálne video ilustrujúce tragikomédiu slovenských politických špičiek.
Martin sa pohybu a štúdiu tela venuje už vyše desať rokov a je spokojný s tým, kam sa ako umelec posunul. Všetko však mohlo byť inak.
Bol som celkom hanblivý
„Rozhodoval som sa medzi štúdiom tanca a psychológie,“ vysvetľuje. „Zásadne ma ovplyvnilo, keď Madonna v roku 2005 vydala album Confessions on a Dance Floor. Vravel som si: aj ja chcem nosiť ružový bodysuit a vedieť sa tak dobre hýbať. Druhou inšpiráciou mi bolo banskobystrické divadlo Štúdio tanca. Očarilo ma, keďže som dovtedy poznal len balet, folklór či džez. Iné formy scénického tanca som nepoznal. Prihlásil som sa k nim na kurz, a to bol zásadný bod v mojom kariérnom smerovaní.“
Ako by vyzeral, keby s tancom nezačal? Kým by bol? Aký by bol jeho život? Občas nad tým rozmýšľa. „Možno by som pracoval niekde na klinike, a možno by ma to k pohybu a telu predsa len v istom bode pritiahlo. Určite človeka veľmi ovplyvňuje, v akom prostredí sa pohybuje a s akými kolegami sa stretáva.“ Naňho má vplyv hlavne priateľský a otvorený okruh iných queer umelcov a umelkýň, napríklad z prostredia burlesky alebo dragu, v ktorom sa cíti dobre a uvoľnene.
Zmenilo to aj jeho prístup k telu a nahote. Dnes často vystupuje vyzlečený. „Možno sa to nezdá, ale bol som celkom hanblivý. Keď som bol pred trinástimi rokmi na workshope v Žiline s tanečníkom Jarom Viňarským a on nás nabádal, že keď chceme, môžeme tancovať len v spodkoch alebo aj nahí, pomyslel som si: Preboha, to teda nie! Už to nikdy nespravím. A pozrite, čo robím teraz.“
Pred dvomi rokmi na festival Drama Queer priniesol dielo SOMA. V ňom niekoľko účinkujúcich tancovalo len v spodnej bielizni. „Oslovoval som vtedy ľudí, u ktorých som vedel, že s nahotou pracujú. Jeden z tanečníkov si to potom pred vystúpením aj tak rozmyslel, ale nič sa nedeje, bolo to v poriadku. Iné to je aj keď účinkuješ v skupine a máš zábavu, a keď máš byť na javisku len sám. Je to iný typ energie, zážitku.“
Keď sa človek zaoberá telom a jeho pohybom, logicky sa dostáva do prostredia, kde sa môže viac a viac prejavovať a prijať svoju inakosť. Martinovou veľkou inšpiráciou bol práve spomenutý Jaro Viňarský. Jeho vlastná cesta k pochopeniu svojej identity viedla najprv cez svet súčasného tanca a neskôr cez vystúpenia na rôznych queer podujatiach a v Pinkbuse, no a cieľovou rovinkou bola pre Martina komunita, ktorá sa v Prahe venuje drag vystúpeniam. „Keď som sa mohol prvý raz stretnúť s Hayley the Strange a tancovať s ňou na väčšej akcii, bolo to „mindblowing“. Pražská scéna je úžasná, je tam veľa zaujímavých ľudí a umelcov, Tonic Garbáge, Just Karen, Chlorophyll von Needle, La Cuntessa. Začal som hľadať prieniky medzi dragom a súčasným tancom,“ vysvetľuje.
Ktovie, ako sa cíti bežný gej v „korporáte“
Napriek tomu, že svoje telo často odhaľuje a je vyšportovaný, Martin necíti tlak, aby vyzeral dobre. „Zas až také vyšportované telo nemám,“ reaguje so smiechom na otázku. „Síce zvyknem cvičiť, ale vyformovalo sa mi aj vďaka tancu. No a mám pocit, že v lete to najviac zanedbávam. Stále som vtedy na cestách, životospráva je zlá. Zdá sa mi, že tlak som cítil skôr, keď som bol mladší a mal som sa lámať, aby som bol ako tanečník ohybnejší. Výzor však podľa mňa v tanci riešia skôr dievčatá než kluci.“
Na Instragrame má takmer 26-tisíc fanúšikov. Sociálne siete návštevnosti podujatí môžu pomôcť, myslí si. Keďže má Pinkbus veľa účinkujúcich, ak každý a každá z nich podujatie zazdieľa, dostane ho ku komunite svojich sledovateľov a sledovateliek. Keď napríklad na jednom z podujatí vystúpila zahraničná hviezda Hungry, vďaka jej profilom sa o československom podujatí dozvedeli aj na berlínskej scéne. Úplne iné publikum potom Pinkbus oslovil počas Žižkovskej noci, najväčšieho českého zimného multižánrového festivalu.
Martin síce vyrastal na Orave, o ktorej sa v komunite hovorí, že je najhomofóbnejšou oblasťou na Slovensku, sám však najviac nenávistných prejavov zažil na umeleckej škole v Košiciach. „Bolo to prekvapivé zistenie. Druhé najväčšie mesto, a ešte k tomu tanečný svet. Zároveň však vnímam, že sa homofóbia momentálne zhoršuje vo všetkých krajinách strednej Európy.“
Najlepšie sa cíti v Prahe, vníma ju ako svoj domov. „Pripadá mi v našom okolí najbezpečnejšou, hoci už aj tu som zažil isté potýčky. Politici a političky svoju kampaň asi nevedia postaviť inak než antiimigrantsky a anti-LGBTI+. To sa potom odráža na spoločnosti. Neviem, ako sa dnes môže cítiť bežný gej v korporáte alebo za pultom v Lidli, moje vnímanie situácie môže byť aj skreslené, keďže sa pohybujem v bubline plnej tanečníkov a drag queens.“
Hoci má rád Oravu a svoju rodinu, je preňho ťažké sledovať spoločenskú situáciu na Slovensku a hlasných antivaxerov. Vrátiť sa teda dlhodobo nechystá. Česko-slovenská queer a drag scéna medzitým stále rastú. „Pribúdajú umelci a pribúdajú aj podujatia. Česko má navyše dlhú tradíciu v travesty. Hlavne posledné tri roky boli turbulentné, dragu narástla divácka základňa. Okrem júnového festivalu Pinkbus sme žiadne podujatie nerobili vo vlastnej produkcii. Všade nás zavolali. Nemysleli sme si, že sa len po roku a pol od vzniku dostaneme tak ďaleko,“ dodáva.
Hoci má rád Oravu a svoju rodinu, je preňho ťažké sledovať spoločenskú situáciu na Slovensku a hlasných antivaxerov. Vrátiť sa teda dlhodobo nechystá. Česko-slovenská queer a drag scéna medzitým stále rastú.
